Raz som spolu s troma ďalšími dievčatkami bola vybratá, aby som Adolfovi Hitlerovi priniesla kvety po jeho prejave. Prečo vybrali práve mňa? Otec bol politicky veľmi aktívny a robil šoféra predsedovi miestnej organizácie nacistickej strany. Mama bola oddanou katolíčkou a priala si, aby som sa stala mníškou. Napriek silnému vplyvu rodičov sa zo mňa nestala ani prívrženkyňa nacizmu, ani mníška. Dovoľte mi, aby som vám porozprávala prečo.

VYRÁSTLA som v rakúskom meste Graz. Keď som mala sedem rokov, začala som chodiť do cirkevnej školy. Bola som šokovaná, keď som videla, ako sa kňazi a mníšky dopúšťajú sexuálnej nemravnosti. A tak mi mama ani nie po roku dovolila odtiaľ odísť.

Rodinná fotka, na ktorej je otec vo vojenskej uniforme

Neskôr som nastúpila do internátnej školy. V jeden večer po mňa prišiel otec a vzal ma do bezpečia, pretože Graz bol ťažko bombardovaný. Utiekli sme do mesta Schladming. Len čo sme sa tam dostali, most, cez ktorý sme prešli, vyletel do vzduchu. Inokedy, keď som bola so starou mamou v záhrade, strieľali po nás nízko letiace lietadlá. Ako sa vojna chýlila ku koncu, stále viac sme si uvedomovali, že cirkev aj vláda nás veľmi sklamali.

SPOZNÁVAM BOHA, KTORÝ NIKDY NEOPUSTÍ SVOJICH SLUŽOBNÍKOV

V roku 1950 začala mame vydávať svedectvo jedna Jehovova svedkyňa. Počúvala som ich rozhovory a párkrát som išla s mamou aj na zhromaždenie. Postupne sa presvedčila, že Jehovovi svedkovia vyučujú pravdu a v roku 1952 sa dala pokrstiť.

V tom čase som sa v miestnom zbore cítila ako v klube dôchodcov. Ale neskôr sme navštívili iný zbor, v ktorom bolo veľa mladých — to už nebol klub dôchodcov. Keď som sa vrátila do Grazu, začala som chodiť na všetky zhromaždenia a zakrátko som sa aj ja presvedčila, že som našla pravdu. Zistila som, že Jehova je Boh, ktorý nikdy neopustí svojich služobníkov. Aj keď sa nám niekedy zdá, že sme v bezvýchodiskovej situácii a nemá nám kto pomôcť, Jehova bude stáť po našom boku. (Žalm 3:5, 6)

Nechcela som si pravdu nechať len pre seba. Najprv som vydala svedectvo svojim súrodencom. Moje štyri staršie sestry už  odišli z domu a pracovali ako dedinské učiteľky. A tak som ich navštívila a povzbudila ich, aby začali študovať Bibliu. Nakoniec všetci moji súrodenci prijali pravdu.

Do služby od dverí k dverám som chodila len necelé dva týždne, keď som natrafila na asi 30-ročnú ženu, s ktorou som začala študovať. Robila pekné pokroky a dala sa pokrstiť. Neskôr prijal pravdu aj jej manžel a dvaja synovia. Toto biblické štúdium ma duchovne veľmi posilnilo. Prečo? Keďže so mnou nikto neštudoval, na každé štúdium som sa musela dobre pripraviť. Teda v určitom zmysle som najprv musela učiť samu seba a až potom som mohla učiť záujemkyňu. To prehĺbilo moju vďačnosť za pravdu. V apríli 1954 som symbolizovala svoje zasvätenie Jehovovi krstom vo vode.

„PRENASLEDOVANÍ, ALE NIE ZANECHANÍ NAPOSPAS“

V roku 1955 som sa zúčastnila na medzinárodných zjazdoch v Nemecku, Francúzsku a Anglicku. V Londýne som stretla Alberta Schroedera. Bol inštruktorom v biblickej škole Gileád a neskôr slúžil vo vedúcom zbore. Počas prehliadky Britského múzea brat Schroeder upriamil našu pozornosť na niektoré biblické rukopisy. Obsahovali Božie meno v hebrejčine a brat vysvetlil, prečo sú tieto rukopisy dôležité. Hlboko to na mňa zapôsobilo a duchovne ma to upevnilo. Viac ako kedykoľvek predtým som bola rozhodnutá šíriť pravdu z Božieho Slova.

So sestrou (vpravo), s ktorou sme slúžili ako zvláštne priekopníčky v rakúskom Mistelbachu

Prvého januára 1956 som začala s pravidelnou priekopníckou službou. O štyri mesiace som bola pozvaná, aby som slúžila ako zvláštna priekopníčka v rakúskom meste Mistelbach. V tom čase tam neboli žiadni svedkovia. Ale náročné to bolo aj z iného dôvodu. Medzi mnou a sestrou, s ktorou som priekopníčila, boli dosť veľké rozdiely. Ja som nemala ani 19 a pochádzala som z mesta a ona mala 25 a bola z vidieka. Ja som si ráno rada pospala, kým ona bola už dávno na nohách. Ja som chcela byť večer ešte hore, ale ona chcela ísť už spať. No keď sme uplatňovali biblické rady, darilo sa nám tieto rozdiely prekonávať, a tak sme sa tešili z pokojnej spolupráce.

Stretli sme sa však aj s inými skúškami. Zažili sme napríklad prenasledovanie, ale nikdy sme neboli „zanechané napospas“. (2. Kor. 4:7–9) Jedného dňa, keď sme zvestovali na vidieku, ľudia na nás vypustili psy. Zrazu nás obkolesila svorka veľkých psov, ktoré na nás brechali a cerili zuby. Chytili sme sa za ruky a ja som sa začala modliť: „Jehova, prosím, aby sme netrpeli dlho, keď sa na nás vrhnú!“ Keď boli už na dosah ruky, zastali, zavrteli chvostom a odišli. Cítili sme, že Jehova nás ochránil. Potom sme zvestovali v celej dedine a na naše prekvapenie ľudia nás počúvali. Možno sa čudovali, že nám psy neublížili a že nás neodradila ani takáto hrozná skúsenosť. Niektorí z nich sa nakoniec stali svedkami.

To však nebola jediná situácia, keď nám šlo o život. Majiteľ domu, v ktorom sme bývali,  raz prišiel domov opitý a vyhrážal sa, že nás zabije, lebo otravujeme ľudí v okolí. Jeho manželka sa ho snažila upokojiť, ale márne. Všetko sme to počuli z našej izby na poschodí. Rýchlo sme zabarikádovali dvere stoličkami a začali si baliť kufre. Keď sme otvorili dvere, majiteľ domu stál na schodoch s obrovským nožom v ruke. A tak sme utiekli zadným vchodom, s celým svojím majetkom sme bežali cez záhradu a už nikdy sme sa tam nevrátili.

Ubytovanie sme si našli v hoteli. Nakoniec sme tam zostali takmer rok. Čo sa týka služby, ukázalo sa to ako veľmi praktické, lebo hotel bol v centre mesta a mnohým našim záujemcom to vyhovovalo. Onedlho sme začali v našej hotelovej izbe organizovať štúdium knihy a týždenné štúdium Strážnej veže. Schádzalo sa nás tam asi 15.

V Mistelbachu sme zostali vyše roka. Potom ma bratia poslali do Feldbachu, ktorý je juhovýchodne od Grazu. Spolupracovala som tam s inou sestrou, ale ani v tomto meste nebol zbor. Bývali sme v drevenici v malej izbičke na druhom poschodí. V izbe sme počuli hvízdanie vetra prefukujúceho cez škáry v trámoch, ktoré sme sa snažili upchať novinami. Okrem toho sme si museli chodiť po vodu do studne. Ale všetko to nepohodlie stálo za to. Už o niekoľko mesiacov tu vznikla skupina. Medzi ľuďmi, ktorí prijali pravdu, bolo aj 30 členov istej rodiny, s ktorou sme študovali.

Bola som Jehovovi veľmi vďačná, že som osobne zažila, ako sa stará o tých, ktorí dávajú záujmy Kráľovstva na prvé miesto. Aj keby nám nikto nedokázal pomôcť, Jehova bude vždy stáť pri nás. (Žalm 121:1–3)

BOH MI POMÁHA „SVOJOU PRAVICOU SPRAVODLIVOSTI“

V roku 1958 sa v New Yorku konal medzinárodný zjazd na štadiónoch Yankee a Polo Grounds. Keď som si naň podala prihlášku, bratia z rakúskej pobočky sa ma opýtali, či by som sa nechcela zúčastniť 32. triedy školy Gileád. Ako by som mohla odmietnuť? Okamžite som zareagovala: „Áno!“

Počas školy som sedela vedľa brata Martina Poetzingera. Zostal verný Jehovovi  tvárou v tvár hrozným skúškam v nacistických koncentračných táboroch. Aj on neskôr slúžil vo vedúcom zbore. Počas vyučovania sa ma občas šeptom opýtal: „Erika, čo to znamená po nemecky?“

V polovici kurzu nám brat Nathan Knorr oznámil, kam budeme poslaní po Gileáde. Mne povedal, že pôjdem do Paraguaja. Keďže som bola veľmi mladá, na vstup do tejto krajiny som potrebovala súhlas svojho otca. Ten som dostala a v marci 1959 som už bola v Paraguaji. Dostala som novú spolupracovníčku, s ktorou sme bývali v misionárskom domove v Asuncióne.

Onedlho som stretla misionára Waltera Brighta, ktorý absolvoval 30. triedu školy Gileád. Časom sme sa vzali, a tak sme mohli prekonávať všetky ťažkosti spoločne. Zakaždým, keď sme boli v nejakej náročnej situácii, sme si prečítali Jehovov sľub zapísaný v Izaiášovi 41:10: „Neboj sa, veď som s tebou. Nepozeraj uprene dookola, veď som tvoj Boh. Ja ťa upevním.“ To nám vlievalo istotu, že kým budeme verní Jehovovi a budeme dávať jeho Kráľovstvo na prvé miesto, nikdy nás nesklame.

O nejaký čas sme boli pridelení do oblasti, ktorá je blízko pri hraniciach s Brazíliou. Duchovenstvo tam poštvalo mladých ľudí, aby hádzali kamene do nášho misionárskeho domova, ktorý už nebol v najlepšom stave. Potom však Walter zaviedol biblické štúdium s policajným náčelníkom, ktorý zaistil, aby náš domov celý týždeň strážili policajti. Odvtedy nám výtržníci dali pokoj. Krátko nato sme sa presťahovali do lepšej štvrte, ktorá ležala tesne za brazílskymi hranicami. To sa ukázalo ako veľmi výhodné, pretože sme mohli organizovať zhromaždenia v Paraguaji aj v Brazílii. Keď sme odtiaľ odchádzali, boli tam dva malé zbory.

S Walterom v Asuncióne v Paraguaji, kde sme slúžili ako misionári

JEHOVA JE STÁLE MOJOU OPOROU

Lekári mi povedali, že nemôžem mať deti, a tak sme boli veľmi prekvapení, keď som v roku 1962 otehotnela. Usadili sme sa v Hollywoode na Floride neďaleko Walterovej rodiny. Niekoľko rokov sme nemohli priekopníčiť, lebo sme sa starali o rodinu. Napriek tomu sme sa naďalej zameriavali na záujmy Kráľovstva. (Mat. 6:33)

Keď sme v novembri 1962 pricestovali na Floridu, zaskočilo nás, že v dôsledku rasovej segregácie boli zhromaždenia zvlášť pre bielych a zvlášť pre čiernych. Aj služba sa organizovala oddelene. Jehova však nerobí rozdiely medzi rasami, a tak o nejaký čas bratia a sestry rôznych rás vytvorili zmiešané zbory a uctievali Jehovu spoločne. Toto opatrenie bolo zjavne požehnané, lebo dnes sú v tejto oblasti stovky zborov.

Žiaľ, v roku 2015 Walter zomrel na rakovinu mozgu. Bol to úžasný manžel. Miloval Jehovu a pomohol mnohým bratom. Prežili sme spolu 55 rokov. Teším sa, keď bude vzkriesený a znova zdravý. (Sk. 24:15)

Som veľmi vďačná, že slúžim celým časom už vyše 40 rokov. Za ten čas som zažila veľa pekných chvíľ a požehnaní. Napríklad spolu s Walterom sme priviedli ku krstu 136 záujemcov. Samozrejme, v živote sme sa stretli aj s ťažkosťami. Ale nikdy sme neprestali slúžiť nášmu vernému Bohu. Naopak, vytvorili sme si k nemu ešte bližší vzťah a dôverovali sme mu, že záležitosti vyrieši vo svojom čase a svojím spôsobom. Vždy to tak robí! (2. Tim. 4:16, 17)

Walter mi veľmi chýba, ale vďaka priekopníckej službe to zvládam. Veľmi mi pomáha, že môžem učiť druhých biblickú pravdu a hovoriť im o vzkriesení. Jehova mi pomohol nespočetnekrát. Nikdy ma nesklamal. V súlade so svojím sľubom ma podporoval, posilňoval a „držal svojou pravicou spravodlivosti“. (Iz. 41:10)