WINSTON a Pamela (Pam) Paynovci slúžia v austrálsko-ázijskej pobočke. Prežili krásny život, ale stretli sa aj s náročnými situáciami. Napríklad museli sa prispôsobiť rôznym kultúram a vyrovnať sa s tým, že Pam potratila. Napriek tomu nikdy neprestali milovať Jehovu a bratov a sestry ani nestratili radosť zo služby. Poprosme ich, aby nám o sebe niečo porozprávali.

Winston, povedz nám niečo o tom, ako si hľadal Boha.

Vyrastal som na jednej farme v Queenslande v Austrálii. Rodičia boli neveriaci. Žili sme na odľahlom mieste, a tak som nepoznal takmer nikoho iného okrem najbližšej rodiny. Keď som mal 12 rokov, začal som hľadať Boha. Modlil som sa k nemu a prosil som ho, aby som sa o ňom dozvedel pravdu. Nakoniec som odišiel z farmy do mesta Adelaide v Južnej Austrálii, kde som si našiel prácu. Keď som mal 21 rokov, bol som na dovolenke v Sydney a stretol som tam Pamelu. Povedala mi o náboženskom hnutí britský izraelizmus, podľa ktorého sú Briti potomkami takzvaných stratených kmeňov Izraela. Ide údajne o desať kmeňov severného izraelského kráľovstva, ktorého obyvatelia boli v ôsmom storočí pred n. l. odvedení do vyhnanstva. Po návrate do Adelaide som sa o tom zmienil jednému kolegovi, ktorý študoval Bibliu s Jehovovými svedkami. Rozprávali sme sa hlavne o tom, čomu veria Jehovovi svedkovia. Už po niekoľkých hodinách som si uvedomil, že moje modlitby z detstva boli vypočuté. Dozvedal som sa pravdu o Stvoriteľovi a jeho Kráľovstve! Našiel som „perlu veľkej hodnoty“. (Mat. 13:45, 46)

Pam, aj ty si tú perlu začala hľadať veľmi skoro. Ako si ju našla?

Vyrastala som v nábožensky založenej rodine. Žili sme v meste Coffs Harbour v Novom Južnom Walese. Rodičia a starí rodičia prijali náuky britského izraelizmu. Mladší brat, staršia sestra a ja spolu s mnohými bratrancami a sesternicami sme boli vychovávaní vo viere, že Boh uprednostňuje ľudí britského pôvodu.  Ja som však o tom nebola presvedčená a duchovne ma to neuspokojovalo. Keď som mala 14 rokov, začala som sa zaujímať o rôzne miestne cirkvi. Chodila som napríklad k anglikánom, baptistom či adventistom siedmeho dňa. Stále som však pociťovala duchovnú prázdnotu.

Časom sa naša rodina presťahovala do Sydney, kde som stretla Winstona, ktorý tam práve dovolenkoval. Ako už povedal, naše rozhovory o Bohu nakoniec viedli k tomu, že začal študovať so svedkami. Listy, ktoré mi písal, boli plné biblických veršov! Musím priznať, že spočiatku som si oňho robila starosti, dokonca som sa hnevala. Ale postupne som rozpoznala zvuk pravdy.

V roku 1962 som sa presťahovala do Adelaide, aby som bola bližšie pri Winstonovi. Zariadil mi ubytovanie u jedných svedkov – Thomasa a Janice Slomanovcov, ktorí predtým slúžili ako misionári na Papue-Novej Guinei. Boli ku mne nesmierne láskaví. Mala som iba 18 rokov a oni sa mi v duchovnom ohľade veľmi venovali. Aj ja som teda začala študovať Bibliu a čoskoro som sa presvedčila, že som našla pravdu. Keď sme sa s Winstonom vzali, okamžite sme začali slúžiť Jehovovi celým časom. Je to ten najlepší spôsob života, ktorý aj napriek rôznym ťažkostiam prehĺbil našu vďačnosť za drahocennú perlu, ktorú sme našli.

Winston, porozprávaj nám o vašich prvých rokoch v službe Jehovovi.

A Mapa s vyznačenými miestami, ktoré Paynovci navštívili v krajskej službe

B Poštové známky z niektorých ostrovov. Kiribati a Tuvalu boli kedysi známe ako Gilbertove a Elliceove ostrovy.

C Nádherný koralový ostrov Funafuti v štáte Tuvalu je jedným z mnohých ostrovov, ktoré Paynovci navštívili ešte predtým, ako tam začali slúžiť misionári

Krátko po svadbe nám Jehova otvoril „veľké dvere“ k činnosti v službe celým časom. (1. Kor. 16:9) Prvýkrát nás k nej podnietil brat Jack Porter, ktorý vtedy do nášho malého zboru cestoval ako krajský dozorca. (Teraz spolu slúžime vo výbore austrálsko-ázijskej pobočky.) Jack a jeho manželka Roslyn nás povzbudili k pravidelnej priekopníckej službe. Priekopníčili sme päť rokov. Keď som mal 29, bratia nás pozvali do krajskej služby na ostrovoch v južnom Tichomorí, ktoré boli vtedy pod správou pobočky na Fidži. K týmto ostrovom patrila Americká Samoa, Samoa, Kiribati, Nauru, Niue, Tokelau, Tonga, Tuvalu a Vanuatu.

V tom čase mali obyvatelia niektorých odľahlejších ostrovov nedôveru k Jehovovým svedkom, a tak sme museli byť opatrní a nenápadní. (Mat. 10:16) Zbory boli malé a v niektorých nám bratia ani nemohli poskytnúť ubytovanie. Miesto na bývanie sme si preto hľadali u miestnych ľudí v dedine. Vždy k nám boli veľmi láskaví.

Winston, teba veľmi zaujíma prekladateľská práca. Prečo?

Winston ako inštruktor v škole pre starších na Samoe

Kedysi mali bratia v ostrovnom štáte Tonga iba zopár letákov a brožúrok v tongčine, ktorá patrí k polynézskym jazykom. Na biblických štúdiách používali knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu v angličtine. Počas štvortýždennej školy pre starších traja miestni starší súhlasili s tým, že túto knihu preložia do tongčiny, hoci nevedeli veľmi dobre po anglicky. Práca im trvala asi osem týždňov. Pam prepisovala rukopis na stroji. Ten sme potom poslali do našej tlačiarne v Spojených štátoch. Aj keď preklad nebol taký kvalitný, ako sme si predstavovali, táto publikácia pomohla spoznať pravdu mnohým ľuďom hovoriacim tongčinou. Pam ani ja nie sme prekladatelia, ale táto skúsenosť roznietila náš záujem o túto činnosť.

Pam, ako sa líšil život na ostrovoch od života v Austrálii?

V krajskej službe boli Paynovci ubytovaní na rôznych miestach. Tento autobus bol jedným z nich.

Bolo to úplne iné! Na niektorých miestach sme museli odolávať rojom komárov, horúčave a vlhku, potkanom a chorobám. Niekedy sme mali málo jedla. Na druhej strane sme si na konci každého dňa úžasne oddýchli, keď sme sa pozerali na oceán  z nášho domčeka, ktorý sa v samojčine volá fale. Je to typický polynézsky dom so slamenou strechou a bez stien. V noci bolo za mesačného svitu pekne vidieť obrysy kokosových paliem a na hladine oceánu sa odrážal mesiac. Počas týchto krásnych chvíľ sme rozjímali a modlili sa a vďaka tomu sme dokázali nahradiť negatívne myšlienky pozitívnymi.

Obľúbili sme si miestne deti, ktoré boli pri pohľade na bielych cudzincov veľmi zvedavé a zabávali sa na nás. Na ostrove Niue pohladkal jeden chlapček Winstona po predlaktí a povedal: „Páči sa mi tvoje perie.“ Zjavne nikdy nevidel také chlpaté ruky a nevedel, ako ich opísať.

Bolo nám veľmi ľúto, že mnoho ľudí žije v chudobných podmienkach. Žili v nádhernom prostredí, ale nemali dostatočnú zdravotnú starostlivosť a mali iba málo pitnej vody. Naši bratia a sestry si však z toho nerobili ťažkú hlavu. Bol to pre nich normálny život. Boli šťastní, že majú okolo seba rodinu, že sa majú kde stretávať na zhromaždeniach a že môžu chváliť Jehovu. Ich príklad nám pomáhal mať správne priority a žiť jednoducho.

Pam, niekedy si musela zaobstarať vodu a pripraviť jedlo v úplne iných podmienkach, než si bola zvyknutá. Ako si to zvládla?

Pam perie bielizeň na ostrove Tonga

Vďačím za to otcovi. Naučil ma veľa užitočných vecí, napríklad ako založiť oheň, ako na ňom variť a ako vyžiť z mála peňazí. Počas návštevy na ostrove Kiribati sme bývali v malom dome so slamenou strechou, podlahou z koralového štrku a bambusovými stenami. Keď som chcela uvariť jednoduché jedlo, vyhĺbila som v podlahe dieru, ktorá slúžila ako ohnisko, a do ohňa som prikladala škrupiny z kokosových orechov. Po vodu som chodila k studni, kde som čakala v rade s miestnymi ženami. Vodu zo studne čerpali pomocou asi dvojmetrovej tyče, na konci ktorej bol pripevnený tenký povraz. Vyzerala ako rybárska udica, pričom na konci povrazu nebol háčik, ale plechová nádoba. Každá žena, ktorá prišla na rad, hodila povraz s nádobou do studne a v správnu chvíľu mykla zápästím. Nádoba sa prevrátila a naplnila vodou. Pripadalo mi to jednoduché, ale len do chvíle, kým som prišla na rad. Niekoľkokrát som hodila povraz, ale nádoba vždy zostala plávať na hladine. Všetci sa rozosmiali, ale potom sa jedna žena ponúkla, že mi pomôže. Tamojší ľudia boli vždy ochotní a láskaví.

Obaja ste si službu na ostrovoch zamilovali. Podelíte sa s nami o nejaké jedinečné zážitky?

Winston: Chvíľu nám trvalo, kým sme spoznali rôzne miestne zvyky. Napríklad keď nás bratia pozvali na jedlo, zvyčajne nám naservírovali všetko, čo pripravili. Najprv sme nevedeli, že by sme mali niečo nechať aj im, a tak sme zjedli všetko, čo pred nás predložili. Ale keď sme zistili, ako sa veci majú, samozrejme sme jedlo nechali aj pre nich. Napriek takýmto trápnym situáciám mali pre nás bratia pochopenie. A boli šťastní, že sme ich približne každý polrok navštívili. Okrem miestnych bratov sme boli jediní svedkovia, ktorých poznali.

Winston so skupinou zvestovateľov na ceste do služby na ostrove Niue

Naše návštevy boli tiež dobrým svedectvom pre miestnych obyvateľov. Mnohí dedinčania si mysleli, že bratia si svoje náboženstvo jednoducho vymysleli. Takže keď k nim pricestoval brat s manželkou zo zahraničia, nielenže si poopravili názor, ale zároveň to na nich veľmi zapôsobilo.

Pam: Jednu z najkrajších spomienok mám na Kiribati, kde bol veľmi malý zbor. Slúžil tam iba jeden starší. Volal sa Itinikai Matera a staral sa o nás najlepšie, ako vedel. Jedného dňa za nami prišiel s košíkom, v ktorom bolo iba jedno vajíčko. Povedal: „To je pre vás.“ Slepačie vajce bolo vtedy  pre nás vzácnosťou. Tento malý, ale štedrý skutok nás veľmi dojal.

Pam, o niekoľko rokov si potratila. Čo ti pomohlo vyrovnať sa s tým?

Otehotnela som v roku 1973, keď sme žili v južnom Tichomorí. Rozhodli sme sa vrátiť do Austrálie, kde som o štyri mesiace potratila. Aj Winston ťažko niesol stratu nášho dieťatka. Časom sa moja bolesť zmiernila, ale úplne nevymizla, až kým nevyšla Strážna veža z 15. apríla 2009. „Otázky čitateľov“ rozoberali tému: „Je nejaká nádej na vzkriesenie dieťaťa, ktoré zomrelo v maternici matky?“ Odpoveď nás uistila, že je to v Jehovových rukách, ktorý vždy robí to, čo je správne. Uzdraví všetky rany, ktoré sme utrpeli v tomto zlom svete. Keďže nás miluje, poverí svojho Syna, aby „zničil Diablove diela“. (1. Jána 3:8) Vďaka tomuto článku si ešte viac vážime drahocennú perlu, ktorú ako Jehovov ľud máme. Bez nádeje na Božie Kráľovstvo by sme boli úplne stratení!

Potom sme sa vrátili do služby celým časom. Začali sme slúžiť v austrálskej pobočke, ako sa vtedy volala, a po niekoľkých mesiacoch sme boli znova poverení slúžiť zborom v kraji. Štyri roky sme navštevovali zbory vo vidieckej oblasti Nového Južného Walesu a v Sydney a v roku 1981 sme boli znovu pozvaní do pobočky, kde slúžime dodnes.

Winston, dnes si členom výboru austrálsko-ázijskej pobočky. Môžeš pritom využiť svoje skúsenosti zo služby na ostrovoch v južnom Tichomorí?

Pomáha mi to v mnohých ohľadoch. Austrálska pobočka začala najprv dohliadať na činnosť na Americkej Samoe a na Samoe. Potom sa zlúčila s pobočkou na Novom Zélande. V súčasnosti sa austrálsko-ázijská pobočka stará o Austráliu, Americkú Samou a Samou, Cookove ostrovy, Niue, Nový Zéland, Tokelau, Tongu a Východný Timor. Mnohé z týchto miest som mal česť navštíviť ako zástupca pobočky. Skúsenosti, ktoré som nadobudol pri spolupráci s vernými bratmi a sestrami v týchto krajinách, sú mi veľmi užitočné tu v pobočke, kde im môžem teraz slúžiť.

Winston a Pam v austrálsko-ázijskej pobočke

Na záver by som rád povedal niečo, čo si s Pam už dlho uvedomujeme. Z osobnej skúsenosti môžeme povedať, že Boha nehľadajú iba dospelí. Aj mladí ľudia chcú získať „perlu veľkej hodnoty“, a to dokonca aj vtedy, keď nikto iný v ich rodine neprejavuje záujem o biblickú pravdu. (2. Kráľ. 5:2, 3; 2. Par. 34:1–3) Jehova nás veľmi miluje a chce, aby sme všetci, či sme mladí alebo starší, získali život.

Keď sme s Pam pred viac ako 50 rokmi začali hľadať Boha, vôbec sme netušili, čo nám to prinesie. Pravda o Kráľovstve je nepochybne perlou nevyčísliteľnej hodnoty. Sme rozhodnutí nevymeniť túto vzácnu perlu za nič na svete!