Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Ochotne sa ponúkli — Brazília

Ochotne sa ponúkli — Brazília

PRED niekoľkými rokmi Rúbia, ktorá má teraz 30 rokov, šla navštíviť Sandru, priekopníčku slúžiacu v malom zbore na juhu Brazílie. Počas tejto návštevy na Rúbiu niečo zapôsobilo tak veľmi, že to úplne zmenilo jej život. Čo to bolo? Nech nám to povie sama.

„NEMOHLA SOM UVERIŤ VLASTNÝM UŠIAM“

„Sandra ma vzala k panej, s ktorou študovala Bibliu. Počas štúdia pani medzi rečou povedala: ‚Sandra, v mojej práci sú tri dievčatá, ktoré chcú študovať Bibliu, ale povedala som im, že budú musieť počkať. Viem, že tento rok už na ďalšie štúdiá nemáš čas.‘ Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Ľudia, ktorí chceli spoznať  Jehovu, museli čakať, kým prídu na rad! Tam, kde som bývala, bolo ťažké nájsť čo len jedného človeka, ktorý by chcel študovať. V tú chvíľu, v dome tej záujemkyne, som pocítila obrovskú túžbu pomáhať ľuďom v tomto mestečku. Zakrátko som odišla z veľkého mesta, v ktorom som bývala, a presťahovala som sa do mesta, kde Sandra slúžila ako priekopníčka.“

Ako sa tam Rúbii darilo? Hovorí: „Za dva mesiace som už viedla 15 biblických štúdií, a hoci to môže znieť neuveriteľne, za krátky čas som rovnako ako Sandra mala aj ja čakateľov na biblické štúdium!“

PODNIETENÝ PREHODNOTIŤ SVOJU SLUŽBU

Diego, ktorý má teraz niečo po dvadsiatke, raz navštívil niekoľkých priekopníkov, ktorí slúžili v mestečku Prudentópolis v južnej Brazílii. Táto návšteva v ňom zanechala hlboký dojem. Viedlo ho to dokonca k tomu, aby prehodnotil svoju službu. Vraví: „V mojom zbore som sa len tak viezol. Každý mesiac som strávil v službe iba zopár hodín. Ale keď som navštívil týchto priekopníkov a vypočul si ich skúsenosti, nemohol som si nevšimnúť rozdiel medzi ich radostným postojom a mojím nezúčastneným prístupom k službe. Keď som videl, akí sú šťastní a nadšení, chcel som, aby bol aj môj život taký zmysluplný.“ Keď sa Diego vrátil domov, začal slúžiť ako priekopník.

Si mladý a chodíš do služby a na zhromaždenia? Mávaš však niekedy podobne ako Diego pocit, že službu vykonávaš tak trochu rutinne a že je nezáživná? Ak áno, čo keby si urobil nejaké zmeny, aby si mohol okúsiť radosť zo služby na mieste, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva? Samozrejme, predstava, že by si sa mal vzdať pohodlia, ťa môže trochu odrádzať. No mnohí mladí sa tak rozhodli. Nebáli sa upraviť si ciele a zamerali svoje srdce tak, aby slúžili Jehovovi v ešte väčšej miere. Ďalším príkladom je Bruno.

HUDBA ALEBO SLUŽBA?

Bruno, ktorý má teraz 28 rokov, pred niekoľkými rokmi študoval na vychýrenom konzervatóriu. Chcel  sa stať dirigentom. Išlo mu to tak dobre, že bol viackrát pozvaný viesť symfonický orchester. Mal pred sebou sľubnú kariéru. Napriek tomu hovorí: „Cítil som, že mi čosi chýba. Svoj život som zasvätil Jehovovi, ale uvedomoval som si, že mu nedávam všetko, čo môžem. Trápilo ma to. V modlitbe som Jehovovi povedal o svojich pocitoch a porozprával som sa aj so skúsenými bratmi zo zboru. Starostlivo som všetko prehodnotil a rozhodol som sa, že službe dám prednosť pred hudbou. Odišiel som z konzervatória a vydal som sa slúžiť do oblasti, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva.“ K čomu toto rozhodnutie viedlo?

Bruno sa presťahoval do mestečka Guapiara, ktoré má asi 7 000 obyvateľov a je vzdialené približne 260 kilometrov od São Paula. Bola to veľká zmena. Rozpráva: „Nasťahoval som sa do malého domu, v ktorom nebola chladnička, televízor ani internet. No boli tam niektoré veci, ktoré som nikdy predtým nemal: zeleninová záhrada a sad!“ Bruno slúžil v malom zbore a raz do týždňa si do batoha zbalil jedlo, vodu a literatúru, sadol na motorku a šiel zvestovať do dedín. Mnohí ľudia v tej oblasti nikdy nepočuli dobré posolstvo. „Viedol som až 18 biblických štúdií,“ vraví Bruno. „Keď som videl, ako títo záujemcovia menia svoj život, prinášalo mi to obrovskú radosť!“ Dodáva: „Vtedy som si uvedomil, že som našiel to, čo mi v živote chýbalo: pocit hlbokého uspokojenia, ktorý plynie z toho, že kladieme záujmy Kráľovstva na prvé miesto. Nikdy by som to nezažil, keby som sa usiloval o materialistické ciele.“ A čím sa Bruno v Guapiare živil? S úsmevom na tvári hovorí: „Dával som hodiny gitary.“ Svojím spôsobom zostal hudobníkom.

„JEDNODUCHO SOM MUSELA ZOSTAŤ“

Mariana, ktorá bude mať zakrátko 30 rokov, bola v podobnej situácii ako Bruno. Pracovala ako právnička, no hoci mala lukratívne zamestnanie, úplne ju to neuspokojovalo. Hovorí: „Mala som pocit, akoby som sa ‚hnala za vetrom‘.“ ​(Kaz. 1:17) Niektorí bratia a sestry ju povzbudzovali, aby si premyslela, či by nemohla byť priekopníčkou. Mariana  o tom pouvažovala a s priateľkami Biancou, Carolin Julianou sa rozhodli pomôcť zboru v odľahlom mestečku Barra do Bugres neďaleko hraníc s Bolíviou, tisícky kilometrov od domova. Čo ich tam čakalo?

Mariana rozpráva: „Plánovala som tam byť tri mesiace. No keď sa chýlili ku koncu, viedla som 15 biblických štúdií! A títo záujemcovia potrebovali ďalšiu pomoc, aby mohli robiť pokrok. Nemala som to srdce povedať im, že odchádzam. Jednoducho som musela zostať.“ Rovnako sa rozhodli aj jej priateľky. Priniesol Mariane jej nový život viac uspokojenia? Hovorí: „To, že ma Jehova používa, aby som pomáhala ľuďom zlepšiť si život, ma napĺňa. Som šťastná, že teraz využívam svoj čas a energiu na niečo, čo naozaj stojí za to.“ Caroline vyjadrila pocity všetkých štyroch sestier takto: „Keď si večer ľahnem, cítim hlboké uspokojenie z toho, že robím pre záujmy Kráľovstva všetko, čo je v mojich silách. Teraz sa sústreďujem na to, aby som pomáhala záujemcom. Je úžasné vidieť, ako napredujú. Zažívam pravdivosť slov: ‚Okúste a viďte, že Jehova je dobrý.‘“ ​(Žalm 34:8)

Aký šťastný musí byť Jehova, keď vidí, že na celom svete sa čoraz viac mladých bratov a sestier ‚ochotne ponúka‘ zvestovať dobré posolstvo o jeho Kráľovstve na odľahlých územiach! (Žalm 110:3; Prísl. 27:11) A aké hojné Jehovove požehnania zažívajú všetci títo ochotní služobníci! (Prísl. 10:22)