RÍMSKE akvadukty patria k najpozoruhodnejším dielam starovekého staviteľstva. „Porovnajte to množstvo nenahraditeľných stavieb schopných privádzať také kvantum vody s bezúčelnými pyramídami alebo s neužitočnými, i keď slávnymi dielami Grékov!“ napísal rímsky miestodržiteľ a správca akvaduktov Sextus Julius Frontinus (35 – asi 103 n. l.). *

Prečo boli potrebné?

Mestá v staroveku sa väčšinou stavali v blízkosti bohatých vodných zdrojov a Rím nebol výnimkou. Rieka Tiber a blízke pramene a studne spočiatku poskytovali dostatok vody. No v štvrtom storočí pred n. l. sa Rím začal rýchlo rozrastať a úmerne s tým rástol aj jeho smäd po vode.

Len málo ľudí malo v domácnostiach tečúcu vodu, a preto Rimania postavili stovky súkromných i verejných kúpeľov. Prvé verejné kúpele v Ríme napájal akvadukt Aqua Virgo, ktorý dal v roku 19 pred n. l. vybudovať Marcus Agrippa, blízky priateľ cisára Augusta. Agrippa minul nemalú časť svojho obrovského majetku na opravu a rozšírenie vodovodného systému v Ríme.

Kúpele sa stali centrom spoločenského života, tie väčšie mali dokonca záhrady a knižnice. Keďže prítok vody z akvaduktov nebolo možné prerušiť, voda z kúpeľov voľne vytekala do kanalizácie. Vďaka tomu sa stoky sústavne preplachovali a očisťovali od odpadu vrátane splaškov z kúpeľných latrín.

Stavba a údržba

Čo si predstavíte, keď počujete výraz „rímsky akvadukt“? Vybavia sa vám impozantné arkády, ktoré sa ťahajú, kam až oko dovidí? Oblúky však tvorili menej než 20 percent vodovodu, väčšia časť bola ukrytá pod zemou. Bolo to úspornejšie riešenie, ktoré chránilo akvadukt pred zvetrávaním a pomohlo zachovať ráz  okolitej krajiny — polí i osídlených území, ktorými by inak stavba prechádzala. Napríklad akvadukt Aqua Marcia, dokončený v roku 140 pred n. l., bol dlhý 92 kilometrov, ale len 11 kilometrov viedlo po arkádach.

Pred stavbou akvaduktu bolo potrebné posúdiť kvalitu vodného zdroja. Skúmala sa priezračnosť vody, rýchlosť toku, ako aj chuť vody. Do úvahy sa bral aj zdravotný stav miestnych ľudí, ktorí ju pili. Keď bol zdroj schválený, zememerači vypočítali vhodnú trasu a potrebný spád a tiež veľkosť a dĺžku žľabu. Na samotnú stavbu sa využívali otroci. Stavba akvaduktu mohla trvať roky a bola veľmi nákladná — najmä ak boli potrebné oblúky.

Okrem toho si akvadukty vyžadovali údržbu a ochranu. V istom čase na túto prácu zamestnávali v Ríme asi 700 ľudí. Pri návrhu akvaduktu sa myslelo aj na údržbu. Napríklad podzemné časti akvaduktu boli prístupné vďaka prielezom a šachtám. Keď bolo potrebné vykonať nejaké väčšie opravy, z poškodenej časti bolo možné vodu dočasne odkloniť.

Rím a jeho akvadukty

Začiatkom tretieho storočia n. l. mal Rím už 11 veľkých akvaduktov. Prvý z nich, Aqua Appia, bol postavený v roku 312 pred n. l. Mal len 16 kilometrov a takmer celý bol zapustený do zeme. Dodnes čiastočne zachovaný akvadukt Aqua Claudia privádzal vodu zo vzdialenosti 69 kilometrov, z toho 10 kilometrov po oblúkoch miestami vysokých až 27 metrov!

Aké množstvo vody prichádzalo do mesta po týchto akvaduktoch? Obrovské! Napríklad už spomínaný Aqua Marcia privádzal do Ríma denne 190 000 kubických metrov vody. Keď sa voda samospádom dostala do mesta, zhromažďovala sa v distribučných nádržiach, odkiaľ sa potrubím odvádzala rôznymi smermi do ďalších nádrží a všade tam, kde bola potrebná. Podľa niektorých odhadov sa vodovodný systém v Ríme časom rozrástol do takej miery, že na každého obyvateľa pripadalo z denného objemu dodanej vody vyše 1 000 litrov.

S rozmachom Rímskej ríše „sa akvadukty rozšírili všade tam, kam vkročili Rimania,“ píše sa v knihe Roman Aqueducts & Water Supply. Ešte aj dnes môžu turisti v Malej Ázii, Francúzsku, Španielsku a severnej Afrike so zatajeným dychom obdivovať tieto staroveké zázraky staviteľstva.

^ 2. ods. Rimania neboli priekopníkmi v budovaní vodovodných systémov. Predbehli ich iné staroveké národy — Asýrčania, Egypťania, Indovia a Peržania.