Za súmraku môžete na cestách severnej Ugandy vidieť tisíce bosých detí. Skôr než nastane noc, vychádzajú z dedín a vydávajú sa do väčších miest, napríklad do Gulu, Kitgumu a Liry. Tam sa rozídu rôznymi smermi — k budovám, na autobusové stanice, do parkov a dvorov. Keď vyjde slnko, opäť ich môžete vidieť na cestách — tentoraz sa vracajú domov. Prečo takto putujú?

NIEKTORÝM ľuďom to pripomína pracovníkov, ktorí odchádzajú na nočnú zmenu. No tieto deti nechodia cez noc pracovať. Za súmraku odchádzajú z domu preto, lebo keď na buš sadne tma, domov sa pre ne stáva nebezpečným miestom.

Už takmer 20 rokov partizánske jednotky vtrhávajú do dedín a unášajú deti. Každý rok ukradnú stovky chlapcov a dievčat z ich domovov a zmiznú s nimi v hustej džungli. Títo rebeli kradnú deti zväčša v noci a robia si z nich vojakov, nosičov a sexuálne otrokyne. Ak zajaté deti nespolupracujú, únoscovia im niekedy odrežú nos alebo pery. Deti, ktoré únoscovia prichytia pri úteku, čaká smrť, ktorá je príliš hrozná na to, aby sme ju opísali.

Sú tu aj iní, ktorí sa ako deti stali obeťami terorizmu. Zmrzačení dospievajúci v Sierre Leone boli ešte batoľatá, keď im akísi muži mačetami odsekli ruky a nohy. V Afganistane prichádzajú chlapci a dievčatá o prsty a oči, keď sa hrajú s mínami v tvare motýľov a tieto pestrofarebné „hračky“ vybuchnú.

Pre niektorých mladých ľudí znamenal terorizmus ešte niečo iné. Napríklad pri teroristickom útoku v roku 1995 v meste Oklahoma City v USA zahynulo 168 ľudí vrátane 19 detí, medzi ktorými bolo niekoľko dojčiat. Tak ako závan vetra sfúkne mihotavý plameň sviečky, bomba v okamihu ukončila život týchto krehkých stvorení. Teroristický čin im ukradol právo na detstvo, právo hrať sa, smiať sa a pritúliť sa k svojej mamičke a oteckovi.

Tieto udalosti sa stali nedávno, no ako uvidíme ďalej, násilie v podobe terorizmu sužuje ľudstvo už stáročia.