Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Je mi potešením slúžiť Jehovovi

Je mi potešením slúžiť Jehovovi

 Je mi potešením slúžiť Jehovovi

Rozpráva Fred Rusk

Už v mladom veku som zažil to, o čom hovoril Dávid v Žalme 27:10: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ Dovoľte mi povedať vám, ako sa ukázali tieto slová pravdivé v mojom prípade.

VYRASTAL som na bavlníkovej farme môjho starého otca v americkom štáte Georgia v 30. rokoch 20. storočia, keď bola veľká hospodárska kríza. Môj otec, zdrvený smrťou svojej manželky a novonarodeného syna, ma nechal u svojho ovdoveného otca a presťahoval sa za prácou do ďalekého mesta. Neskôr sa viackrát pokúsil zariadiť, aby som mohol žiť s ním, ale nikdy to nevyšlo.

Domácnosť viedli dedove staršie dcéry. Hoci starý otec nebol nábožný, tety sa prísne držali učenia južných baptistov. Každú nedeľu som musel chodiť do kostola. Keby som nešiel, dostal by som výprask, a tak som už od detstva nemal vysokú mienku o náboženstve. Rád som však športoval a chodil do školy.

Návšteva, ktorá zmenila môj život

V jedno popoludnie roku 1941, keď som mal 15 rokov, k nám prišiel akýsi starší muž s manželkou. Povedali mi, že je to môj strýko Talmadge Rusk. Predtým som o ňom nikdy nepočul, ale dozvedel som sa, že on i jeho manželka sú Jehovovými svedkami. To, čo vravel o Božom predsavzatí s ľuďmi — že ľudia majú žiť večne na zemi —, bolo veľmi odlišné od toho, čo som počul v kostole. Väčšina rodiny neprijala, čo hovorili, dokonca tým opovrhovala. Už nikdy nesmeli vstúpiť do nášho domu. Ale moja teta Mary, ktorá bola odo mňa len o tri roky staršia, si vzala Bibliu aj publikácie, ktoré túto knihu pomáhali pochopiť.

Mary rýchlo dospela k presvedčeniu, že našla pravdu, a v roku 1942 sa dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa. Aj ona zažila splnenie toho, čo Ježiš predpovedal: „Nepriateľmi človeka sa stanú členovia jeho vlastnej domácnosti.“ ​(Mat. 10:34–36) Odpor rodiny bol silný. Staršia sestra, ktorej slovo medzi významnými ľuďmi v okrese veľa znamenalo, sa spojila so starostom a zariadila, aby bol strýko Talmadge zatknutý. Bol obvinený z toho, že vykonáva podomový predaj bez povolenia, a bol uznaný vinným.

Mestské noviny uviedli, že starosta, ktorý bol zároveň mestským sudcom, pred prítomnými na súde vyhlásil: „Literatúra, ktorú tento muž rozširuje... je nebezpečná ako jed.“  Strýko sa proti rozhodnutiu odvolal a vyhral, ale medzitým strávil desať dní vo väzbe.

Ako mi pomohla teta Mary

Mary o svojej novej viere hovorila nielen mne, ale aj susedom. Jeden muž si vzal knihu Nový svet * a Mary ma k nemu zobrala na biblické štúdium. Jeho manželka povedala, že túto knihu čítal celú noc. Hoci som sa nechcel dať hneď zatiahnuť do niečoho, čo súvisí s náboženstvom, to, čo som sa dozvedal, sa mi páčilo. Ale o tom, že svedkovia sú Božím ľudom, ma nepresvedčili hlavne biblické náuky. Bolo to skôr správanie ľudí k svedkom.

Napríklad keď sme sa s Mary jedného dňa vracali z okopávania rajčín, na mieste, kde sa pálili odpadky, sme našli tlejúce zvyšky Marinej literatúry, gramofónu a platní, na ktorých boli nahrávky s biblickým posolstvom. Pochopili sme, že sú za tým Marine sestry. Jedna z nich na môj hnev povýšenecky povedala: „Ešte nám budeš ďakovať za to, čo sme urobili.“

V roku 1943 musela Mary odísť z domu, lebo sa nechcela vzdať svojej novej viery a nechcela prestať zvestovať susedom. Za ten čas som sa však dozvedel nielen to, že Boh má meno Jehova, ale tiež že je láskavým, súcitným Bohom, ktorý nemučí ľudí v ohnivom pekle, a to na mňa hlboko zapôsobilo. Počul som aj o tom, že Jehova má láskyplnú organizáciu, hoci som ešte nebol na zhromaždení.

O istý čas, keď som práve kosil trávnik, sa u nás objavilo nejaké auto, v ktorom sedeli dvaja muži. Pomaly sa ku mne priblížilo a jeden z mužov sa ma opýtal, či nie som Fred. Keď som zistil, že sú to svedkovia, povedal som im: „Ak dovolíte, nastúpim do auta a odvezieme sa niekam, kde sa budeme môcť nerušene porozprávať.“ Túto návštevu zariadila Mary. Jeden z mužov bol Shield Toutjian, cestujúci služobník, ktorý ma v pravý čas povzbudil a duchovne usmernil. Odpor rodiny sa teraz totiž sústreďoval na mňa, lebo som sa zastával presvedčenia Jehovových svedkov.

Mary sa presťahovala do Virgínie a odtiaľ mi napísala, že ak som odhodlaný slúžiť Jehovovi, môžem tam prísť a bývať s ňou. Hneď som sa rozhodol, že idem. V jeden piatkový večer v októbri 1943 som dal do škatule zopár základných vecí a uviazal som ju na strom, ktorý stál obďaleč domu. V sobotu som ju odtiaľ zobral, odišiel som z domu tak, aby to nebolo nápadné, a išiel som do mesta. Odtiaľ som cestoval za Mary do mesta Roanoke. V tom čase bývala u Edny Fowlkesovej.

 Duchovný rast, krst, Bétel

Edna bola súcitná pomazaná svedkyňa, novodobá Lýdia, ktorá prenajala veľký dom a okrem tety Mary v ňom ubytovala aj manželku svojho brata s dvoma dcérami. Tieto dievčatá, Gladys a Grace Gregoryové, sa neskôr stali misionárkami. Gladys, ktorá má teraz vyše 90 rokov, stále verne slúži Jehovovi v japonskej odbočke.

Keď som býval u Edny, pravidelne som chodil na zhromaždenia a školil som sa v službe. Keďže som mohol bez prekážok študovať Božie Slovo a zúčastňovať sa na kresťanských zhromaždeniach, mohol som uspokojovať svoju rastúcu túžbu po duchovných veciach. Štrnásteho júna 1944 som bol pokrstený. Mary a sestry Gregoryové začali s priekopníckou službou a prijali poverenie slúžiť v severnej Virgínii. Zohrali tam dôležitú úlohu pri zakladaní zboru v Leesburgu. Ja som začiatkom roku 1946 začal slúžiť ako priekopník v susednom okrese. V to leto sme spolu cestovali na pamätný medzinárodný zjazd, ktorý sa konal 4. až 11. augusta v Clevelande v štáte Ohio.

Na tomto zjazde brat Nathan Knorr, ktorý sa v organizácii ujímal vedenia, načrtol plány na rozšírenie brooklynského Bételu. Ich súčasťou bola výstavba novej obytnej budovy a prístavby tlačiarne. Bolo potrebných veľa mladých bratov. Povedal som si, že by som rád slúžil Jehovovi na tomto mieste. Poslal som prihlášku a o niekoľko mesiacov, 1. decembra 1946, som prišiel do Bételu.

Asi o rok sa pri mojom stole v oddelení poštových zásielok zastavil dozorca tlačiarne Max Larson. Oznámil mi, že som bol poverený slúžiť v služobnom oddelení. Na tomto mieste som sa veľa naučil o uplatňovaní biblických zásad a o tom, ako funguje Božia organizácia, zvlášť keď som spolupracoval s T. J. (Budom) Sullivanom, ktorý tam bol dozorcom.

Otec ma v Bételi niekoľkokrát navštívil. V neskoršom období svojho života sa obrátil k náboženstvu. Pri svojej poslednej návšteve v roku 1965 mi povedal: „Ty ma môžeš prísť navštíviť, ale ja sem za tebou už nikdy neprídem.“ Skôr ako zomrel, párkrát som ho aj navštívil. Bol si istý, že po smrti pôjde do neba. Ja dúfam, že je v Jehovovej pamäti, a ak je, pri vzkriesení nebude tam, kde si myslel, ale tu na obnovenej zemi a bude mať pred sebou vyhliadku na večný život v raji.

Ďalšie pamätné zjazdy a ďalšia výstavba

Zjazdy sú vždy míľnikmi a prispievajú k duchovnému rastu. Zvlášť to platilo o medzinárodných  zjazdoch, ktoré sa konali na newyorskom Yankee štadióne v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1958 bolo na Yankee štadióne a na štadióne Polo Grounds naraz prítomných 253 922 ľudí zo 123 krajín. Na jednu príhodu, ktorá sa udiala na tomto zjazde, nikdy nezabudnem. Pomáhal som v zjazdovej kancelárii, keď zrazu ku mne rýchlym krokom prišiel brat Knorr. „Fred,“ oslovil ma, „akosi som zabudol určiť brata, ktorý by mal prejav k priekopníkom. Už sú zhromaždení v prenajatej banketovej sále neďaleko odtiaľto. Nezbehol by si tam a nemal by si k nim povzbudivý prejav o niečom, čo ti napadne po ceste?“ Celou cestou som sa modlil. Dobehol som tam úplne zadychčaný.

Keďže v 50. a 60. rokoch počet zborov v New Yorku prudko vzrástol, prenajaté priestory, ktoré slúžili ako sály Kráľovstva, už nepostačovali. A tak boli medzi rokmi 1970 až 1990 zakúpené a prestavané tri budovy na Manhattane, čím sme získali vhodné miesto na zhromaždenia. Bol som predsedajúcim stavebných výborov, ktoré dohliadali na tieto rekonštrukcie, a mám veľa pekných spomienok na to, ako Jehova bohato požehnal zbory, ktoré sa spoločne podieľali na financovaní a úprave týchto budov, ktoré dosiaľ vynikajúco slúžia ako centrá pravého uctievania.

Zmeny v živote

Jedného dňa v roku 1957 som šiel do práce cez park medzi ubytovacou budovou Bételu a tlačiarňou, keď vtom začalo pršať. Pred sebou som zbadal pôvabnú novú bételitku s blond vlasmi. Nemala so sebou dáždnik, a tak som jej ponúkol, či sa nechce skryť pod môj. Tak som sa stretol s Marjorie a v roku 1960 sme sa vzali. Odvtedy spolu radostne kráčame v Jehovovej službe, v čase i nečase. V septembri 2010 sme oslávili 50. výročie manželstva.

Ledva sme sa po svadobnej ceste stihli vybaliť, už za mnou prišiel brat Knorr s tým, že budem slúžiť ako inštruktor školy Gileád. To bola mimoriadna výsada! V rokoch 1961 až 1965 sa organizovalo päť tried, ktoré trvali dlhšie ako zvyčajne a školili sa v nich najmä bratia z odbočiek, ktorí dostávali zvláštne školenie zamerané na správu odbočky. Od jesene 1965 školenie znova trvalo päť mesiacov a bolo zamerané na prípravu misionárov.

V roku 1972 som skončil s vyučovaním v škole Gileád a bol som pridelený do oddelenia pre otázky čitateľov, kde som slúžil ako dozorca. Skúmal som rôzne témy a zaoberal  som sa najrozličnejšími otázkami a problémami, čo mi pomohlo lepšie porozumieť náukám z Božieho Slova i tomu, ako sa dajú vznešené zásady nášho Boha uplatniť pri pomoci druhým.

Neskôr, v roku 1987, som bol pridelený do nového oddelenia s názvom Nemocničné informačné služby. K úlohám tohto oddelenia patrilo organizovať semináre, na ktorých sa učili starší z výborov pre styk s nemocnicami pristupovať k lekárom, sudcom a sociálnym pracovníkom a zhovárať sa s nimi o našom biblicky podloženom postoji ku krvi. Veľkým problémom bolo, že lekári svojvoľne dávali krvné transfúzie deťom svedkov, pričom často žiadali súd o povolenie.

Keď sme sa s lekármi rozprávali o používaní alternatív transfúzií krvi, obyčajne namietali, že alternatívy nie sú k dispozícii alebo sú príliš drahé. Chirurgovi, ktorý sa takto vyjadril, som zvyčajne povedal: „Prosím, vystrite ruku.“ Potom som pokračoval: „Pozrite, vlastníte jednu z najlepších alternatív transfúzie krvi.“ Týmto komplimentom som mu pripomenul, čo si sám veľmi dobre uvedomoval — že opatrným používaním skalpela sa minimalizuje strata krvi.

Jehova bohato požehnal úsilie, ktoré sa v posledných dvoch desaťročiach vynaložilo na vzdelávanie lekárov a sudcov. Ich postoj sa zásadne zmenil, keď lepšie pochopili naše stanovisko. Dozvedeli sa, že podľa výskumu v medicíne sú alternatívy transfúzií účinné a že je veľa nemocníc, do ktorých môže byť pacient presunutý, a tiež veľa lekárov je ochotných spolupracovať.

Od roku 1996 spolu s Marjorie slúžime vo Vzdelávacom stredisku Watchtower v Pattersone v štáte New York, ktoré sa nachádza asi 110 kilometrov severne od Brooklynu. Tu som krátko pracoval v služobnom oddelení a potom som istý čas spolupracoval pri školení bratov z odbočiek a cestujúcich dozorcov. Posledných 12 rokov opäť slúžim ako dozorca oddelenia pre otázky čitateľov, ktoré bolo presťahované z Brooklynu do Pattersonu.

Ťažkosti spojené s vysokým vekom

Teraz, keď mám už vyše 80 rokov, je pre mňa ťažšie plniť si úlohy, ktoré súvisia s výsadou služby v Bételi. Už viac ako desať rokov bojujem s rakovinou. Cítim sa ako Ezechiáš, ktorému Jehova pridal roky života navyše. (Iz. 38:5) Aj moja manželka má vážne zdravotné ťažkosti. Spoločne sa učíme zvládať Alzheimerovu chorobu, ktorou trpí. Marjorie je schopnou Jehovovou služobníčkou, dobrou radkyňou pre mladých a pre mňa vernou pomocníčkou a spoločníčkou. Vždy usilovne skúmala Bibliu a vynikajúco z nej dokázala učiť druhých. Máme veľa duchovných detí, ktoré s nami udržiavajú kontakt.

Teta Mary zomrela v marci 2010 vo veku 87 rokov. Bola znamenitou učiteľkou Božieho Slova a pomáhala druhým, aby sa postavili za pravé uctievanie. Veľa rokov strávila v službe celým časom. V mojom živote zohrala dôležitú úlohu a som jej veľmi vďačný za to, že mi pomohla spoznať pravdu z Božieho Slova a ísť v jej stopách ako služobník nášho milujúceho Boha, Jehovu. Je pochovaná vedľa svojho manžela, ktorý v minulosti slúžil ako misionár v Izraeli. Dôverujem tomu, že obaja sú v Jehovovej pamäti a čakajú na vzkriesenie.

Keď sa obzriem späť na 67 rokov služby Jehovovi, som vďačný za to, ako veľmi mi môj Boh požehnal. Bolo mi potešením konať Jehovovu vôľu! S dôverou sa spolieham na jeho nezaslúženú láskavosť a z celého srdca túžim zažiť splnenie sľubu, ktorý dal jeho Syn: „Každý, kto opustil domy alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo deti alebo pozemky pre moje meno, dostane mnohonásobne viac a zdedí večný život.“ ​(Mat. 19:29)

[Poznámka pod čiarou]

^ 11. ods. Vydané v roku 1942, ale v súčasnosti sa už netlačí.

[Obrázok na strane 19]

Na bavlníkovej farme starého otca v Georgii v USA, 1928

[Obrázok na strane 19]

Teta Mary a strýko Talmadge

[Obrázok na strane 20]

Mary, Gladys a Grace

[Obrázok na strane 20]

Môj krst, 14. júna 1944

[Obrázok na strane 20]

V služobnom oddelení v Bételi

[Obrázok na strane 21]

S Mary na medzinárodnom zjazde na Yankee štadióne v roku 1958

[Obrázok na strane 21]

S Marjorie v deň našej svadby

[Obrázok na strane 21]

Ja a Marjorie v roku 2008