Prejsť na článok

Prejsť na vedľajšiu ponuku

Prejsť na obsah

Jehovovi svedkovia

slovenčina

Prebuďte sa!  |  Máj 2014

Hon na čarodejnice v Európe

Hon na čarodejnice v Európe

PRED niekoľkými storočiami viedol v Európe strach z čarodejníctva k prenasledovaniu a k popravám množstva nevinných ľudí. Dialo sa to prevažne vo Francúzsku, Nemecku, severnom Taliansku, Švajčiarsku a Nizozemsku — čiže v dnešnom Belgicku, Holandsku a Luxembursku. Podľa knihy Witch Hunts in the Western World (Hon na čarodejnice v západnom svete) „desaťtisíce ľudí v Európe a v európskych kolóniách zomreli“ a „milióny ďalších zažívali mučenie, zatýkanie, vypočúvanie, nenávisť, obviňovanie alebo strach“. * Ako sa táto hystéria začala? A čo bolo jej živnou pôdou?

Inkvizícia a Kladivo na čarodejnice

V tomto príbehu hrala kľúčovú úlohu inkvizícia. Vytvorila ju rímskokatolícka cirkev v 13. storočí, „aby priviedla odpadlíkov späť a ďalším zabránila zblúdiť,“ vysvetľuje sa v knihe Der Hexenwahn (Ošiaľ čarodejníctva). Inkvizícia slúžila cirkvi ako polícia.

Dňa 5. decembra 1484 vydal pápež Inocent VIII. pápežskú bulu, ktorá odsúdila čarodejníctvo. Splnomocnil tiež dvoch inkvizítorov — Jakoba Sprengera a Heinricha Kramera (známeho aj pod latinským menom Henricus Institoris) —, aby tento problém vyriešili. Títo dvaja muži napísali dielo s názvom Malleus Maleficarum, teda Kladivo na čarodejnice. Katolíci i protestanti prijali tento spis ako príručku, podľa ktorej sa postupovalo pri boji s bosoráctvom. Obsahovala vymyslené príbehy o čarodejniciach, ktoré boli založené na poverách, zahŕňala teologickú a právnu argumentáciu proti čarodejníctvu a poskytovala inštrukcie, ako identifikovať a odstrániť čarodejnice. Bola opísaná ako „najhanebnejšie a... najškodlivejšie dielo svetovej literatúry“.

Kladivo na čarodejnice bolo opísané ako „najhanebnejšie a... najškodlivejšie dielo svetovej literatúry“

 Obvinenie z čarodejníctva si nevyžadovalo žiadne preukázanie viny. Podľa knihy Hexen und Hexenprozesse (Čarodejnice a procesy s čarodejnicami) súdne procesy „mali slúžiť výlučne na to, aby sa obvinená osoba priznala, či už použitím presviedčania, nátlaku, alebo násilia“. Bežne sa používalo mučenie.

Po vydaní diela Kladivo na čarodejnice a pápežskej buly Inocenta VIII. vypukol v Európe rozsiahly hon na čarodejnice. Prispelo k tomu aj vynájdenie kníhtlače, následkom ktorého sa táto hystéria rozšírila dokonca aj cez Atlantik do Ameriky.

Kto boli obvinení?

Takmer 80 percent obvinených boli ženy, hlavne vdovy, ktoré nemali nikoho, kto by ich bránil. Obeťami sa často stávali starší ľudia, chudobní a bylinkárky — najmä ak boli v liečbe neúspešné. V skutočnosti nebol v bezpečí nikto — obvinení mohli byť chudobní i bohatí, ženy i muži, obyčajní i významní ľudia.

Ľuďom, ktorí boli obvinení z bosoráctva, sa pripisovala vina za nešťastie každého druhu. Údajne „spôsobovali mráz a privádzali na ľudí pohromy v podobe slimákov a húseníc, aby zničili semeno a plody zeme,“ píše sa v nemeckom časopise Damals. Ak úrodu zničilo krupobitie, ak krava prestala dávať mlieko, ak bol nejaký muž neplodný alebo nejaká žena nemohla mať deti, na vine boli bezpochyby bosorky!

Čarodejnice mali údajne veľmi malú alebo žiadnu hmotnosť, a tak podozrivé osoby vážili

Ako sa zisťovalo, či je obžalovaná osoba skutočne čarodejnicou? Niektoré podozrivé zviazali a hodili do „svätej“ studenej vody. Ak klesli ku dnu, boli vyhlásené za nevinné a vytiahli ich z vody von. Ak sa nepotopili, boli považované za čarodejnice a boli buď popravené hneď na mieste, alebo boli odovzdané súdu. Ďalšie podozrivé osoby vážili, lebo ľudia si mysleli, že čarodejnice majú veľmi malú alebo žiadnu hmotnosť.

Iná skúška zasa zahŕňala hľadanie „Diablovho znamenia“, čo bol „viditeľný znak, ktorý zanechal Diabol a ktorý bol dôkazom zmluvy s ním,“ uvádza spomínané dielo Witch Hunts in the Western World. Inkvizítori hľadali takýto znak tak, že „obvinenej osobe oholili všetky vlasy a chlpy a podrobne preskúmali každučkú časť jej tela“ — a to verejne! Potom zapichli ihlu do každého miesta, ktoré sa im zdalo podozrivé; mohlo to byť napríklad materské znamienko, bradavica alebo jazva. Ak bodnutie nebolelo alebo ranka nezačala krvácať, takéto miesto sa považovalo za pečať Satana.

Hon na čarodejnice podporovali vlády v katolíckych aj v protestantských krajinách a v niektorých oblastiach boli protestantskí vládcovia ešte krutejší ako katolícki. Po čase však začal víťaziť zdravý rozum. Napríklad v roku 1631 jezuitský kňaz Friedrich Spee, ktorý sprevádzal mnoho odsúdených žien na hranicu, kde boli zaživa upálené, napísal, že podľa neho žiadna z nich nebola vinná. A varoval, že ak hon na čarodejnice bude v rovnakom rozsahu pokračovať aj naďalej, tak krajina zostane bez obyvateľov! Medzičasom lekári zistili, že také veci ako záchvaty môžu byť skôr prejavom zdravotných ťažkostí, než posadnutosti démonmi. V 17. storočí počet procesov s čarodejnicami prudko klesol a do konca storočia tieto procesy úplne prestali.

Čo sa z tohto temného obdobia ľudských dejín môžeme naučiť? Je zjavné, že keď ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, začali nahrádzať pravé učenie Ježiša Krista náboženskými lžami a poverami, vydláždili cestu obrovskému zlu. Biblia dopredu upozorňovala, že pre pohanu, ktorú takíto falošní kresťania privedú na pravé kresťanstvo, sa „bude hovoriť rúhavo o ceste pravdy“. (2. Petra 2:1, 2)

^ 2. ods. Európske kolónie zahŕňali aj Severnú a Južnú Ameriku.