Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Vedeli ste?

Vedeli ste?

 Vedeli ste?

Čo tým Ježiš myslel, keď povedal, aby človek išiel dve míle?

Ježiš v známej Kázni na vrchu radil: „Ak ťa niekto oprávnený núti do služby na jednu míľu, choď s ním dve míle.“ ​(Matúš 5:41) Ľudia, ktorí Ježiša počúvali, pravdepodobne vedeli, že týmito slovami naráža na nútenú službu, ktorú mohli oprávnené osoby vyžadovať od občanov.

V prvom storočí n. l. bol Izrael pod nadvládou Rimanov. Rimania nemali zábrany nútiť ľudí i zvieratá „do služby“ ani skonfiškovať čokoľvek, čo považovali za potrebné na urýchlené vybavenie verejných záležitostí. Rímski vojaci napríklad prinútili Šimona z Cyrene, aby niesol Ježišov mučenícky kôl na miesto jeho popravy. (Matúš 27:32) Takéto vynucovanie služieb bolo prejavom útlaku a Židia sa mu podriaďovali s krajným odporom.

Nevieme, ako ďaleko mohli byť občania nútení niesť nejaký náklad. Len ťažko si však dokážeme predstaviť, že by boli ochotní ísť čo len o kúsok ďalej, než sa od nich žiadalo. Teda keď Ježiš nabádal svojich poslucháčov, aby, obrazne povedané, išli dve míle, radil im, aby služby, ktoré od nich úradné osoby oprávnene vyžadovali, konali bez rozhorčenia. (Marek 12:17)

Kto bol Annáš spomínaný v evanjeliách?

V čase Ježišovho súdneho procesu bol Annáš (Ananus) jedným z hlavných kňazov. (Ján 18:13; Skutky 4:6) Bol svokrom izraelského veľkňaza Kaifáša a sám slúžil ako veľkňaz asi od roku 6 alebo 7 n. l. približne do roku 15 n. l., keď ho z úradu zosadil rímsky prokurátor Valerius Gratus. No ako bývalý veľkňaz mal v Izraeli ešte stále veľkú moc. Úrad veľkňaza postupne zastávalo päť jeho synov a jeho zať.

Kým Izrael existoval ako nezávislý národ, veľkňaz zastával tento úrad doživotne. (4. Mojžišova 35:25) No v čase, keď nad Izraelom vládli Rimania, veľkňaz slúžil podľa vôle rímskych miestodržiteľov a kráľov dosadených Rímom, ktorí ho mohli zbaviť úradu. Historik Josephus Flavius uvádza, že Cyrénius, rímsky miestodržiteľ Sýrie, okolo roku 6 alebo 7 n. l. zbavil úradu veľkňaza istého Joazara a namiesto neho dosadil Annáša. Zdá sa však, že títo pohanskí panovníci si dávali záležať na tom, aby nového veľkňaza vybrali spomedzi kňazov.

Annášova rodina bola neslávne známa chamtivosťou a obrovským bohatstvom. Svoj majetok nadobudli zjavne tak, že v areáli chrámu získali monopol na predaj všetkého, čo bolo potrebné na obete, ako boli holuby, ovce, olej a víno. Josephus píše, že Ananus (Ananiáš), syn Annáša, mal „sluhov, ktorí boli vyslovení darebáci a ktorí... násilím vyberali desiatky určené kňazom a neváhali ani biť tých, ktorí im ich odmietli dať“.