DÁVID sa odhodlane prediera pomedzi vojakov, ktorí unikajú z bojiska. S vydesenými pohľadmi do seba narážajú, keď ho v náhlivosti míňajú. Čo ich tak vystrašilo? Dávid z každej strany počuje, ako opakujú jedno a to isté meno — meno muža, ktorý neohrozene stojí v údolí a pôsobí zrejme hrozivejšie než ktokoľvek, koho Dávid kedy videl.

Tým obrom bol Goliát (známy aj ako Goliáš). Dávid chápal, prečo sa ho vojaci tak boja — bol až neuveriteľne vysoký a mohutný, doslova hora svalov. Aj bez svojej hrozivej výzbroje pravdepodobne vážil viac než dvaja urastení muži dohromady. Tento nesmierne silný a skúsený bojovník bol teraz navyše po zuby ozbrojený. Z plného hrdla vykrikoval svoju výzvu a ozvena jeho hromového hlasu sa odrážala od svahov. Posmešne vyzýval izraelské vojsko a ich kráľa Saula, aby vybrali bojovníka, ktorý rozhodne o výsledku tejto vojny v jedinom zápase — v zápase s ním. (1. Samuelova 17:4–10)

Izraeliti sa prejavili ako zbabelci. Aj kráľ Saul zbabelo mlčí. Dávid sa dozvedá, že táto situácia trvá už viac ako mesiac! Goliát deň čo deň opakuje svoju výzvu a filištínska a izraelská armáda uviazli na mŕtvom bode. Dávid je rozčarovaný. Predstava, že izraelský kráľ a všetci jeho vojaci vrátane troch Dávidových starších bratov sa trasú od strachu, je nesmierne pokorujúca. Z Dávidovho pohľadu však tento pohan nielenže zahanbuje izraelské vojsko, ale uráža samotného Boha Izraela, Jehovu! No čo s tým mohol Dávid robiť? Veď bol iba chlapec. A čo sa z jeho príkladu viery môžeme naučiť my dnes? (1. Samuelova 17:11–14)

„POMAŽ HO, LEBO TO JE ON!“

Teraz sa vráťme v čase o niekoľko mesiacov späť. Dávid ešte nemá ani dvadsať rokov, je to urastený mládenec, s červeňou na lícach a peknými očami s inteligentným výrazom. Pasie stádo svojho otca na kopcoch blízko Betlehema. V pokojných chvíľach si kráti čas hrou na harfe. Vyjadruje ňou pocity, ktoré v ňom vyvoláva krása Božieho stvorenia. Mnohé hodiny hry vycibrili jeho hudobné nadanie. Na krajinu už padá súmrak. No po Dávida poslal otec, že má ihneď prísť domov, a tak musí od stáda odísť. (1. Samuelova 16:12)

Dávid nachádza svojho otca Izaiho v rozhovore s jedným veľmi starým mužom. Je to prorok Samuel. Jehova ho poslal, aby pomazal jedného z Izaiho synov za ďalšieho izraelského kráľa. Samuel sa už stretol s jeho siedmimi staršími synmi, ale Jehova mu jasne ukázal, že nevybral ani jedného z nich. No keď prichádza Dávid, Jehova Samuelovi hovorí: „Pomaž ho, lebo to je on!“ Samuel pred očami všetkých Dávidových bratov otvára dutý roh naplnený olejom pomazania a vylieva trochu z neho Dávidovi na hlavu. Tá chvíľa zmenila Dávidovi život. Biblia hovorí: „Od toho dňa začal na Dávida pôsobiť Jehovov duch.“ ​(1. Samuelova 16:1, 5–11, 13)

Dávid pokorne uznal, že premohol divé zvieratá len vďaka Jehovovi

Začal v sebe Dávid živiť túžbu po kráľovskom tróne? Nie. Čakal, kedy mu Jehova svojím duchom ukáže, že nastal čas, aby sa ujal zodpovednejších úloh. Medzitým pokorne pokračoval  v práci pastiera a konal ju veľmi oddane a s odvahou. Stádo jeho otca dvakrát ohrozovali nebezpečné zvieratá — raz lev a druhýkrát medveď. Dávid ich len neodohnal, ale odvážne s nimi bojoval, aby bezmocné ovce ochránil. V oboch prípadoch tieto nebezpečné šelmy zabil holými rukami! (1. Samuelova 17:34–36; Izaiáš 31:4)

Chýr o Dávidovej odvahe sa časom dostal až do uší kráľa Saula. Hoci kráľ bol ešte stále mocným bojovníkom, stratil Jehovovu priazeň, lebo sa vzbúril proti jeho nariadeniam. Jehova mu odňal svojho ducha, a tak ho často ovládol zlý duch — jeho sklon k hnevu, podozrievavosti a násiliu. Jednou z vecí, ktoré mu v takých chvíľach dokázali priniesť úľavu, bola hudba. Dávid si medzitým získal povesť dobrého hudobníka a bojovníka a dozvedeli sa o ňom aj niektorí Saulovi sluhovia. Tak sa dostal na kráľovský dvor a čoskoro sa stal Saulovým dvorným úradníkom a zbrojnošom. (1. Samuelova 15:26–29; 16:14–23)

Všimnime si, v čom je Dávidov príklad viery zvlášť poučný pre mladých ľudí. Napríklad vo voľnom čase sa venoval takým činnostiam, ktoré ho približovali k Jehovovi. Trpezlivo si tiež rozvíjal zručnosti, ktoré mu pomohli získať prácu. Najdôležitejšie však bolo, že sa nechal viesť Jehovovým duchom. Je vynikajúcim príkladom pre každého z nás. (Kazateľ 12:1)

„NECH NIKTO NESTRÁCA ODVAHU PRE NEHO“

Keď Dávid slúžil Saulovi, často sa vracal domov, aby pásol ovce, niekedy aj na dlhšie obdobie. Raz, keď bol takto doma, ho Izai poslal za svojimi troma najstaršími synmi, ktorí slúžili v Saulovom vojsku. Dávid sa s nákladom zásob pre svojich bratov poslušne vydal na cestu do nížiny Éla. Bol zhrozený, keď zistil, že bojujúce strany uviazli v situácii opísanej v úvode, a teraz tam stáli proti sebe na protiľahlých svahoch širokého údolia. (1. Samuelova 17:1–3, 15–19)

Táto situácia bola pre Dávida neprijateľná. Ako môže vojsko živého Boha, Jehovu, v panike utekať pred obyčajným človekom — a ešte k tomu pred pohanom?! Dávid považoval Goliátove opovážlivé slová za priamu urážku Jehovu. A tak sa začal s vojakmi rozprávať o porážke Goliáta. Zakrátko ho však začul jeho najstarší brat Eliab. Svojho najmladšieho brata tvrdo pokarhal a obvinil ho, že prišiel len preto, aby videl krviprelievanie. Ale Dávid sa bránil, že sa iba pýtal. Potom sa s vojakmi ďalej tajne rozprával o Goliátovej porážke, až sa o jeho slovách dopočul kráľ Saul a nariadil, aby ho priviedli k nemu. (1. Samuelova 17:23–31)

Dávid v súvislosti s Goliátom povzbudil kráľa slovami: „Nech nikto nestráca odvahu pre neho.“ Saul i jeho vojaci naozaj stratili odvahu. Možno urobili chybu, ktorá je ľuďom prirodzená — začali sa s týmto ozbrojeným obrom porovnávať; predstavovali si, že keby k nemu prišli, siahali by mu len po pás alebo po hruď a veľmi rýchlo by s nimi skoncoval. Ale Dávid uvažoval inak. Ako uvidíme, pozeral sa na tento problém z úplne iného uhla a ponúkol sa, že pôjde s Goliátom bojovať. (1. Samuelova 17:32, Preklad A. Boteka s komentármi Jeruzalemskej Biblie)

 Saul namietal: „Nie si schopný ísť proti tomu Filištíncovi, aby si s ním bojoval, lebo si iba chlapec, a on je bojovníkom od svojho chlapčenstva.“ Bol Dávid naozaj iba chlapcom? Nie, ale bol príliš mladý, aby mohol vstúpiť do armády, a možno vyzeral ešte mladšie. Mohol mať 16 až 19 rokov, no už vtedy mal povesť udatného bojovníka. (1. Samuelova 16:18; 17:33)

Dávid chcel Saula uistiť, že boj zvládne, a tak mu vyrozprával, ako bojoval s levom a s medveďom. Chcel sa tým vychvaľovať? Nie. Dávid vedel, vďaka čomu sa mu podarilo tieto zvieratá premôcť. Povedal: „Jehova, ktorý ma oslobodil z laby leva a z laby medveďa, ten ma oslobodí z ruky toho Filištínca.“ To Saula presvedčilo. Povedal mu: „Choď, a kiež sám Jehova dokáže, že je s tebou.“ ​(1. Samuelova 17:37)

Chceli by ste mať takú vieru ako Dávid? Jeho viera nebola ľahkovernosťou ani sa nezakladala na jeho predstavách a prianiach. Veril v Boha preto, že ho dobre poznal a mal s ním osobné skúsenosti. Poznal ho ako milujúceho Ochrancu, ktorý vždy plní svoje sľuby. Ak aj my chceme mať takú silnú vieru, musíme ďalej spoznávať Boha Biblie. A keď budeme žiť v súlade s tým, čo sa učíme, zistíme, že dobré výsledky, ktoré to prinesie, našu vieru ešte viac posilnia. (Hebrejom 11:1)

„JEHOVA ŤA VYDÁ DO MOJEJ RUKY“

Saul ponúka Dávidovi svoju výzbroj. Je podobne ako Goliátova vyrobená z medi a jej súčasťou je zrejme aj veľká drôtená košeľa, pozostávajúca z prekrývajúcich sa kovových článkov podobných rybím šupinám. No keď sa Dávid pokúša pohybovať v tejto veľkej a nepohodlnej výzbroji, zisťuje, že nie je schopný v nej bojovať. Keďže nie je vojakom, nie je zvyknutý nosiť takúto výzbroj — navyše je to výzbroj Saula, najvyššieho muža v celom izraelskom národe! (1. Samuelova 9:2) Dávid si ju vyzlieka, oblieka si odev, na ktorý je zvyknutý, a berie si len to, čo používal na ochranu svojho stáda. (1. Samuelova 17:38–40)

Prehodí si cez plece kapsu a do ruky si berie svoju pastiersku palicu a prak. Dnes zrejme prak nevyvoláva strach, no v skutočnosti to bola veľmi nebezpečná zbraň. Pozostával z malého vačku, ku ktorému boli pripevnené dva kožené remienky, a bol pre pastiera ideálnou zbraňou. Stačilo, keď doň vložil okruhliak, nad hlavou ho silno roztočil a potom uvoľnil jeden remienok, čím kameň vymrštil s veľkou presnosťou a smrtiacou silou. Bola to taká účinná zbraň, že niektoré vojská mali celé oddiely prakovníkov.

Takto vyzbrojený sa Dávid ponáhľa v ústrety svojmu protivníkovi. Môžeme si len predstavovať, ako sa vrúcne modlí, keď sa zastavuje pri vyschnutom koryte rieky v údolí a vyberá si päť hladkých kameňov. Potom vchádza na bojisko a rozbieha sa proti svojmu nepriateľovi.

Čo si myslí Goliát, keď zbadá Dávida? V Biblii čítame: „Pohrdol ním, pretože sa mu javil ako chlapec s rumencom, krásneho vzhľadu.“ Goliát zareve: „Či som pes, že ku mne prichádzaš s palicami?“ Zjavne si všimol palicu, ale prak jeho pozornosti unikol. Zvoláva na Dávida zlo v mene svojich filištínskych bohov a vyhráža sa, že dá mŕtvolu tohto opovrhovaného nepriateľa za pokrm nebeskému vtáctvu a poľným zvieratám. (1. Samuelova 17:41–44)

Dávidova odpoveď je dodnes známa ako pôsobivé vyjadrenie viery. Predstavme si, ako tento mladík volá na Goliáta: „Prichádzaš ku mne s mečom a s kopijou a s oštepom, ale ja prichádzam k tebe s menom Jehovu vojsk, Boha izraelských bojových línií, ktorého si podpichoval.“ Dávid vedel, že nezáleží na tom, aký je človek silný ani akú má výzbroj. Goliát dal najavo neúctu voči Bohu Jehovovi a Dávid vedel, že Jehova to nenechá bez povšimnutia. Tak ako povedal, „boj patrí Jehovovi“. (1. Samuelova 17:45–47)

Dávid videl, aký je Goliát obrovský a akú má výzbroj, ale nedal sa tým zastrašiť. Neurobil tú istú chybu ako Saul a jeho vojaci a neporovnával sa s Goliátom. Chápal, aký je Goliát v porovnaní s Jehovom. Keďže bol vysoký takmer tri metre, značne prevyšoval ostatných ľudí, ale aký veľký bol v porovnaní s Najvyšším Panovníkom  vesmíru? Tak ako ktoréhokoľvek človeka, aj jeho bolo možné prirovnať k mravcovi — a v jeho prípade k mravcovi, ktorého sa Jehova chystal odstrániť!

Dávid beží proti svojmu protivníkovi, siaha do kapsy a vyberá z nej kameň. Vkladá ho do praku a rýchlo ho roztáča, až mu sviští nad hlavou. Goliát a jeho sluha nesúci štít, ktorý kráča pred ním, sa približujú k Dávidovi. Goliátova nadmerná výška je teraz nevýhodou, lebo priemerne vysoký muž sotva dokáže zdvihnúť štít tak vysoko, aby obrovi chránil hlavu. A presne tam Dávid mieri. (1. Samuelova 17:41)

Dávid chápal, že v porovnaní s Bohom Jehovom je aj obor malý

Dávid vymršťuje kameň. Ako sviští povetrím a nezadržateľne sa blíži k svojmu cieľu, v údolí sa rozhostí mrazivé ticho. Jehova sa nepochybne postaral, aby Dávid nemusel vystreliť druhýkrát. Kameň zasahuje Goliáta presne tam, kde má, vniká mu do čela a on s rachotom padá tvárou na zem! Sluha v panike uteká z bojiska. Dávid prichádza k obrovi, berie mu meč a odsekne mu ním hlavu. (1. Samuelova 17:48–51)

Saul a jeho bojovníci konečne nadobúdajú odvahu. S mohutným bojovým pokrikom útočia na Filištíncov. V boji nastáva obrat, presne ako povedal Dávid Goliátovi: „Jehova... vás vydá do našej ruky.“ ​(1. Samuelova 17:47, 52, 53)

Dnes sa už Boží služobníci nezapájajú do vojen. (Matúš 26:52) Napriek tomu je stále potrebné, aby sme napodobňovali Dávidovu vieru. Aj my potrebujeme vnímať, že Jehova je skutočný, že je jediným pravým Bohom, ktorý je hodný toho, aby sme mu slúžili a mali pred ním bázeň. Keď na nás doľahnú problémy, možno sa cítime slabí, ale pre Jehovu, ktorý má neobmedzenú moc, nie je žiaden problém príliš veľký. Keď bude Jehova naším Bohom a budeme mu dôverovať tak ako Dávid, nezľakneme sa žiadneho problému. Neexistuje nič, nad čím by Jehova nedokázal zvíťaziť!