„CHODIŤ z domu do domu? To jednoducho nedokážem!“ To si povedia mnohí záujemcovia, keď si predstavia, že by mali zvestovať cudzím ľuďom. Tieto slová však vyslovil skúsený rečník, ktorý verejne vyučoval z Biblie. Takým rečníkom sa hovorilo pútnici.

Mnohí čitatelia Sionskej Strážnej veže, ktorí odišli zo svojej cirkvi, sa túžili stretávať s ľuďmi, ktorí mali tak ako oni smäd po biblickej pravde. Strážna veža ich nabádala, aby hľadali tých, ktorí si podobne ako oni vážia pravdu, pravidelne sa s nimi stretávali a spolu študovali Bibliu. Približne od roku 1894 vysielala spoločnosť Watch Tower cestujúcich zástupcov, neskôr nazývaných pútnici, aby navštívili skupiny, ktoré o to požiadali. Boli vyberaní na základe toho, že boli mierni, dobre poznali Bibliu, boli dobrí rečníci a učitelia a lojálne sa zastávali náuky o výkupnom. Návšteva týchto skúsených, usilovných mužov zvyčajne trvala len jeden či dva dni, no tento čas bol naplno využitý. Mnohí Bádatelia Biblie si prvýkrát vyskúšali zvestovateľskú službu, keď rozdávali pozvánky na pútnikovu verejnú prednášku. Jedným z pútnikov bol Hugo Riemer, ktorý sa neskôr stal členom vedúceho zboru. Po jednej večernej prednáške v istej škole odpovedal na biblické otázky poslucháčov až do polnoci. Hoci bol po tomto zhromaždení unavený, bol šťastný a označil ho za nádherné.

Sionská Strážna veža uviedla, že hlavným cieľom návštev pútnikov je posilňovať „domácnosť viery“ na zhromaždeniach v domoch spoluveriacich. Na tieto zhromaždenia chodili Bádatelia Biblie zo širšieho okolia. Zaznievali tam prednášky a prítomní mohli dostať odpovede na svoje otázky. Potom nadišiel čas prejaviť kresťanskú pohostinnosť. Maude Abbottová sa ako dievča zúčastnila na dopoludňajšej prednáške, po ktorej sa všetci zišli na dvore pri dlhom stole. „Bolo tam množstvo chutného jedla — domáca šunka, pečené kurča, niekoľko druhov chleba, koláč a torta. Každý jedol, koľko vládal. Potom sme si o druhej išli vypočuť ďalšiu prednášku.“ Ale ako úprimne povedala, „vtedy sa už každému driemalo“. Dlhoročný pútnik Benjamin Barton raz poznamenal: ‚Keby som zjedol všetky dobroty, čo mi ponúkli, už dávno by som svoju púť skončil.‘ Nakoniec bratia z ústredia v Brooklyne poslali list, v ktorom dobroprajným sestrám napísali, že pre ne i pre pútnika bude lepšie, ak pripravia „obyčajné jedlo“ a postarajú sa, aby mal pútnik „nerušený spánok“.

Pútnici boli mimoriadne zruční vo vyučovaní a často pritom používali obrázky, modely alebo čokoľvek, čo bolo po ruke a čím mohli svoju prednášku oživiť. Prednášky Richarda H. Barbera boli vždy veľmi živé. Walter J. Thorn mal otcovský prístup a rozprával „ako patriarcha z dávnych čias“. Shield Toutjian sa raz viezol vo Forde Model A, keď zrazu vykríkol: „Zastav!“ Vyskočil z auta, odtrhol niekoľko lúčnych kvetov a spolucestujúcim predniesol krátku improvizovanú prednášku o Jehovovom stvorení.

 Služba pútnika však mala aj svoje tienisté stránky, čo cítili najmä tí, ktorí už neboli najmladší. No najväčšou skúškou bolo pre niektorých to, že sa zmenila hlavná náplň ich služby — mali sa ujať vedenia vo zvestovaní z domu do domu. V Strážnej veži z 15. marca 1924 sa písalo, že „k základným zodpovednostiam“ pravých kresťanov „patrí vydávať svedectvo o kráľovstve. To je dôvod, prečo sú vysielaní pútnici.“

Niektorým cestujúcim zástupcom sa táto zmena zjavne nepáčila, lebo prestali slúžiť ako pútnici. Niekoľkí nespokojenci mali dokonca vlastných stúpencov. Robie D. Adkins spomínal, ako istý pútnik, inak vynikajúci rečník, trpko lamentoval: „Jediné, čo viem, je kázať z pódia. Chodiť z domu do domu? To jednoducho nedokážem!“ Brat Adkins spomínal: „Potom som ho ešte videl v roku 1924 na zjazde v Columbuse v štáte Ohio. Väčšieho nešťastníka tam nebolo. Stál osamote v tieni malého stromu, sám medzi tisíckami šťastných bratov. Už som ho nikdy viac nevidel. Krátko nato opustil organizáciu.“ Na rozdiel od neho „veľa šťastných bratov šlo k svojim autám a niesli si knihy“. Zjavne sa tešili na to, ako budú zvestovať z domu do domu. (Sk. 20:20, 21)

Mnohí pútnici, hoci boli možno rovnako nervózni ako tí, ktorých mali školiť, vložili do zvestovania svoje srdce. Maxwell G. Friend, brat hovoriaci po nemecky, o službe z domu do domu napísal: „Táto stránka pútnickej služby prispieva k požehnaniam, ktoré prinášajú naše cesty.“ Pútnik John A. Bohnet uviedol, že bratia vo všeobecnosti celým srdcom prijali to, že sa kladie dôraz na zvestovanie Kráľovstva. Podľa jeho slov veľká väčšina „priam horí túžbou bojovať v prvej línii“.

Namáhavá práca verných cestujúcich bratov už roky prináša druhým veľa dobrého. Dlhoročný svedok Norman Larson povedal: „Služba pútnikov mala veľkú hodnotu a úžitok z nej bol nespochybniteľný. To som videl už ako chlapec... [Títo muži] veľmi prispeli k tomu, že som bol správne vyformovaný.“ Obetaví a oddaní cestujúci dozorcovia dodnes pomáhajú spoluveriacim, takže tí môžu povedať: „Chodiť z domu do domu? To zvládnem!“

[Zvýraznený text na strane 32]

Návšteva pútnika bola radostnou udalosťou

[Obrázok na strane 31]

V cestovnom pláne Benjamina Bartona z roku 1905 bolo asi 170 zastávok

[Obrázok na strane 32]

Pútnik Walter J. Thorn bol s láskou prezývaný Tatko, lebo mal otcovský prístup

[Obrázok na strane 32]

J. A. Browne bol asi v roku 1902 vyslaný ako pútnik na Jamajku, kde posilňoval a povzbudzoval 14 skupiniek

[Obrázok na strane 32]

Služba pútnikov posilňovala vieru a kresťanskú jednotu a pomáhala bratom primknúť sa k organizácii