Narodil som sa v drevenici s jednou miestnosťou v malom americkom mestečku Liberty v štáte Indiana. V tom čase mali rodičia už tri deti — syna a dve dcéry. Po mne sa narodili ešte moji dvaja bratia a jedna sestra.

Moja rodná drevenica

V OBDOBÍ, keď som chodil do školy, sa toho veľa nezmenilo. Od prvého až do posledného ročníka som mal tých istých spolužiakov. Poznal som väčšinu obyvateľov nášho mesta a oni zas poznali mňa.

Pochádzam zo siedmich detí a v mladosti som sa naučil vykonávať rôzne práce na hospodárstve

V okolí nášho mesta bolo viacero malých fariem, na ktorých sa pestovala hlavne kukurica. Otec pracoval pre jedného miestneho farmára. Už ako tínedžer som sa naučil jazdiť na traktore a vykonávať rôzne práce na hospodárstve.

Keď som sa narodil, otec už nebol najmladší. Mal 56 rokov a mama 35. Bol to však zdravý a silný muž štíhlej postavy, ktorý rád tvrdo pracoval a rovnakému postoju k práci naučil aj nás. Nikdy nezarábal veľa, ale vždy sme mali strechu nad hlavou, oblečenie a jedlo. A zakaždým si na nás našiel čas. Dožil sa 93 rokov a mama 86. Otec ani mama neslúžili Jehovovi. Ale jeden z mojich bratov verne slúži Jehovovi ako zborový starší už od roku 1972.

MOJE DETSTVO

Mama bola veľmi zbožná žena. Každú nedeľu nás brávala na baptistické bohoslužby. Keď som  mal 12, prvýkrát som počul o Trojici. Vyvolalo to vo mne zvedavosť, a tak som sa mamy opýtal: „Ako môže byť Ježiš zároveň Synom aj Otcom?“ Pamätám si, čo mi odpovedala: „Synček, to je tajomstvo. Nebolo nám dané, aby sme ho pochopili.“ Pre mňa to určite bolo tajomstvo. Ale aj tak som bol ako 14-ročný pokrstený v miestnom potoku. Ponorili ma tri razy na znak Trojice!

1952 Ako 17-ročný pred nástupom do armády

Na strednej škole som mal priateľa, ktorý bol profesionálnym boxerom a nahovoril ma, aby som sa dal na box. A tak som začal trénovať a zapísal som sa do boxerského klubu Golden Gloves. Veľmi mi to nešlo a po niekoľkých zápasoch som to vzdal. Neskôr ma povolali do americkej armády a poslali do Nemecka. Nadriadení ma zapísali do poddôstojníckej školy, lebo sa im zdalo, že mám prirodzené vodcovské schopnosti. Chceli, aby som sa venoval vojenskej kariére. Ale ja som po nej netúžil, a tak som po dvoch rokoch, v roku 1956, odišiel do výslužby. Netrvalo dlho a začal som slúžiť v celkom inej armáde.

1954 – 1956 V americkej armáde som strávil dva roky

ZAČÍNAM NOVÝ ŽIVOT

Pred spoznaním pravdy som mal pomýlenú predstavu o tom, čo znamená byť poriadnym chlapom. Veľmi ma ovplyvňovalo prostredie, v ktorom som žil, a filmy, ktoré vtedy bežali v kinách. Myslel som si, že kazatelia nie sú poriadni chlapi. Ale spoznal som niečo, čo zmenilo celý môj život. Jedného dňa, keď som sa po meste viezol vo svojom červenom kabriolete, som si všimol, že na mňa mávajú dve dievčatá. Poznal som ich, boli to mladšie sestry muža, ktorý si vzal moju staršiu sestru. Boli to Jehovove svedkyne. Už predtým mi dali Strážnu vežu Prebuďte sa!, ale v Strážnej veži boli na môj vkus príliš hlboké myšlienky. No tentoraz ma pozvali na zborové štúdium knihy, čo bolo malé zhromaždenie, na ktorom sa študovala Biblia. Konalo sa u nich doma. Povedal som im, že o tom popremýšľam. „Sľubuješ?“ opýtali sa ma s úsmevom. „Sľubujem,“ odpovedal som.

Trochu som ľutoval, že som sa sľúbil, ale už som nechcel cúvnuť. A tak som šiel. Najväčší dojem na mňa urobili deti. Nemohol som uveriť vlastným ušiam, koľko toho vedia o Biblii! Hoci som celé roky chodil s mamou na nedeľné bohoslužby, Bibliu som poznal iba veľmi málo. Povedal som si, že sa musím dozvedieť viac. Prijal som ponuku biblického štúdia. Jedna z prvých vecí, ktorú som sa naučil, bolo to, že meno všemohúceho Boha je Jehova. Keď som sa pred rokmi pýtal mamy na Jehovových svedkov, jednoducho odpovedala: „Uctievajú nejakého starého muža, ktorý sa volá Jehova.“ Ale teraz som cítil, že sa mi otvárajú oči.

Robil som rýchle pokroky, pretože som bol presvedčený, že som našiel pravdu. V marci 1957, po deviatich mesiacoch odvtedy, ako som prvýkrát išiel na zborové štúdium knihy, som sa dal pokrstiť. Môj pohľad na život sa úplne zmenil. Som veľmi rád, že som pochopil, ako Biblia opisuje pravého muža. Ježiš bol dokonalým človekom. Bol silný a zdatný a žiaden muž sa mu nemohol vyrovnať. A predsa sa nezapájal do žiadnych súbojov, ale „nechal sa ponižovať“, presne ako bolo predpovedané. (Iz. 53:2, 7, Slovenský ekumenický  preklad) Pochopil som, že pravý Ježišov nasledovník „má byť ku všetkým jemný“. (2. Tim. 2:24)

V roku 1958 som začal s priekopníckou službou. Onedlho som však túto službu musel na krátky čas prerušiť. Prečo? Našiel som si nevestu a rozhodol som sa, že sa ožením. Bola ňou Gloria, jedno z dievčat, ktoré ma vtedy pozvali na štúdium knihy. Svoje rozhodnutie som nikdy neoľutoval. Gloria bola pre mňa vzácnym drahokamom už vtedy a je ním dodnes. Je pre mňa cennejšia než slávny Diamant nádeje, ale pokiaľ ide o ňu, už som viac nemusel žiť len nádejou, lebo som si ju vzal za manželku! Teraz vám povie niečo o sebe Gloria:

„Pochádzam zo 17 detí. Mama bola oddanou svedkyňou. Zomrela, keď som mala 14 rokov. V tom čase začal študovať otec. Keďže sme zostali bez mamy a moja sestra bola už v poslednom ročníku na strednej škole, otec sa obrátil na riaditeľa s jednou prosbou. Opýtal sa ho, či by mne a mojej sestre umožnil chodiť do školy každý druhý deň. Tak by sme sa mohli striedať v starostlivosti o mladších súrodencov a pripraviť večeru, kým sa otec po celom dni vráti z práce. Riaditeľ súhlasil a takto sme to robili, kým sestra neskončila školu. S nami deťmi študovali dve rodiny svedkov a jedenásti sme sa dali pokrstiť. Aj keď som vždy bola plachá, službu som si veľmi obľúbila. Sam mi v tom za tie roky veľmi pomohol.“

S Gloriou sme sa vzali vo februári 1959. Obaja sme boli priekopníkmi. V júli toho roku sme si podali prihlášku do Bételu, lebo sme túžili slúžiť vo svetovom ústredí. V tej súvislosti sa s nami porozprával brat Simon Kraker. Povedal nám, že v súčasnosti manželské dvojice do Bételu neprijímajú. Po službe v Bételi sme však nikdy neprestali túžiť. Ale na splnenie tejto túžby sme si museli ešte počkať.

Neskôr sme napísali do svetového ústredia, že by sme radi slúžili tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Bratia nám ponúkli len jednu možnosť — mesto Pine Bluff v americkom štáte Arkansas. V Pine Bluffe boli v tom čase iba dva zbory, jeden belošský a jeden „farebný“, teda černošský. Bratia nás poslali do „farebného“ zboru, v ktorom bolo iba 14 zvestovateľov.

STRETÁVAME SA S RASOVOU SEGREGÁCIOU

Možno si kladiete otázku, ako je možné, že zbory Jehovových svedkov boli segregované podľa rasy. Jednoducho povedané, v tom čase sme nemali veľmi na výber. Zákony vtedy nedovoľovali, aby sa ľudia rôznych rás schádzali, napríklad na náboženských zhromaždeniach. A existovala aj reálna hrozba násilia. Na mnohých miestach sa bratia báli, že keby sa na zhromaždeniach stretávali obe rasy, ľudia by im mohli zničiť sálu Kráľovstva. Takéto veci sa stávali. Keby černošskí bratia zvestovali z domu do domu v belošskej štvrti, zatkli by ich a pravdepodobne aj zbili. Teda ak sme chceli pokračovať v službe, museli sme rešpektovať zákony a dúfať, že situácia sa časom zlepší.

Služba nebola vždy jednoduchá. Keď sme zvestovali v černošskej štvrti, niekedy sme nechtiac zaklopali na dvere belošskej rodiny. Museli sme sa rýchlo rozhodnúť, či vydáme krátke svedectvo alebo sa len ospravedlníme a odídeme. Tak to vtedy chodilo.

Samozrejme, aby sme sa v priekopníckej službe uživili, museli sme aj pracovať. Za celodennú prácu sme väčšinou dostali tri doláre. Gloria chodila do viacerých rodín, kde pomáhala s domácimi prácami. Jedna rodina mi umožnila, aby som jej pomáhal, vďaka čomu stihla prácu za polovičný čas. Pred odchodom sme dostali aj obed — jedlo z mrazeného polotovaru, o ktoré sme sa podelili. Gloria chodila každý týždeň do jednej domácnosti žehliť. Ja som pracoval okolo domu, umýval okná a vykonával rôzne príležitostné práce. U jednej belošskej rodiny sme umývali okná, Gloria zvnútra a ja zvonka. Pracovali sme celý deň, a tak nám dali aj obed. Gloria obedovala vnútri, aj keď nie spoločne s rodinou, a ja som jedol vonku v garáži. Ale nič som si z toho nerobil. Jedlo bolo veľmi chutné. Boli to milí ľudia, ale  jednoducho boli v zajatí systému a bežne rozšírených názorov. Spomínam si, ako sme raz zastavili na čerpacej stanici. Keď som natankoval, opýtal som sa obsluhy, či by Gloria mohla použiť toaletu. Muž ma prebodol pohľadom a odvrkol: „Je zamknuté.“

LÁSKAVÉ SKUTKY, NA KTORÉ NIKDY NEZABUDNEME

Ale s bratmi a sestrami sme zažili veľa pekných chvíľ. A službu sme milovali! Keď sme pricestovali do Pine Bluffu, nasťahovali sme sa k bratovi, ktorý bol služobníkom zboru. Jeho manželka nebola naša sestra a Gloria s ňou zaviedla štúdium. Ja som zas začal študovať s ich dcérou a jej manželom. Mama i dcéra sa rozhodli slúžiť Jehovovi a dali sa pokrstiť.

Mali sme aj priateľov v belošskom zbore. Neraz nás k sebe pozvali na večeru, ale museli sme ísť až po zotmení, aby nás nikto nevidel. V tom čase bola veľmi aktívna organizácia Ku-klux-klan, ktorá šírila rasizmus a násilie. Pamätám si, ako som raz večer na Halloween videl na prednej verande sedieť muža, ktorý bol provokatívne oblečený do bielej plachty s kapucňou, čo bolo typické pre príslušníkov Ku-klux-klanu. Ale ani takéto nepriateľské ovzdušie nezabránilo bratom konať láskavé skutky. Raz v lete sme potrebovali peniaze, aby sme mohli ísť na zjazd. Istý brat nám chcel pomôcť, a tak sa s nami dohodol, že si kúpi našu starú fordku z roku 1950. Prešiel asi mesiac. Jedného dňa sme sa vracali domov zo služby, unavení z toho, že sme celý deň chodili v letnej páľave z domu do domu a po biblických štúdiách. Pred domom nás čakalo prekvapenie. Bolo tam zaparkované naše auto. Na čelnom skle bola kartička s nápisom: „Vraciam vám auto. Je to darček odo mňa. Váš brat.“

Hlboko na mňa zapôsobil aj iný láskavý skutok. V roku 1962 som bol pozvaný do školy služby Kráľovstva, ktorá sa konala v South Lansingu v štáte New York. Školenie trvalo jeden mesiac a bolo určené zborovým, krajským a oblastným dozorcom. Keď som dostal pozvanie, bol som nezamestnaný a takmer bez peňazí. Ale práve v tom čase ma jedna telefonická spoločnosť v Pine Bluffe pozvala na pracovný pohovor. Keby ma prijali, bol by som ich prvým černošským zamestnancom. Zakrátko mi oznámili, že ma berú. Premýšľal som, čo urobím. Na cestu do New Yorku som nemal peniaze. A tak som vážne premýšľal, že tú prácu prijmem a do školy nepôjdem. Práve som sa bratom chystal napísať, že pozvanie nemôžem prijať, keď sa zrazu stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Istá sestra zo zboru, ktorej manžel nebol svedkom, nám zavčas rána zaklopala na dvere a podala mi obálku. Bola plná peňazí. Ona a jej deti niekoľko týždňov vstávali skoro ráno a chodili na bavlníkové polia, kde okopávali bavlnu a vytrhávali  burinu medzi záhonmi. Robili to preto, aby zarobili dosť peňazí na moju cestu do New Yorku. Povedala mi: „Choď do školy, nauč sa čo najviac a potom sa vráť a uč nás!“ Zavolal som teda do telefonickej spoločnosti, či by som mohol nastúpiť o päť týždňov neskôr. Dostal som ráznu odpoveď: „Nie!“ Ale mne to nevadilo. Už som bol rozhodnutý. A som veľmi rád, že som tú ponuku neprijal!

Teraz vám Gloria povie niečo o tom, ako si ona spomína na Pine Bluff: „Službu v tomto obvode som si zamilovala! Mala som 15 až 20 biblických štúdií. Ráno sme šli do služby z domu do domu, potom sme viedli biblické štúdiá a niekedy sme sa domov vrátili až okolo 11 v noci. Služba bola úžasná. Veľmi rada by som v nej bola pokračovala. Priznám sa, že som netúžila po zmene, napríklad po krajskej službe. Ale Jehova mal s nami iné plány.“ A to sa čoskoro potvrdilo.

ŽIVOT V KRAJSKEJ SLUŽBE

V čase, keď sme v Pine Bluffe slúžili ako pravidelní priekopníci, sme si podali prihlášku do zvláštnej priekopníckej služby. Robili sme si veľké nádeje, pretože náš oblastný dozorca chcel, aby sme sa stali zvláštnymi priekopníkmi a pomohli jednému zboru v Texase. Táto predstava sa nám veľmi páčila. A tak sme čakali a čakali, dúfajúc, že dostaneme odpoveď od Spoločnosti, ale žiaden list neprichádzal. Nakoniec jeden prišiel — boli sme pridelení do krajskej služby! Bol január 1965. Spolu s nami bol vymenovaný za krajského dozorcu aj brat Leon Weaver, ktorý dnes slúži ako koordinátor výboru pobočky v Spojených štátoch.

Keď som sa dozvedel, že budem krajským dozorcom, mal som trochu obavy. Asi rok predtým James A. Thompson ml., ktorý slúžil ako oblastný dozorca, preskúmal, či mám predpoklady prevziať ďalšie úlohy v organizácii. Láskavo mi vysvetlil, v čom by som sa mohol zlepšiť, a spomenul aj vlastnosti potrebné pre krajského dozorcu. V krajskej službe som si onedlho uvedomil, aké boli jeho rady užitočné. Brat Thompson bol prvým oblastným dozorcom, s ktorým som spolupracoval v krajskej službe. Od tohto verného duchovného brata som sa veľa naučil.

Veľmi si cením pomoc verných duchovných bratov

V tom čase krajskí dozorcovia dostávali len krátke školenie. Prvý týždeň som pozoroval krajského dozorcu, ako si počína pri návšteve zboru. Druhý týždeň pozoroval on mňa počas mojej spolupráce so zborom a dal mi praktické rady. Ale potom sme už boli ponechaní sami na seba. Spomínam si, ako som vtedy Glorii povedal: „Naozaj už musí odísť?“ Onedlho som si však  uvedomil niečo dôležité. Vždy tu budú bratia, ktorí ti dajú dobrú radu, ale je len na tebe, či ju prijmeš. Dodnes si veľmi cením, ako mi pomohli skúsení bratia, napríklad James R. Brown, ktorý v tom čase slúžil ako krajský dozorca, a Fred Rusk, ktorý slúžil v Bételi.

V tých dňoch sme sa všade stretávali s prejavmi rasizmu. Napríklad raz, keď sme navštívili jedno mesto v štáte Tennessee, sa tam konal pochod Ku-klux-klanu. Inokedy, keď sme boli v skupinovej službe, sme si urobili prestávku v jednej reštaurácii s rýchlym občerstvením. Keď som išiel na toaletu, všimol som si, ako sa za mnou vybral drsne vyzerajúci chlap potetovaný rasistickými symbolmi. Ale hneď po nás vošiel dnu brat bielej pleti, ktorý bol omnoho väčší ako ja i ten drsne vyzerajúci chlap. Opýtal sa ma: „Je všetko v poriadku, brat Herd?“ Muž rýchlo odišiel a ani nepoužil toaletu. Za tie roky som pochopil, že problém nie je vo farbe pleti, ale v tom, že sme Adamove deti. A naučil som sa, že brat je bratom bez ohľadu na rasu, a ak by to bolo potrebné, položil by za nás aj život.

BOHATÁ ODMENA

V krajskej službe sme strávili 33 rokov, z toho posledných 21 rokov v oblastnej službe. Tieto roky boli pestré a obohacujúce, plné povzbudzujúcich zážitkov. Ale čakala nás ďalšia odmena. V auguste 1997 sa nám splnil dlhoročný sen. Pozvali nás slúžiť do Bételu. Odvtedy, čo sme si podali prihlášku, uplynulo 38 rokov. O mesiac sme už slúžili v Bételi. Myslel som si, že bratia z Bételu ma pozvali len na dočasnú výpomoc, ale veci sa vyvinuli inak.

Gloria bola pre mňa vzácnym drahokamom, keď som si ju bral, a je ním dodnes

Začal som pracovať v služobnom oddelení. Veľa som sa tam naučil. Bratia v tomto oddelení sa zaoberajú množstvom citlivých a náročných otázok, ktoré dostávajú od zborových starších a krajských dozorcov z celej krajiny. Som veľmi vďačný za to, s akou trpezlivosťou ma školili. Keby som sa tam mal vrátiť, myslím, že by som bol stále len nováčikom.

S Gloriou milujeme život v Bételi. Vždy sme boli ranné vtáčatá a to nám službu v Bételi veľmi uľahčuje. Asi po roku som bol vymenovaný za pomocníka služobného výboru vedúceho zboru. A od roku 1999 slúžim ako člen vedúceho zboru. Pri tejto práci som sa veľa naučil. Ale čo je najdôležitejšie, veľakrát som sa presvedčil, že Hlavou kresťanského zboru je Ježiš Kristus, a nie nejaký človek.

Od roku 1999 mám česť slúžiť ako člen vedúceho zboru

Keď premýšľam nad svojím životom, niekedy sa cítim ako prorok Ámos. Jehova si všimol tohto pokorného pastiera, ktorý vykonával podradnú sezónnu prácu. Bol narezávačom fíg sykomôr, ktoré boli považované za jedlo chudobných. Jehova ho vybral za proroka, čo bola duchovne veľmi obohacujúca práca. (Ámos 7:14, 15) Podobne si všimol aj mňa, syna chudobného farmára z mestečka Liberty v štáte Indiana, a bohato ma požehnal. Nedokážem vyjadriť slovami, čo všetko pre mňa urobil. (Prísl. 10:22) V hmotnom ohľade som bol chudobný, ale teraz som duchovne bohatý — oveľa bohatší, než som si dokázal predstaviť!