„Keď môj starší brat nečakane zomrel, cítila som sa bezmocná. Celé mesiace som cítila v srdci ostrú bolesť zakaždým, keď som si naňho spomenula. Niekedy som cítila hnev. Hovorila som si: ‚Prečo môj brat musel zomrieť?‘ A vyčítala som si, že som s ním nebola častejšie.“ (Vanessa z Austrálie)

AK STE stratili niekoho blízkeho, možno aj vy cítite smútok, osamelosť a bezmocnosť. A možno aj hnev, výčitky či strach. Možno ste si dokonca kládli otázku, či ešte vôbec má cenu žiť.

Takéto pocity sú pochopiteľné. V skutočnosti to ukazuje, ako veľa pre vás znamenal človek, ktorého ste stratili. Môže vás niečo utešiť, keď prežívate takúto bolesť?

ČO NIEKTORÝM POMÁHA

Aj keď máte pocit, že bolesť a žiaľ sa nikdy neskončí, možno vám pomôže, keď vyskúšate tieto návrhy:

NEBRÁŇTE SA ŽIAĽU

Niekto možno potrebuje dlhší čas na to, aby sa so smútkom vyrovnal, kým iný sa s ním dokáže vyrovnať rýchlejšie. Okrem toho, každý prežíva žiaľ inak. Určitú úľavu môže priniesť plač, pretože pomáha uvoľniť emócie. Vanessa, ktorá už bola citovaná, hovorí: „Stále som len plakala. Potrebovala som zo seba tú bolesť dostať.“ Sofía, ktorej náhle zomrela sestra, hovorí: „Keď sa zaoberám svojimi myšlienkami a pocitmi, veľmi to bolí. Je to, akoby som si otvárala a čistila nejakú zapálenú ranu. Bolesť je takmer neznesiteľná, ale vďaka tomu sa tá rana hojí.“

 HOVORTE O SVOJICH MYŠLIENKACH A POCITOCH

Je prirodzené, ak občas budete chcieť byť sami. No žiaľ je príliš ťažkým bremenom, aby ho človek niesol sám. Sedemnásťročný Jared, ktorému zomrel otec, spomína: „Pomáhalo mi, keď som o svojich pocitoch hovoril s druhými. Hoci to možno ani nedávalo zmysel, bolo dobré, že som sa mohol vyrozprávať.“ Janice, ktorá bola citovaná v úvodnom článku, povedala: „Bolo mi útechou, že som sa mala s kým porozprávať. Dávalo mi to pocit, že ma niekto chápe, a už som sa necítila tak sama.“

PRIJMITE POMOC

Jedna psychologička sa vyjadrila: „Ľudia, ktorí dovolia, aby im priatelia a príbuzní pomáhali v počiatočnom období [šoku], zvyčajne lepšie zvládajú jednotlivé fázy žiaľu.“ Povedzte svojim priateľom, čo pre vás môžu urobiť. Určite by vám radi pomohli, ale možno nevedia ako. (Príslovia 17:17)

PRIBLÍŽTE SA K BOHU

Tina hovorí: „Keď môj manžel náhle zomrel na rakovinu, už som sa s ním nemohla rozprávať o tom, čo prežívam, a tak som všetko hovorila Bohu. Každý deň som začínala prosbou, aby mi pomohol nejako ten deň prežiť. A on ma vypočul. Pomáhal mi v toľkých ohľadoch, že ich všetky ani nedokážem vymenovať.“ Tarsha, ktorá mala 22 rokov, keď jej zomrela mama, spomína: „Veľmi ma utešovalo to, že som si každý deň čítala Bibliu. Vždy som tam našla niečo povzbudzujúce, o čom som mohla premýšľať.“

PREDSTAVUJTE SI VZKRIESENIE

Tina ďalej hovorí: „Najprv mi nádej na vzkriesenie neprinášala útechu. Hovorila som si, že potrebujem svojho manžela teraz – a že naši chlapci potrebujú svojho otca. Ale dnes, po štyroch rokoch, mi nádej na vzkriesenie veľmi pomáha. Je pre mňa ako záchranné lano. Veľmi sa teším na to, že sa s manželom znovu stretnem. Často si to predstavujem a vďaka tomu cítim pokoj.“

Úľava zrejme nepríde hneď. No možno vás povzbudí to, čo zažila Vanessa. Hovorí: „Najprv máte pocit, že sa cez to nikdy neprenesiete, ale časom prídu aj lepšie dni.“

Aj keď vo vašom srdci zostáva prázdno po milovanom človeku, stále stojí za to žiť. Bohu na vás záleží a chce vám pomôcť, aby ste sa dokázali tešiť z blízkych priateľstiev a zmysluplného života. A tých, ktorí zomreli, už čoskoro vzkriesi. Chce, aby ste boli pri tom a mohli svojich blízkych opäť objať. Potom sa rana vo vašom srdci navždy zahojí.