Prejsť na článok

Prejsť na obsah

 Životný príbeh

Keď je 60 rokov priateľstva len začiatok

Keď je 60 rokov priateľstva len začiatok

Je letný večer roku 1951. Štyria muži, ktorí majú niečo vyše dvadsať rokov, plní vzrušenia volajú z telefónnych búdok v mestečku Ithaka v americkom štáte New York domov do ďalekého Michiganu, Iowy a Kalifornie. Pre svojich blízkych majú dobrú správu!

VO FEBRUÁRI v tom istom roku prišlo do South Lansingu v štáte New York 122 priekopníkov, aby nastúpili do 17. triedy školy Gileád. Medzi týmito potenciálnymi misionármi boli aj Lowell Turner, William (Bill) Kasten, Richard Kelsey a Ramon Templeton. Lowell a Bill boli z Michiganu, Richard z Iowy a Ramon z Kalifornie. Všetci štyria sa zakrátko stali blízkymi priateľmi.

Zľava doprava: Richard, Lowell, Ramon a Bill sa stali priateľmi v škole Gileád

Prešlo asi päť mesiacov a študenti boli plní očakávania, lebo im bolo oznámené, že zo svetového ústredia ich navštívi Nathan Knorr. Títo štyria bratia už predtým vyjadrili túžbu, že ak by to bolo možné, radi by spolu slúžili v tej istej krajine. Dozvedia sa teraz niečo viac o tom, kam budú pridelení? Určite!

Keď nastal čas, aby brat Knorr študentom oznámil, kam bol každý z nich pridelený, napätie ešte vzrástlo. Prví na pódium prišli naši štyria kamaráti. Veľmi im odľahlo, keď sa dozvedeli, že budú slúžiť spolu. Ale kde? Brat im povedal, že idú do Nemecka. Prekvapená trieda na to zareagovala dlhotrvajúcim potleskom.

Nemeckí svedkovia boli pre bratov po celom svete žiarivým príkladom vernosti. Keď sa v roku 1933 dostal v ich krajine k moci Hitler, zažívali kruté prenasledovanie. Mnohí študenti si ešte pamätali, ako po skončení druhej svetovej vojny pripravovali pre svojich bratov v Európe balíky s oblečením a s potravinami. Bratia v Nemecku boli príkladom mimoriadnej viery, nezlomnosti, odvahy a dôvery v Jehovu. ‚Teraz budeme môcť týchto drahých bratov a sestry spoznať osobne,‘ vírilo Lowellovi v mysli. Nečudo, že každý z nich bol plný vzrušenia a ešte v ten večer musel túto správu oznámiť domov!

NA CESTE DO NEMECKA

Ramon ako inštruktor v škole služby Kráľovstva

Dňa 27. júla 1951 vyplával z newyorského prístavu na rieke East River parník Homeland. Na jeho palube boli aj naši štyria priatelia a mali pred sebou 11-dňovú plavbu do Nemecka. Prvé vety po nemecky sa naučili od brata  Alberta Schoedera, ktorý bol jedným z inštruktorov v škole Gileád a neskôr členom vedúceho zboru. Na palube bolo aj niekoľko nemeckých pasažierov, a tak sa zdalo, že by sa od nich mohli niečo naučiť. Lenže tí hovorili rôznymi nemeckými dialektmi. Bratia boli z toho poriadne zmätení!

Počas plavby sa u nich prejavila morská choroba, no napokon 7. augusta, v utorok ráno, vstúpili v Hamburgu na nemeckú pôdu. Bolo to len šesť rokov po skončení vojny a všade bolo vidieť stopy, ktoré po sebe zanechala. Zo smútkom v očiach nastúpili na nočný vlak do Wiesbadenu, kde sa vtedy nachádzala odbočka.

Richard pri práci na adresovacom stroji v Bételi vo Wiesbadene

V stredu skoro ráno stretli v Nemecku prvého svedka s typickým nemeckým menom — volal sa Hans. Zo železničnej stanice ich odviezol k jednej ráznej sestre. Hoci nevedela po anglicky, evidentne si myslela, že táto jazyková bariéra sa dá preklenúť, keď bude hovoriť hlasnejšie. No čím viac zvyšovala hlas, tým viac boli všetci frustrovaní. Napokon sa objavil brat Erich Frost, služobník odbočky, a vrúcne ich po anglicky privítal. Hneď bolo lepšie.

Koncom augusta naši štyria kamaráti prvý raz navštívili nemecký zjazd. Mal názov „Čisté uctievanie“ a konal sa vo Frankfurte nad Mohanom. Zúčastnilo sa na ňom 47 432 prítomných a 2 373 bolo pokrstených. Tento zjazd znovu roznietil ich misionársky zápal a nadšenie pre zvestovateľskú službu. Ale už o niekoľko dní im brat Knorr oznámil, že budú slúžiť v Bételi.

Radosť, ktorú vo svojom pridelení zažili, ich presvedčila o tom, že Jehova najlepšie vie, čo je pre nás dobré

V Ramonovom srdci horela túžba po misionárskej službe, a preto už raz odmietol možnosť ísť do Bételu v Spojených štátoch. Ani Richard a Bill nikdy neuvažovali o službe v Bételi. No radosť, ktorú neskôr vo svojom pridelení zažili, ich presvedčila o tom, že Jehova najlepšie vie, čo je pre nás dobré. Je múdre,  keď sa ním dáme viesť a neriadime sa len svojimi túžbami. Kto to pochopí, bude s radosťou slúžiť Jehovovi kdekoľvek a robiť akúkoľvek prácu, ktorá je mu zverená.

VERBOTEN!

Mnohí členovia rodiny Bétel v Nemecku sa tešili, že majú medzi sebou Američanov a môžu s nimi hovoriť po anglicky. Ale raz ráno sa ich nádeje náhle rozplynuli. Brat Frost so zápalom, ktorý bol preňho typický, začal v jedálni po nemecky hovoriť o niečom očividne vážnom. Väčšina členov rodiny hľadela do svojich tanierov a mlčky počúvala. Naši štyria priatelia síce nerozumeli, čo hovorí, ale postupne pochopili, že sa hovorí o nich. Keď brat Frost hromovým hlasom povedal „VERBOTEN!“ ​(„Zakázané!“) a pre istotu to ešte hlasnejšie zopakoval, cítili sa nesvoji. Čo vlastne urobili?!

Brat Frost (napravo) a ďalší počas návštevy brata Knorra (naľavo)

Raňajky sa skončili a všetci sa ponáhľali do svojich izieb. Neskôr im jeden brat vysvetlil: „Ak nám chcete pomôcť, musíte sa naučiť po nemecky. A preto nám brat Frost povedal, že kým sa nenaučíte po nemecky, hovoriť s vami po anglicky je VERBOTEN.“

Rodina Bétel hneď poslúchla. Nielenže to novým bételitom pomohlo naučiť sa po nemecky, ale ich to tiež naučilo, že hoci môže byť ťažké nejakú radu uplatniť, ak ju dal milujúci brat, zvyčajne je na naše dobro. Brat Frost dal túto radu, pretože mu záležalo na blahu Jehovovej organizácie a pretože miloval bratov. * Nečudo, že si ho naši štyria kamaráti postupne zamilovali.

PRIATELIA SA OD SEBA UČIA

Na dovolenke vo Švajčiarsku v roku 1952

Od bohabojných priateľov sa môžeme veľa naučiť. A to nám zasa pomáha stať sa lepšími priateľmi Jehovu. Naši štyria kamaráti sa veľa naučili nielen od verných nemeckých bratov a sestier, ktorých bolo príliš veľa na to, aby sa dali vymenovať, ale aj jeden od druhého. Richard vysvetľuje: „Lowellovi išla nemčina dobre, niečo už vedel a rýchlo sa učil, zatiaľ čo my ostatní sme sa trápili. A keďže bol z nás najstarší, práve na neho sme sa prirodzene obracali o pomoc, a to nielen v súvislosti s jazykom.“ Ramon spomína: „Bol som nesmierne šťastný, keď  nám jeden brat zo Švajčiarska ponúkol svoju chatu, aby sme tam strávili prvú dovolenku po roku v Nemecku! Tešil som sa, že budeme dva týždne úplne sami a nebudeme sa musieť trápiť s nemčinou. Lenže akosi som pozabudol na Lowella, ktorý trval na tom, aby sme si denný text čítali a rozoberali v nemčine. Hoci som dal najavo, že sa mi to nepáči, bol neoblomný. Naučili sme sa však niečo cenné: podriaďuj sa ľuďom, ktorým na tebe záleží, aj keď s nimi niekedy nesúhlasíš. Tento postoj sa rokmi ukázal ako veľmi užitočný a pomohol nám ľahšie sa podriaďovať teokratickým pokynom.“

V liste Filipanom 2:3 sa píše: „S pokorou mysle považujte ostatných za vyšších od seba.“ V súlade s touto radou sa naši kamaráti naučili vážiť si silné stránky jeden druhého. Napríklad chápali, že Bill vie niektoré veci vyriešiť lepšie ako oni, a preto mu ich s úctou zverovali. „Keď bolo treba v nejakej chúlostivej záležitosti podniknúť rozhodné kroky, obracali sme sa na Billa,“ spomína Lowell. „Nepríjemné situácie vedel riešiť tak, ako sme chceli aj my, ale nám na to chýbala odvaha alebo schopnosti.“

ŠŤASTNÉ MANŽELSTVÁ

Jeden po druhom sa všetci štyria rozhodli oženiť. Ich priateľstvo bolo založené na láske k Jehovovi a k službe celým časom, preto si chceli nájsť partnerky, ktoré budú ochotné dávať Jehovu na prvé miesto v živote. V službe celým časom sa naučili, že dávanie prináša viac radosti ako prijímanie a že záujmy Kráľovstva musia mať prednosť pred osobnými túžbami. Vybrali si sestry, ktoré už boli v službe celým časom. Výsledkom boli štyri silné a šťastné manželstvá.

Aby bolo priateľstvo alebo manželstvo pevné, Jehova musí byť jeho súčasťou. (Kaz. 4:12) Aj keď Bill a Ramon stratili svoje partnerky, obaja sa tešili z podpory, akú poskytuje verná manželka. Lowell a Richard sa z takejto podpory tešia aj naďalej. Bill sa rozhodol znovu oženiť a múdro si vybral sestru, s ktorou mohol zostať v službe celým časom.

Neskôr boli pridelení slúžiť v rôznych častiach sveta — hlavne v Nemecku, Rakúsku, Luxembursku, Kanade a Spojených štátoch, a tak už nemohli spolu tráviť toľko času, ako chceli. Hoci slúžili ďaleko od seba, zostali v kontakte. Spolu sa radovali z dobrých vecí a spolu tiež plakali, keď zažívali trápenie. (Rim. 12:15) Takí priatelia sú ako poklad a nikdy by sa nemali považovať za samozrejmosť. Sú cenným darom od Jehovu. (Prísl. 17:17) V dnešnom svete sú praví priatelia veľmi vzácni, ale praví kresťania ich môžu mať hojnosť. Jehovovi svedkovia majú priateľov po celom svete, no najviac si vážia priateľstvo s Jehovom a Ježišom Kristom.

 Tak ako pre nikoho z nás, ani pre našich priateľov nebol život vždy prechádzkou ružovým sadom. Aj oni zažili, aké to je, keď človek stratí manželského druha, bojuje s vážnou chorobou, stará sa o starnúcich rodičov, vychováva dieťa počas služby celým časom, dostane nové teokratické pridelenie a keď mu pribúdajú roky. Ale z vlastnej skúsenosti môžu potvrdiť, že tým, ktorí milujú Jehovu, pomáhajú priatelia — či už sú blízko, alebo ďaleko — vyrovnať sa s akýmkoľvek problémom.

PRIATEĽSTVO S VYHLIADKOU NA VEČNOSŤ

Je znamenité, že Lowell, Ramon, Bill a Richard sa vo veku 18, 12, 11 a 10 rokov oddali Jehovovi a so službou celým časom začali medzi 17. a 21. rokom života. Konali v súlade s nabádaním v Kazateľovi 12:1, kde sa píše: „Pamätaj na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku.“

Ak si mladý brat a máš možnosť skúsiť službu celým časom, určite to využi. Potom možno aj tebe — tak ako našim štyrom priateľom — Jehova prejaví nezaslúženú láskavosť a budeš môcť slúžiť ako krajský, oblastný alebo zónový dozorca, bételita či člen výboru odbočky, inštruktor v škole služby Kráľovstva i v priekopníckej škole alebo ako rečník na malých i veľkých zjazdoch. Našim priateľom prinášalo veľkú radosť vedomie, že z ich práce mali úžitok desaťtisíce ľudí. To všetko bolo možné len vďaka tomu, že ako mladí muži zareagovali na Jehovovo láskavé pozvanie slúžiť mu celou dušou. (Kol. 3:23)

Zľava doprava: Richard, Bill, Lowell a Ramon, keď sa spolu stretli na zasvätení nových budov v Selterse v roku 1984

Dnes Lowell, Richard a Ramon slúžia opäť spolu — v odbočke v Selterse v Nemecku. Žiaľ, Bill v roku 2010 zomrel. Slúžil vtedy ako zvláštny priekopník v Spojených štátoch. Takmer po 60 rokoch výnimočného priateľstva túto štvoricu rozdelila smrť. Ale náš Boh, Jehova, na priateľov nikdy nezabúda. Môžeme si byť istí, že pod vládou Kráľovstva, bude obnovené každé priateľstvo pravých kresťanov, ktoré prerušila smrť.

„Počas celých tých 60 rokov nášho priateľstva si nespomínam na jediný nepríjemný moment“

Bill tesne predtým ako zomrel, napísal: „Počas celých tých 60 rokov nášho priateľstva si nespomínam na jediný nepríjemný moment. Vždy som si náš vzťah mimoriadne vážil.“ Jeho traja kamaráti, ktorí sa tešia, že ich priateľstvo bude v novom svete pokračovať, k tomu dodávajú: „A to sme len začali.“

^ 17. ods. Napínavý životný príbeh brata Frosta bol uverejnený v Strážnej veži z 15. apríla 1961 na stranách 244 – 249, angl.