„ALE prečo nechceš uctievať svojich predkov?“ opýtala sa ma mama. „Neuvedomuješ si, že ti dali život? Neprejavíš im žiadnu vďaku? Ako môžeš opustiť zvyky, ktoré prechádzajú z generácie na generáciu? Keď odmietaš uctievať predkov, je to, akoby si tvrdila, že naše náboženstvo je hlúposť.“ Potom sa mamička rozplakala.

Nikdy predtým takto nehovorila. A pritom to bola ona, kto mi dohodol biblické štúdium. Keď nás pred niekoľkými mesiacmi navštívili Jehovovi svedkovia, mamička štúdium zdvorilo odmietla s tým, že môžu študovať so mnou. Vždy som ju poslúchala, ale teraz, keď išlo o uctievanie predkov, som nemohla. Chcela som robiť radosť Jehovovi. Keby mi nedal silu, nedokázala by som to.

Tak ako väčšina Japoncov, aj my sme boli buddhisti. Ale už po dvoch mesiacoch štúdia Biblie s Jehovovými svedkami som bola presvedčená, že som našla pravdu. Keď som sa dozvedela, že mám nebeského Otca, túžila som ho spoznať. O tom, čo som sa učila, sme sa s mamičkou rady rozprávali. Začala som chodiť na nedeľné zhromaždenia. Moje poznanie biblickej pravdy postupne rástlo. Raz som prišla za mamičkou a povedala jej, že už sa nebudem zúčastňovať na buddhistických rituáloch. Vtom sa jej postoj zmenil. Povedala mi: „Mať v rodine niekoho, kto odmieta uctievať predkov, je hanba.“ Chcela, aby som prestala študovať Bibliu a chodiť na zhromaždenia. Nikdy by som si nemyslela, že niečo také raz povie! Stal sa z nej úplne iný človek.

Ocko sa postavil na mamičkinu stranu. Zo šiestej kapitoly Efezanom som vedela, že Jehova chce, aby som poslúchala rodičov. Najprv som si myslela, že keď ich poslúchnem, aj oni ma budú rešpektovať a do našej rodiny sa znovu vráti pokoj. V tom čase som sa musela pripravovať aj na prijímačky na strednú školu. A tak som povedala rodičom, že na tri mesiace prestanem navštevovať zhromaždenia. Jehovovi som však sľúbila, že len čo sa tri mesiace skončia, opäť začnem.

No nebolo to dobré rozhodnutie, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, myslela som si, že môj vzťah k Jehovovi sa za ten čas nezmení.  Ale veľmi rýchlo som začala duchovne hladovať a stále viac som sa od Jehovu vzďaľovala. Po druhé, namiesto toho, aby mi rodičia vyšli v ústrety, začali na mňa ešte viac tlačiť, aby som prestala so všetkým, čo súvisí s uctievaním Jehovu.

V sále Kráľovstva som stretla veľa svedkov, ktorí zažívali odpor v rodine. Uisťovali ma, že Jehova ma posilní. (Mat. 10:34–37) Vysvetlili mi, že ak zostanem Jehovovi verná, môžem to byť ja, vďaka komu moja rodina spozná pravdu a bude zachránená. Chcela som sa spoliehať na Jehovu, preto som sa začala vrúcne modliť.

Odpor rodiny mal rôzne formy. Mamička to skúšala prosbami aj argumentmi. Väčšinou som bola ticho. Keď som sa ozvala, začali sme sa hádať, lebo každá z nás si hájila svoje. Teraz viem, že som mala brať väčší ohľad na mamičkine pocity a názory. Situácia doma by bola pokojnejšia. Rodičia ma zavalili domácimi prácami, len aby som nemala čas nikam chodiť. Inokedy ma vymkli a nechceli pustiť domov alebo mi nenechali žiadne jedlo.

Mamička sa obrátila aj na iných, aby mi dohovorili. Zašla za mojím učiteľom, ale uňho neuspela. Vzala ma k svojmu nadriadenému, aby sa ma pokúsil presvedčiť, že všetky náboženstvá sú zbytočné. Doma telefonovala rôznym príbuzným a s plačom ich prosila o pomoc. To ma veľmi hnevalo. Na zhromaždeniach mi však starší vysvetlili, že všetkým tým ľuďom mamička vlastne nevedomky vydala svedectvo.

 Potom sa vynoril ďalší problém. Rodičia chceli, aby som išla na vysokú školu, lebo to považovali za najlepší štart do života. Mysleli si, že si tak nájdem dobrú prácu. Keďže sme boli všetci príliš rozrušení na to, aby sme sa vedeli pokojne porozprávať, ockovi a mamičke som napísala niekoľko listov a vysvetlila som v nich, aké sú moje ciele. Ocko zúril a vyhrážal sa mi: „Ak si myslíš, že si nájdeš prácu, máš na to čas dozajtra. Inak pôjdeš z domu.“ Poprosila som Jehovu o pomoc. Na druhý deň, keď som bola v službe, sa ma dve sestry nezávisle od seba opýtali, či by som im nemohla opatrovať deti. Ocko tým nebol nadšený, prestal sa so mnou rozprávať a začal ma ignorovať. Mamička povedala, že by bola radšej, keby som bola nejakým zločincom ako Jehovovou svedkyňou.

Niekedy som si kládla otázku, či Jehova naozaj chce, aby som sa tak veľmi vzpierala vôli rodičov. Ale čím viac som sa modlila a uvažovala o biblických veršoch, ktoré hovoria o Jehovovej láske, tým viac sa môj postoj menil. Začala som sa na odpor rodičov pozerať nezaujato a uvedomila som si, že boli ku mne takí sčasti preto, lebo sa o mňa báli. Jehova mi pomohol napraviť zmýšľanie a ukázal mi, čo mám robiť. Čím viac som chodila do služby, tým väčšiu radosť som z nej mala. A tak sa mojím cieľom stala priekopnícka služba.

Keď sa niektoré sestry dozvedeli, že chcem byť priekopníčkou, radili mi, aby som počkala, kým sa rodičia neupokoja. Modlila som sa o múdrosť, robila si výskum v našich publikáciách, premýšľala o svojich pohnútkach a rozprávala sa so skúsenými bratmi a sestrami. Potom som sa rozhodla, že urobím to, čo sa páči Jehovovi. Veď keby som priekopnícku službu odkladala, nie je isté, či by sa postoj mojich rodičov zmenil.

Priekopníčkou som sa stala v poslednom ročníku na strednej škole. Po čase som zatúžila slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Ale rodičia nechceli, aby som odišla z domu. A tak som počkala, kým som mala 20. Potom som požiadala pobočku, či by som nemohla slúžiť v južnej časti Japonska, kde žijú naši príbuzní. To mamičku trošku upokojilo.

Zaviedla som tam niekoľko štúdií a bola som veľmi šťastná, keď sa niektoré moje záujemkyne dali pokrstiť. Učila som sa aj po anglicky, lebo som chcela robiť pre Jehovu ešte viac. V našom zbore boli dvaja bratia, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci. Páčilo sa mi, akí sú horliví a ako pomáhajú druhým, a tak sa mojím cieľom stala zvláštna priekopnícka služba. V tom období mamička dvakrát vážne ochorela. Zakaždým som prišla domov, aby som sa o ňu starala. Nečakala to a jej postoj sa trochu zmiernil.

Po siedmich rokoch som dostala list od Acušiho, jedného zo zvláštnych priekopníkov, ktorých som spomínala. Napísal mi, že by sa rád oženil, uvažuje o mne a chcel by vedieť, ako to cítim ja. Nikdy som nemyslela na to, že by som s ním chodila, a ani mi nenapadlo, že by mal o mňa záujem. O mesiac som mu odpísala, že sa nebránim tomu, aby sme sa lepšie spoznali. Zistili sme, že máme veľa spoločného. Obaja sme chceli slúžiť celým časom a boli sme ochotní ísť kamkoľvek, kde to bude potrebné. A tak sme sa po čase vzali. Bola som šťastná, že na  svadbu prišli obaja moji rodičia aj niekoľkí príbuzní.

Nejaký čas sme slúžili ako pravidelní priekopníci a potom bol Acuši vymenovaný za zástupcu krajského dozorcu. Čoskoro prišli ďalšie požehnania. Stali sme sa zvláštnymi priekopníkmi a neskôr sme boli pridelení do krajskej služby. Keď sme prešli všetky zbory v kraji, dostali sme telefonát z pobočky. Prečo nám bratia volali? Chceli vedieť, či by sme boli ochotní slúžiť v krajskej službe v Nepále.

Robila som si starosti, ako zareagujú rodičia na to, že odídem tak ďaleko. Keď som im zavolala, ocko povedal: „Pôjdeš na krásne miesto.“ Len týždeň predtým dostal od svojho priateľa knihu o Nepále a premýšľal, že by stálo za to ísť sa tam pozrieť.

Služba medzi priateľskými Nepálčanmi bola veľmi príjemná. Neskôr sme dostali ďalšie požehnanie — súčasťou nášho kraja sa stal aj Bangladéš. Bol tak blízko, a predsa bol úplne iný. Služba tam bola veľmi pestrá. Po piatich rokoch sme boli pridelení naspäť do Japonska, kde slúžime v krajskej službe.

Počas služby v Japonsku, Nepále i Bangladéši som sa o Jehovovi toľko naučila! Ľudia v týchto krajinách majú rozličnú kultúru a zvyky. A každý človek je jedinečný. Vidím, že Jehova sa zaujíma o každého jednotlivca, chce, aby si ľudia našli k nemu cestu, pomáha im a žehná ich.

Mňa Jehova požehnal tým, že mi umožnil spoznať ho a slúžiť mu a dal mi skvelého manžela. Jehova ma vedie, aby som sa dokázala správne rozhodovať. Teším sa, že mám k nemu blízky vzťah a som rada, že máme dobré vzťahy aj v rodine. Vďaka Jehovovi sme s mamičkou opäť priateľky. Som veľmi vďačná, že som našla pokoj s Bohom i so svojou mamou.