Prejsť na článok

Prejsť na obsah

 ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Jehovovo požehnanie obohacuje môj život

Jehovovo požehnanie obohacuje môj život

NARODILA som sa v roku 1927 v mestečku Wakaw v kanadskej provincii Saskatchewan. Moji rodičia mali sedem detí, štyroch chlapcov a tri dievčatá, takže už odmalička som vedela, aké to je mať okolo seba plno ľudí.

Keď v 30. rokoch 20. storočia vypukla veľká hospodárska kríza, pocítila to aj naša rodina. Neboli sme bohatí, ale vždy sme mali čo jesť. Mali sme sliepky a kravu, a tak nám nikdy nechýbali vajíčka, mlieko, smotana, syr a maslo. A ako si iste viete predstaviť, všetci sme mali plné ruky práce.

Na ten čas mám veľa pekných spomienok. Jednou z nich je sladká vôňa jabĺk, ktorou voňal náš dom. Totiž keď ocko chodieval do mesta predávať výrobky z farmy, po celú jeseň sa vracal s debničkou čerstvo natrhaných šťavnatých jabĺk. Ako sme si len na nich pochutnávali!

NAŠA RODINA SPOZNÁVA PRAVDU

Naša rodina prišla do kontaktu s pravdou, keď som mala šesť rokov. Predchádzala tomu jedna smutná udalosť. Prvý syn mojich rodičov, Johnny, zomrel krátko po pôrode. Rodičia boli zdrvení a miestneho kňaza sa pýtali: „Kde je Johnny?“ Kňaz im odvetil, že nie je v nebi, ale v predpeklí, lebo nebol pokrstený. A dodal, že ak mu zaplatia, bude sa zaňho modliť, aby sa dostal do neba. Predstavte si, ako by vám v takej chvíli bolo. Ocko s mamičkou boli takí rozčarovaní, že sa s tým kňazom viac nerozprávali. No neprestali premýšľať o tom, čo sa s ich synčekom stalo.

Jedného dňa sa mamičke dostala do rúk brožúrka Kde sú mŕtvi?, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Dychtivo si ju prečítala a keď sa ocko vrátil domov, privítala ho slovami: „Už viem, kde je Johnny! Teraz spí, ale jedného dňa sa prebudí.“ Ocko si ešte v ten večer prečítal celú brožúrku. Keď sa rodičia z Biblie dozvedeli, že mŕtvi spia a budú vzkriesení, spadol im kameň zo srdca. (Kaz. 9:5, 10; Sk. 24:15)

Pravda zmenila náš život k lepšiemu a priniesla nám útechu a radosť. Rodičia začali so svedkami študovať Bibliu a chodiť na zhromaždenia do malého zboru vo Wakaw, kde mala väčšina ľudí ukrajinské korene. Čoskoro sa obaja začali podieľať na zvestovaní dobrého posolstva.

Krátko nato sme sa presťahovali do Britskej Kolumbie a miestny zbor nás vrelo privítal. Rada spomínam, ako sme sa doma všetci spolu pripravovali na nedeľné štúdium Strážnej veže. Tak rástla naša láska k Jehovovi i k biblickej pravde. Jehovovo požehnanie naozaj obohacovalo náš život.

Pochopiteľne, pre nás deti nebolo vôbec ľahké hovoriť druhým o tom, čomu veríme. Veľmi  mi však pomáhalo, že sme si s mojou mladšou sestrou Evou často nacvičovali úvody do služby a potom sme ich predvádzali na služobnom zhromaždení. Hoci sme boli obe hanblivé, naučili sme sa hovoriť o Biblii. Za toto vynikajúce školenie som veľmi vďačná!

Medzi moje najkrajšie spomienky z detstva patria chvíle, keď u nás bývali služobníci celým časom. Napríklad pri spolupráci s naším zborom u nás prespával krajský dozorca Jack Nathan. * Veľmi radi sme počúvali jeho nekonečné zážitky a jeho úprimná pochvala nás podnecovala, aby sme ďalej verne slúžili Jehovovi.

Spomínam si, ako som si hovorievala: „Keď budem veľká, chcem byť ako brat Nathan.“ Vtedy som ešte netušila, ako mi jeho príklad pomáha pripravovať sa na službu celým časom. V pätnástich rokoch som už bola rozhodnutá slúžiť Jehovovi. Spolu s Evou sme sa dali pokrstiť v roku 1942.

SKÚŠKY VIERY

Cez druhú svetovú vojnu sa zdvihla silná vlna vlastenectva. V škole sme mali jednu mimoriadne netolerantnú učiteľku, slečnu Scottovú. Tá vylúčila zo školy moje dve sestry a brata. Prečo? Lebo odmietli zdraviť zástavu. Potom oslovila moju učiteľku a naliehala na ňu, aby vylúčila aj mňa. Moja učiteľka jej však povedala: „Žijeme v slobodnej krajine a máme právo nezúčastňovať sa na vlasteneckých obradoch.“ Hoci na ňu slečna Scottová tlačila, moja učiteľka pevne povedala: „Svoje rozhodnutie nezmením.“

Slečna Scottová jej odpovedala: „Ale zmeníte! Ak Melitu nevylúčite, udám vás.“ Moja učiteľka vysvetlila rodičom, že je nútená vylúčiť ma, ak nechce prísť o zamestnanie, hoci bola presvedčená, že to nie je správne. Našťastie sme dostali učivo a mohli sa učiť doma. Po krátkom čase sme sa presťahovali asi o 30 kilometrov ďalej, kde nás opäť prijali do školy.

Cez vojnu bola naša literatúra zakázaná, takže sme chodili z domu do domu iba s Bibliou. Vďaka tomu sme sa naučili účinne zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve priamo z Písma. To nám zase pomohlo duchovne rásť a ešte viac sme cítili Jehovovu pomoc.

SLUŽBA CELÝM ČASOM

Kadernícka práca mi išla dobre, dokonca som dostala niekoľko ocenení

Len čo sme s Evou skončili školu, prihlásili sme sa do priekopníckej služby. Mojím prvým zamestnaním bol obchod s lahôdkami. Ale keďže som doma rada strihala členov rodiny, po nejakom čase som si urobila šesťmesačný kadernícky kurz. Našla som si prácu v kaderníckom salóne, kde som pracovala dva dni v týždni. Okrem toho som dvakrát do mesiaca školila ďalšie kaderníčky. Tak som sa dokázala popri priekopníckej službe uživiť.

V roku 1955 som chcela ísť na zjazd „Triumfujúce Kráľovstvo“ do New Yorku a potom do Norimbergu. No skôr ako som odcestovala do New Yorku, stretla som brata Nathana Knorra zo svetového ústredia. Prišiel do Kanady spolu s manželkou, aby sa zúčastnili zjazdu vo Vancouveri.  A ja som bola požiadaná, aby som urobila sestre Knorrovej účes. Brat Knorr bol s výsledkom veľmi spokojný a chcel sa so mnou stretnúť. Počas nášho rozhovoru som mu spomenula, že pred odchodom do Nemecka plánujem byť nejaký čas v New Yorku. A tak ma pozval, aby som prišla na deväť dní na výpomoc do brooklynského Bételu.

To pozvanie zmenilo môj život. V New Yorku som sa zoznámila s mladým bratom Theodorom Jaraczom, ktorého volali Ted. Hneď po našom zoznámení ma zaskočil otázkou: „Si priekopníčka?“ Odpovedala som: „Nie.“ Moja kamarátka LaVonne to začula a skočila nám do reči: „Ale áno, je!“ Ted sa k nej nechápavo obrátil a povedal: „Tak kto to vie lepšie, ty alebo ona?“ Vysvetlila som mu, že doteraz som bola v priekopníckej službe a že v nej chcem pokračovať hneď, ako sa vrátim zo zjazdov.

VYDÁVAM SA ZA DUCHOVNE ZMÝŠĽAJÚCEHO MUŽA

Ted sa narodil v roku 1925 v Kentucky v Spojených štátoch, a keď mal 15 rokov, zasvätil svoj život Jehovovi a dal sa pokrstiť. O dva roky sa stal pravidelným priekopníkom, hoci nikto z jeho rodiny nebol v pravde. Tak sa začala jeho životná dráha služobníka celým časom, ktorá trvala takmer 67 rokov.

V júli 1946, keď mal 20 rokov, absolvoval siedmu triedu Gileádu, biblickej školy spoločnosti Watchtower. Po nej slúžil ako cestujúci dozorca v Clevelande v štáte Ohio. Asi o štyri roky bol vymenovaný za služobníka pobočky v Austrálii.

Ted bol tiež na zjazde v Norimbergu v Nemecku a strávili sme tam spolu nejaký čas. Preskočila medzi nami iskra. Bola som rada, že jeho cieľom je slúžiť Jehovovi celou dušou. Jehovu zo srdca miloval a svoj vzťah k nemu bral veľmi vážne. Zároveň mal priateľskú a láskavú povahu. Videla som, že záujmy druhých sú preňho dôležitejšie ako jeho vlastné. Po zjazde sa Ted vrátil do Austrálie a ja do Vancouveru. Hoci sa naše cesty rozišli, náš vzťah pokračoval prostredníctvom listov.

Po piatich rokoch v Austrálii sa Ted vrátil do Spojených štátov a začal priekopníčiť vo Vancouveri. Našej rodine sa hneď zapáčil. Môj starší brat Michael ma vždy chcel chrániť a väčšinou sa mu nepáčil žiaden mladý brat, ktorý sa okolo mňa začal točiť. No Teda si rýchlo obľúbil. Povedal mi: „Melita, je to dobrý muž. Mala by si byť k nemu milá, aby si ho nestratila.“

Po svadbe v roku 1956 sme prežili veľa šťastných rokov v službe celým časom

Ted si získal moje srdce. Vzali sme sa 10. decembra 1956. Po svadbe sme slúžili ako priekopníci vo Vancouveri, potom v Kalifornii a neskôr sme boli pridelení do krajskej služby v Missouri a v Arkansase. Asi 18 rokov sme bývali každý týždeň u inej rodiny a precestovali sme veľkú časť Spojených štátov. V službe sme sa tešili z úžasných zážitkov a spoznali sme mnoho vynikajúcich bratov a sestier. To nám bohato vynahradilo nepohodlie spojené s tým, že sme boli stále na cestách.

Na Tedovi som si zvlášť vážila to, že svoj vzťah k Jehovovi nikdy nebral ako samozrejmosť. Veľmi si cenil svätú službu najväčšej bytosti vo vesmíre. Milovali sme spoločné čítanie a štúdium Biblie. Každý večer, skôr ako sme šli spať, sme si kľakli k posteli a Ted sa za nás pomodlil. Potom sme sa pomodlili každý sám. Vždy som vedela, kedy Teda niečo trápi. Vtedy  vstal z postele, opäť si kľakol a dlho sa potichu modlil. Obdivovala som, že chce Jehovovi hovoriť o všetkom — či je to niečo veľké, alebo malé.

Niekoľko rokov po svadbe mi Ted povedal, že začne na Pamätnej slávnosti prijímať symboly. Vysvetlil mi: „Veľmi veľa som sa modlil, aby som si bol úplne istý, že robím to, čo si odo mňa Jehova želá.“ Priznám sa, že to pre mňa nebolo až také prekvapenie. Začala som to vnímať ako príležitosť pomáhať jednému z Kristových bratov pomazaných Božím duchom, ktorý bude nakoniec slúžiť v nebi. (Mat. 25:35–40)

NAŠA SLUŽBA DOSTÁVA NOVÝ SMER

V roku 1974 sme boli veľmi prekvapení, keď bol Ted vymenovaný za člena vedúceho zboru Jehovových svedkov. Po nejakom čase sme boli pozvaní, aby sme slúžili v Bételi v Brooklyne. Ted sa venoval svojim úlohám, ktoré mal vo vedúcom zbore, a ja som pracovala v oddelení upratovania alebo v kaderníctve.

Súčasťou Tedovej práce bolo navštevovať pobočky v rôznych krajinách. Zaujímalo ho najmä zvestovateľské dielo v krajinách za železnou oponou. Raz, keď sme boli na dovolenke vo Švédsku, mi povedal: „Melita, v Poľsku je činnosť svedkov zakázaná a ja by som tým bratom tak rád pomohol.“ A tak sme si vybavili víza a išli do Poľska. Ted sa stretol s niekoľkými bratmi, ktorí mali na starosti dielo. Išli na dlhú prechádzku, aby ich nikto nemohol odpočúvať. Štyri dni sa intenzívne zaoberali rôznymi záležitosťami. Keď som videla, aký je Ted spokojný, že mohol pomôcť svojej duchovnej rodine, bola som šťastná i ja.

Poľsko sme druhýkrát navštívili v novembri 1977 spolu s Frederickom W. Franzom a Danielom Sydlikom. Bola to prvá oficiálna návšteva členov vedúceho zboru v Poľsku. Dielo tam bolo stále pod zákazom, ale týmto bratom sa podarilo stretnúť s dozorcami, s priekopníkmi i s dlhoročnými svedkami v rôznych mestách.

Ted s ďalšími bratmi pred ministerstvom spravodlivosti v Moskve, keď bolo naše dielo zákonne uznané

O rok išiel Ted do Poľska znova, tentoraz s Miltonom Henschelom. Stretli sa s úradníkmi, ktorí sa postupne stávali tolerantnejšími voči nám a našej činnosti. V roku 1982 poľská vláda dovolila bratom, aby usporiadali jednodňové zjazdy. Na ďalší rok sa konali väčšie zjazdy, zvyčajne v prenajatých halách. V roku 1985 bratia dostali povolenie uskutočniť štyri zjazdy na veľkých štadiónoch, hoci dielo bolo stále zakázané. V máji 1989, keď sa plánovali ešte väčšie zjazdy, poľská vláda zákonne uznala Jehovových  svedkov. Bol to jeden z najradostnejších okamihov Tedovho života.

Oblastný zjazd v Poľsku

ZDRAVOTNÉ ŤAŽKOSTI

V roku 2007 sme cestovali na zasvätenie pobočky v Južnej Afrike. V Anglicku sa u Teda objavili problémy s krvným tlakom a lekár mu odporučil, aby cestu odložil. Keď sa jeho stav zlepšil, vrátili sme sa do Spojených štátov. No o niekoľko týždňov dostal Ted silnú porážku, po ktorej zostal ochrnutý na pravú polovicu tela.

Zotavoval sa pomaly a spočiatku nebol schopný ísť do kancelárie. Našťastie naďalej dokázal zreteľne hovoriť. Napriek obmedzeniam sa snažil držať svojho každodenného režimu. Dokonca sa z nášho bytu cez telefón každý týždeň zúčastňoval schôdzok vedúceho zboru.

Ted bol mimoriadne vďačný za vynikajúcu zdravotnú starostlivosť, ktorú v Bételi dostával. Postupne sa opäť dokázal pohybovať. Zvládal niektoré teokratické úlohy a nikdy nestratil dobrú náladu.

O tri roky však dostal druhú porážku. Zomrel v stredu 9. júna 2010. Hoci som si vždy uvedomovala, že Tedov pozemský beh sa raz skončí, nedokážem opísať, akú bolesť som cítila, keď som ho stratila. Stále mi veľmi chýba. Každý deň ďakujem Jehovovi, že som mohla Teda podporovať a stáť po jeho boku. V službe celým časom sme spolu prežili 53 krásnych rokov. Som vďačná, že mi pomáhal prehlbovať si vzťah k môjmu nebeskému Otcovi. A som si istá, že aj teraz cíti radosť a uspokojenie zo všetkého, čo robí.

ZVYKÁM SI NA NOVÉ OKOLNOSTI

Veľmi ma bavila práca v bételovom kaderníctve i školenie druhých

Po toľkých šťastných a nabitých rokoch, ktoré sme s Tedom prežili, nie je pre mňa ľahké zvykať si na nové okolnosti. Veľmi radi sme sa rozprávali s návštevníkmi v Bételi a v našej sále Kráľovstva. Teraz, keď tu môj milovaný Ted nie je a síl mi ubúda, už netrávim s druhými toľko času. Napriek tomu sa teším zo spoločnosti drahých bratov a sestier v Bételi a v zbore. Bételový režim nie je ľahký, ale som rada, že môžem takto slúžiť Bohu. A zvestovateľskú službu milujem stále rovnako. Hoci bývam často unavená a už nevydržím byť dlho na nohách, prináša mi radosť, že môžem vydávať svedectvo na ulici a viesť biblické štúdiá.

Keď vidím, aké hrozné veci sa dejú vo svete, som vďačná, že som mohla s takým úžasným manželom slúžiť Jehovovi! Jehovovo požehnanie naozaj obohacuje môj život. (Prísl. 10:22)

^ 13. ods. Životný príbeh Jacka Nathana pozri v Strážnej veži z 1. septembra 1990, strany 10 – 14.