Prejsť na článok

Prejsť na obsah

 ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Uspokojujúci život v službe Bohu

Uspokojujúci život v službe Bohu

Už od detstva som sa stretával s rasovými predsudkami. Bol som veľmi plachý a mal som strach zo zlyhania. Dúfal som, že útechu nájdem v Biblii, a tak som šiel do nášho katolíckeho kostola, aby mi pomohli jej porozumieť. Keďže som žiadnu pomoc nedostal, začal som sa venovať športu.

Zameral som sa na gymnastiku a kulturistiku. Po čase som si v San Leandre v Kalifornii otvoril fitnescentrum, do ktorého chodilo veľa kulturistov, z ktorých jeden získal titul Mr. America. Napriek tomu, že som mal vypracované telo, vo vnútri som cítil prázdnotu.

MOJA TÚŽBA SA NAPLNILA

Kamarát z fitnescentra, ktorý vedel, že túžim rozumieť Biblii, mi navrhol, že mi dohodne jedno stretnutie. Na druhý deň ráno ma doma navštívil istý Jehovov svedok. Strávil u mňa štyri hodiny a na všetky otázky mi odpovedal z Biblie. Požiadal som ho, aby prišiel ešte v ten večer znova. Rozprávali sme sa do polnoci. Bol som nadšený tým, čo som sa dozvedel, a preto som sa ho opýtal, či by som s ním mohol na druhý deň ísť kázať o Biblii, aby som videl, ako sa to robí. Žasol som nad tým, ako dokázal z Biblie odpovedať ľuďom na ich otázky. Rozhodol som sa, že tomuto sa chcem venovať aj ja.

A tak som zavesil podnikanie na klinec a celé dni som trávil kázaním s týmto priekopníkom. * V máji 1948 som sa dal na zjazde v San Franciscu pokrstiť. Ešte v tom istom roku som sa aj ja stal priekopníkom.

Medzičasom som požiadal Jehovových svedkov, aby navštívili moju mamu. Zareagovala priaznivo a zakrátko sa aj ona stala Jehovovou svedkyňou. Napriek dlhotrvajúcemu odporu zo strany rodiny mama zostala verná Bohu až do svojej smrti. Okrem nej sa nikto z mojej rodiny nestal svedkom.

STRETÁVAM SVOJU BUDÚCU MANŽELKU

V roku 1950 som sa presťahoval do Grand Junction v štáte Colorado. Tam som stretol Billie. Billie sa narodila v roku 1928 a vyrastala v období veľkej hospodárskej krízy. Jej mama Minnie jej každý večer pri svetle petrolejovej lampy čítavala Bibliu. Billie už ako štvorročná vedela čítať a mnohé príbehy z Biblie poznala naspamäť. Asi v roku 1948 sa jej mama zo štúdia Biblie s Jehovovými svedkami dozvedela, že peklo nie je miestom ohnivých múk, ale všeobecným hrobom ľudstva. (Kazateľ 9:5, 10) Minnie i jej manžel sa stali Jehovovými svedkami.

V roku 1949 sa Billie vrátila domov z Bostonu, kde študovala na vysokej škole, a tiež začala študovať Bibliu. Rozhodla sa, že nebude učiteľkou, ale že svoj život zasvätí Bohu. V roku 1950  sa dala pokrstiť na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov na Yankee štadióne v New Yorku. A krátko nato sme sa zoznámili, vzali sme sa a začali sme spolu slúžiť ako priekopníci.

Našu spoločnú službu sme začali v Eugene v štáte Oregon, kde sme si vytvorili priateľstvá na celý život. V roku 1953 sme sa presťahovali do Grants Pass v Oregone, aby sme tam pomohli malému miestnemu zboru. Neskôr v tom roku sme boli pozvaní do 23. triedy školy Gileád, v ktorej Jehovovi svedkovia školia svojich misionárov. Školenie prebiehalo neďaleko South Lansingu v štáte New York, asi 400 kilometrov severozápadne od mesta New York.

MISIONÁRSKA SLUŽBA V BRAZÍLII

V decembri roku 1954, päť mesiacov po ukončení školy Gileád, sme s Billie odleteli dvojvrtuľovým lietadlom do Brazílie. Asi po hodine letu nám zlyhal jeden motor, ale podarilo sa nám bezpečne pristáť na Bermudách. Po ďalšom núdzovom pristátí na Kube a po 36 hodinách úmornej cesty sme konečne dorazili do brazílskej odbočky Jehovových svedkov v Riu de Janeiro.

Prvá sála Kráľovstva v Bauru v roku 1955. Bola prenajatá a nápis na nej som maľoval ja.

V odbočke sme sa nezdržali dlho a spolu s ďalšími dvoma misionárkami sme boli poslaní do Bauru v São Paule, aby sme založili misionársky domov. V tomto meste s viac ako 50 000 obyvateľmi sme boli prví svedkovia.

Začali sme navštevovať ľudí v ich domácnostiach, ale miestny katolícky kňaz nám hneď nato začal robiť problémy. Chodieval za nami a hovoril ľuďom, aby nás nepočúvali. No o pár týždňov sa jedna veľká rodina, s ktorou sme študovali, postavila na stranu pravdy a neskôr sa všetci dali pokrstiť. Čoskoro prijali ponuku štúdia aj ďalší.

Spomínaná veľká rodina mala príbuzného, ktorý bol prezidentom jedného renomovaného klubu. Dohodol som sa s ním, že v priestoroch klubu usporiadame zjazd. Keď sa to dozvedel miestny kňaz, trval na tom, aby zmluvu s nami zrušili. Ale prezident klubu ostatným členom povedal: „Ak zrušíte zmluvu, odstúpim!“ Klub zmluvu nezrušil.

V roku 1956 sme boli pozvaní na oblastný zjazd, ktorý sa konal v meste Santos. Z nášho zboru tam cestovalo vlakom takmer 40 svedkov. Keď sme sa vrátili zo zjazdu, v schránke som našiel list s vymenovaním za cestujúceho dozorcu, ktorého úlohou je pravidelne navštevovať zbory Jehovových svedkov. Potom som 25 rokov cestoval po Brazílii a túto obrovskú krajinu som prešiel krížom-krážom.

Do roka bola v Bauru horlivá skupinka zvestovateľov Kráľovstva

SLUŽBA CESTUJÚCEHO DOZORCU

V tom čase cestovanie nebolo jednoduché. Presúvali sme sa autobusom, vlakom, na voze, na bicykli alebo aj pešo. Jedno z prvých miest, ktoré sme navštívili, bolo Jaú v São Paule. Tamojší kňaz sa nám snažil brániť v našej práci.

„Dajte mojim ovečkám pokoj!“ rezolútne vyhlásil.

„To nie sú vaše ovečky, ale Božie,“ odpovedali sme mu.

Zorganizovali sme premietanie filmu o našom celosvetovom zvestovateľskom diele s názvom Spoločnosť nového sveta v činnosti, ale spomínaný kňaz poštval proti nám dav. Okamžite sme sa obrátili na políciu. Keď kňaz s davom farníkov dorazil k divadlu, kde sa malo premietať, čakala ich tam hradba policajtov so zbraňami namierenými na nich. Vďaka tomu si mohol  veľký počet divákov pozrieť film, ktorý sa im mimoriadne páčil.

Podobnú náboženskú nevraživosť a odpor sme v tom čase zažívali prakticky všade, kde sme slúžili. Ale vytrvalosť a húževnatosť bratov a sestier bola bohato odmenená. Napríklad v meste Brusque v štáte Santa Catarina sme stretli dve priekopníčky, ktoré narážali na silný odpor. Dnes, po vyše 50 rokoch, je v tejto oblasti viac ako 60 zborov a v neďalekom meste Itajaí je krásna zjazdová sála.

K mojim najkrajším zážitkom z cestujúcej služby patrí spolupráca so spolukresťanmi pri príprave veľkých zjazdov. V rokoch 1975 až 1977 som mal tú česť robiť dozorcu zjazdu na štadióne Morumbi v São Paule. Raz sme asi do sto okolitých zborov poslali list s prosbou, aby noc pred zjazdom prišlo z každého zboru desať zvestovateľov upratať štadión.

Keď v tú noc futbalisti odchádzali zo štadióna, niektorí z nich posmešne poznamenali: „Pozrite na tie ženičky s metlami a handrami!“ Ale do polnoci bol celý štadión čistý. Manažér štadióna sa vyjadril: „To, čo ste vy svedkovia urobili za niekoľko hodín, by mojim zamestnancom trvalo celý týždeň!“

NÁVRAT DO SPOJENÝCH ŠTÁTOV

V roku 1980 mi zomrel otec, a preto sme sa krátko nato vrátili do Spojených štátov, do Kalifornie, aby sme sa postarali o moju mamu, ktorá bývala vo Fremonte. Aby sme sa uživili, v noci sme upratovali budovy. Naďalej sme slúžili ako priekopníci a pomáhali portugalsky hovoriacim ľuďom. Neskôr sme sa presťahovali do neďalekej oblasti San Joaquin Valley a tam sme na území od Sacramenta až po Bakersfield vyhľadávali portugalsky hovoriacich ľudí. Dnes je v Kalifornii asi desať portugalských zborov.

Po maminej smrti v roku 1995 sme sa presťahovali na Floridu, kde sme sa starali o Billinho otca až do jeho smrti. Billina mama zomrela už v roku 1975. V roku 2000 sme sa presťahovali do hornatej púšťovej oblasti na juhozápade Colorada, kde sme ako priekopníci zvestovali v rezerváciách domorodým Navahom a Utahom. Žiaľ, Billie vo februári 2014 zomrela.

Som šťastný, že som pred viac ako 65 rokmi stretol Jehovovho svedka, ktorý mi na všetky otázky odpovedal z Biblie. A som veľmi rád, že som si preveril, že svedkovia naozaj učia to, čo sa píše v Biblii. Vďaka tomu som prežil uspokojujúci život v službe Bohu.

^ 8. ods. Priekopníci sú Jehovovi svedkovia, ktorí mesačne venujú zvestovaniu biblického posolstva stanovený počet hodín.