• ROK NARODENIA: 1974

• KRAJINA: ČILE

• PREDTÝM: ALKOHOLIK

MOJA MINULOSŤ:

Narodil som sa v meste Angol na krásnom čilskom juhu. Svojho otca som nikdy nepoznal. Keď som mal tri roky, mama vzala mňa a môjho brata a presťahovala sa do hlavného mesta Santiaga. Tam sme bývali v malej izbe v tábore pre ľudí bez domova. Používali sme verejné záchody a vodu sme čerpali z požiarneho hydrantu.

Asi po dvoch rokoch nám štát pridelil malý dom. Žiaľ, ocitli sme sa v mestskej štvrti, kde bujnela kriminalita a prostitúcia a bolo tam rozšírené zneužívanie drog a alkoholu.

Jedného dňa sa mama zoznámila s istým mužom a po čase sa vzali. Môj otčim bol opilec. Bil mamu aj mňa. Túžil som po otcovi, ktorý by ma ochraňoval, a keď som bol sám, často som plakal.

Hoci mama tvrdo pracovala, aby sa o nás postarala, boli sme veľmi chudobní. Niekedy sme mali na jedenie iba sušené mlieko a cukor. Zabávali sme sa tak, že sme tajne chodili pozerať televízor cez susedkino okno. Raz nás však prichytila a mali sme po zábave!

Keď bol môj otčim triezvy — čo nebolo veľmi často —, obyčajne nám s bratom kúpil niečo na jedenie. Raz nám kúpil malý televízor. To bol jeden z mála šťastných okamihov, na ktoré si z detstva pamätám.

Ako dvanásťročný som sa naučil čítať. O rok som odišiel zo školy a začal som pracovať na plný úväzok. Po práci som sa chodieval so svojimi dospelými spolupracovníkmi zabávať. Opíjali sme sa a brali sme drogy. Čoskoro som sa stal závislým.

V dvadsiatich som stretol Cati a časom sme sa vzali. Spočiatku išlo všetko hladko, ale potom som sa vrátil k predchádzajúcemu spôsobu života. Správal som sa stále horšie. Nakoniec som si uvedomil, že takto sa dostanem buď do väzenia, alebo do hrobu. A čo bolo ešte horšie, svojmu synovi Víctorovi som spôsoboval rovnaké utrpenie, aké som v detstve zažíval ja. Bol som z toho nešťastný, hneval som sa sám na seba a cítil som sa bezcenný.

 Asi v roku 2001 navštívili našu domácnosť dve Jehovove svedkyne a Cati s nimi začala študovať Bibliu. Rozprávala mi, čo sa dozvedala. Zo zvedavosti som začal študovať Bibliu aj ja. V roku 2003 sa Cati dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT:

Jedného dňa som čítal Rút 2:12, kde sa píše, že Jehova odmeňuje tých, ktorí v neho prejavujú vieru a hľadajú uňho útočište. Uvedomil som si, že ak by som sa zmenil, mohol by som získať Božie schválenie a požehnanie. Všimol som si tiež, na koľkých miestach sa v Biblii odsudzuje opilstvo. Zapôsobili na mňa slová z 2. Korinťanom 7:1. V tomto verši sme nabádaní: „Očistime sa od každej poškvrny.“ A tak som sa začal zbavovať svojich zlozvykov. Spočiatku som bol ešte podráždenejší, ale Cati mi bola stále oporou.

Dal som výpoveď z práce, lebo v tom prostredí som bol vo veľkom pokušení piť a fajčiť. Hoci to znamenalo, že sme nejaký čas museli vyžiť z veľmi mála, poskytlo mi to viac času na štúdium Biblie. Až vtedy som začal robiť skutočné duchovné pokroky. Cati odo mňa nikdy nevyžadovala viac, ako som po materiálnej stránke dokázal zabezpečiť, ani mi nikdy nevyčítala, že žijeme tak jednoducho. Som naozaj vďačný, že ma vždy s láskou podporovala.

Postupne som začal pestovať bližšie vzťahy so svedkami. Pomohli mi pochopiť, že hoci nemám vzdelanie, Jehova si cení moju úprimnú túžbu slúžiť mu. Láska a jednota, ktorú sme videli v kresťanskom zbore, mala na našu rodinu veľmi pozitívny vplyv. Nikde inde sme nepocítili taký pokoj. V decembri 2004 som sa dal pokrstiť aj ja.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO:

Okúsil som pravdivosť Jehovových slov zaznamenaných v Izaiášovi 48:17, kde sa hovorí: „Ja, Jehova, som tvoj Boh, Ten, čo ťa vyučuje na tvoj úžitok.“ Na moju mamu a brata tak zapôsobili zmeny, ktoré som urobil, že aj oni začali študovať Bibliu. Dokonca aj susedia sa tešia z toho, ako som sa zmenil a aká šťastná je teraz naša rodina.

Mám manželku, ktorá miluje Boha a považuje ma za svojho priateľa, ktorému môže dôverovať. Hoci som svojho otca nikdy nepoznal, z Biblie som sa naučil, ako vychovávať našich troch synov. Vážia si ma, ale čo je ešte dôležitejšie, považujú Jehovu za skutočného a vytvárajú si k nemu blízky vzťah.

Som nesmierne vďačný, že napriek môjmu smutnému detstvu mi Jehova umožnil stať sa šťastným človekom.

• ROK NARODENIA: 1974

• KRAJINA: BULHARSKO

• PREDTÝM: PAŠERÁČKA DROG

MOJA MINULOSŤ:

Narodila som sa v Sofii, hlavnom meste Bulharska, v rodine zo strednej vrstvy. Otec nás opustil, keď som mala len šesť rokov. Bola to pre mňa hrozná rana a citovo ma to veľmi poznačilo. Cítila som sa odvrhnutá a nehodná toho, aby ma niekto miloval. Následkom toho som sa v dospievaní začala búriť. Stala sa zo mňa zlostná, agresívna mladá žena.

V štrnástich som prvýkrát ušla z domu. Často som mame a starým rodičom kradla peniaze. Keďže som mala agresívnu povahu, v škole som sa stále dostávala do problémov, a tak ma posielali z jednej školy do druhej. V priebehu niekoľkých rokov som ich vystriedala päť. Nakoniec som školu nechala, hoci som mala pred sebou ešte tri roky štúdia. Žila som veľmi nemravne. Stala som sa závislou od cigariet a marihuany, veľa som pila a flámovala. Zaplietla som sa aj do pašovania drog. Nechápala som, aký má zmysel žiť v tomto beznádejnom svete, kde ľudia trpia a zomierajú. A tak som žila len pre pôžitky.

V roku 1998, keď som mala 24 rokov, ma na letisku v São Paule v Brazílii zatkli za pašovanie drog. Odsúdili ma na štyri roky väzenia.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT:

V roku 2000 začali našu väznicu raz do týždňa navštevovať Jehovovi svedkovia. Jedna svedkyňa, Marines, sa ku mne správala veľmi milo. Roznietila vo mne túžbu dozvedieť sa viac o Biblii. Keďže som o Jehovových svedkoch nikdy predtým nepočula, opýtala som sa spoluväzenkýň, čo o nich vedia. Bola som prekvapená, že väčšina o nich hovorila zlé veci. Jedna spoluväzenkyňa mi povedala, nech si vyberiem akékoľvek náboženstvo, len nie Jehovových svedkov. To vo mne vyvolalo ešte väčšiu zvedavosť; chcela som prísť na to, prečo ich mnohí tak nenávidia. Nadobudla som presvedčenie, že je to preto, že Jehovovi svedkovia majú pravé náboženstvo. Biblia predsa hovorí, že každý, kto sa úprimne snaží nasledovať Ježiša, bude prenasledovaný. (2. Timotejovi 3:12)

Niekedy v tom čase som bola poverená pracovať v administratívnej budove väznice. Jedného dňa som tam v sklade našla krabice so staršími číslami Strážnej veže a Prebuďte sa! * Zobrala som si ich do svojej cely a pustila som sa do čítania. Čím viac som čítala, tým viac som sa cítila ako vyprahnutý človek na púšti, ktorý našiel studňu s vodou. Keďže som mala veľa času, každý deň som celé hodiny študovala Bibliu.

Jedného dňa ma zavolali do kancelárie väznice. Myslela som si, že ma idú prepustiť, a tak som si rýchlo zbalila tých pár vecí, ktoré som mala, rozlúčila som sa so spoluväzenkyňami a utekala do kancelárie. Ale keď som tam dobehla,  zistila som, že bola proti mne vznesená ďalšia žaloba — okrem iného za používanie falošných dokladov. Odsúdili ma na ďalšie dva roky väzenia.

Bola som zdrvená. No o niekoľko dní som si uvedomila, že je to pre mňa vlastne požehnanie. Hoci som už vedela z Biblie mnoho vecí, neprenikli ešte do môjho srdca. Po prepustení som sa chcela vrátiť k rovnakému spôsobu života, akým som žila predtým. Na to, aby som sa zmenila, som potrebovala ešte nejaký čas.

Občas som mala pocit, že nie je možné, aby ma Boh prijal za svoju služobníčku. Ale pomohlo mi rozjímanie o takých biblických pasážach, ako je napríklad 1. Korinťanom 6:9–11. Tieto verše prezrádzajú, že niektorí kresťania v prvom storočí boli predtým, ako začali slúžiť Jehovovi, zlodejmi, opilcami a vydieračmi. S Jehovovou pomocou sa však zmenili. Ich príklad ma veľmi povzbudil.

Vzdať sa niektorých zlozvykov bolo pre mňa ľahké. Napríklad z drogovej závislosti som sa vymanila bez väčších ťažkostí. Ale prestať fajčiť už bolo oveľa ťažšie. S týmto zlozvykom som zápasila viac než rok. Jednou z vecí, ktorá mi pomohla v tomto boji zvíťaziť, bolo to, že som si naštudovala informácie o škodlivosti fajčenia. Najviac mi však pomohli vytrvalé modlitby k Jehovovi.

Ako som si k Jehovovi vytvárala bližší vzťah, pomaly som začala prekonávať pocity odvrhnutia, s ktorými som zápasila, odkedy nás otec opustil. Hlboko na mňa zapôsobili slová zo Žalmu 27:10: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ Uvedomila som si, že som našla toho najlepšieho Otca — takého, ktorý ma nikdy neopustí! Konečne mal môj život zmysel. V apríli 2004, šesť mesiacov po prepustení z väzenia, som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO:

Teraz som šťastná. Vďaka tomu, že som sa oslobodila od škodlivých zlozvykov, teším sa z oveľa lepšieho telesného aj duševného zdravia, než keď som bola mladšia. Mám šťastné manželstvo a blízky vzťah so svojím nebeským Otcom, Jehovom. Medzi jeho služobníkmi som našla veľa otcov, matiek, bratov a sestier. (Marek 10:29, 30) Som vďačná, že vo mne videli niečo dobré — a to ešte skôr, než som to v sebe objavila ja.

Niekedy ma premáhajú pocity viny za to, akým životom som žila. Ale čerpám útechu z vedomia, že v novom svete, ktorý sľúbil Boh, sa už smutné spomienky nebudú nikomu vynárať. (Izaiáš 65:17) Kým sa tento sľub splní, moje skúsenosti mi pomáhajú chápať ľudí, ktorí zápasia s podobnými problémami. V určitom zmysle je to, čo som zažila, výhodou. Napríklad keď som vo zvestovateľskej službe, je pre mňa pomerne ľahké rozprávať sa s narkomanmi, alkoholikmi alebo kriminálnikmi bez toho, aby som mala voči nim predsudky. Som presvedčená, že ak som sa kvôli tomu, aby som sa páčila Jehovovi, mohla zmeniť ja, môže sa zmeniť každý!