VAŠA výchova alebo kultúra možno určuje, že o náboženstve by sa nemalo rozprávať mimo kruhu rodiny alebo mimo cirkvi. A tak vás azda podráždi, ak k vám príde niekto neohlásený s Bibliou v ruke. Niektorí si tento názor utvorili na základe násilných skutkov v histórii náboženstva, ktoré sa uskutočňovali pod maskou zachraňovania ľudských duší.

História mnohých národov hovorí o prípadoch masového obracania na vieru, keď ľudia neboli k obráteniu podnecovaní láskou ku Kristovi, ale skôr ostrím meča. Mnohí ľudia sa radšej skryli, opustili svoj domov a vlasť alebo dokonca prišli o život — niektorí boli upálení na hranici —, len aby nemuseli prestúpiť na vieru svojich prenasledovateľov.

Biblické inšpirované spisy nepodporujú také násilné činy obracania na vieru. Vylučuje to teda možnosť deliť sa s inými o náboženské presvedčenie? Odpovedá na to samotná Biblia.

Vyučovanie s mocou

Zamyslime sa najskôr nad vzorom, ktorý dal Ježiš Kristus. Bol to majstrovský učiteľ, ktorý ovplyvnil život svojich poslucháčov. (Ján 13:13, 15) Jeho učenie v Kázni na vrchu bolo jednoduché, ale pôsobivé. Účinok bol taký, že jeho poslucháči „žasli nad jeho spôsobom vyučovania, lebo ich učil ako ten, kto má moc“. (Matúš 7:28, 29) Aj po takmer 2000 rokoch jeho učenie stále ovplyvňuje život tých, ktorí ho skúmajú. Profesor Hans Dieter Betz tento názor potvrdil, keď poznamenal, že „vplyv, ktorý má Kázeň na vrchu, siaha v podstate ďaleko za hranice judaizmu a kresťanstva, a dokonca západnej kultúry“.

Ježiš tesne pred svojím vystúpením do neba dal príkaz, ktorým zaistil, aby vyučovacie dielo, ktoré on začal, pokračovalo po jeho smrti a dokonca prekvitalo. (Ján 14:12) Nariadil svojim učeníkom, aby išli k ľuďom všetkých národov a ‚učili ich zachovávať všetko‘, čo prikázal. Hlavný cieľ tohto poverenia Ježiš objasnil, keď v tom istom príkaze povedal: „Preto choďte a robte učeníkov.“ — Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8.

Zamyslime sa aj nad príkladom apoštola Pavla. Keď prestúpil na kresťanstvo, nezdráhal sa deliť o svoju novozískanú vieru. (Skutky 9:17–19, 22) Pavlovým zvykom bolo hovoriť v synagógach a dokazovať „pomocou odkazov, že Kristus musel trpieť a byť vzkriesený z mŕtvych“. Obratným spôsobom „im hovoril z Písma“ tak, aby ‚presvedčil Židov a Grékov‘. Podľa jedného diela grécke slovo použité pre výraz „presviedčať“ znamená  „spôsobovať zmenu myslenia vplyvom rozumových alebo morálnych úvah“. Výsledkom Pavlovho presvedčivého dokazovania bolo, že „presvedčil značný zástup a zmenil ich názor“. — Skutky 15:3; 17:1–4, 17; 18:4; 19:26.

Donucovanie, alebo presviedčanie?

V dnešnej dobe sa pojem „obracanie na vieru“ používa na vyjadrenie nútenej konverzie rôzneho druhu. Biblia takúto praktiku nepodporuje. Naopak, učí, že ľudia boli vytvorení so slobodnou vôľou, s výsadou a zodpovednosťou vybrať si, ako budú žiť. K tomu patrí aj rozhodnutie, ako uctievať Boha. — 5. Mojžišova 30:19, 20; Jozua 24:15.

Ježiš toto právo od Boha rešpektoval, pretože nikdy nepoužíval svoju úžasnú moc a autoritu na nútenie, čiže na donucovanie niekoho, aby prijal jeho slová. (Ján 6:66–69) Záujem svojich poslucháčov vzbudzoval tým, že používal spoľahlivé argumenty, znázornenia a zisťovacie otázky, všetko s cieľom zapôsobiť na ich srdce. (Matúš 13:34; 22:41–46; Lukáš 10:36) Ježiš učil svojich učeníkov prejavovať voči iným rovnakú úctu. — Matúš 10:14.

Je zrejmé, že Pavol si vo svojej službe bral z Ježiša vzor. Pavol presviedčal svojich poslucháčov spoľahlivými biblickými argumentmi, ale zároveň rešpektoval pocity a názory iných. (Skutky 17:22, 23, 32) Chápal, že k aktívnej službe nášmu Stvoriteľovi nás musí poháňať láska k Bohu a ku Kristovi. (Ján 3:16; 21:15–17) Preto je rozhodnutie osobnou záležitosťou každého.

Osobné rozhodnutie

Rozumní ľudia nerobia závažné životné rozhodnutia, ako napríklad aký dom si kúpiť, kde pracovať a ako vychovávať deti, len tak impulzívne. Pravdepodobne skúmajú možnosti, premýšľajú nad tým, čo zistili, a akiste žiadajú iných, aby im poradili. Až keď všetko zvážia, urobia rozhodnutie.

Rozhodnutie, akým spôsobom máme uctievať Boha, si zaslúži viac nášho času a úsilia než akékoľvek iné rozhodnutie v živote. Ovplyvní spôsob nášho života teraz, a čo je dôležitejšie, ovplyvní našu vyhliadku na večný život v budúcnosti. To jasne pochopili aj kresťania žijúci v prvom storočí v Beroi. Napriek tomu, že im dobré posolstvo vysvetľoval sám apoštol Pavol, predsa denne starostlivo skúmali Písma, aby sa uistili, že to, čo sa učia, je pravda. Výsledkom bolo, že „mnohí z nich uverili“. — Skutky 17:11, 12.

Dnes Jehovovi svedkovia pokračujú v diele vyučovania a robenia učeníkov, ktoré prikázal konať Ježiš. (Matúš 24:14) Rešpektujú právo druhých ľudí mať svoje vlastné náboženstvo. Ale čo sa týka toho, či sa deliť o svoje náboženské presvedčenie s inými, nasledujú vzor, ktorý je predložený v Biblii. Áno, používajú čestný spôsob argumentácie z Písiem, keď konajú to, čo považujú za dielo zachraňujúce život. — Ján 17:3; 1. Timotejovi 4:16.