Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Rané kresťanstvo a rímski bohovia

Rané kresťanstvo a rímski bohovia

 Rané kresťanstvo a rímski bohovia

V LISTE, ktorý rímskemu cisárovi Trajánovi napísal miestodržiteľ Bitýnie Plínius Mladší, sa uvádzalo: „Toto je postup, ktorý som zvolil voči tým, ktorí boli obvinení, že sú kresťania: Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a keď sa priznali, opýtal som sa ich to druhý i tretí raz pod hrozbou trestu. Keď to zopakovali, dal som ich popraviť.“ O ľuďoch, ktorí zavrhli kresťanstvo tým, že prekliali Krista a uctievali sochu cisára a zobrazenia bohov, ktoré dal Plínius priniesť na súd, Plínius napísal: „Usúdil som, že je správne prepustiť ich.“

Raní kresťania boli prenasledovaní za to, že odmietali uctievať cisára a zobrazenia rôznych bohov. V akej situácii boli ostatné náboženstvá na území Rímskej ríše? Ktorí bohovia boli uctievaní a ako sa na nich Rimania pozerali? Prečo boli kresťania prenasledovaní, keď nechceli priniesť obeť rímskym bohom? Odpovede na tieto otázky nám dnes pomôžu rozhodnúť sa v podobných situáciách, v ktorých ide o lojálnosť Jehovovi.

Náboženstvá v ríši

Tak ako bolo v Rímskej ríši množstvo jazykov a kultúr, uctievalo sa tam aj množstvo bohov. Nech už sa judaizmus zdal Rimanom akokoľvek zvláštny, predsa ho považovali za religio licita, čiže za uznané náboženstvo, a ochraňovali ho. V jeruzalemskom chráme boli dvakrát denne obetované dva baránky a býk za cézara a rímsky národ. Či tieto obete udobrovali jedného boha, alebo mnohých, bolo Rimanom jedno. Podstatné pre nich bolo, že toto gesto bolo uspokojivým dôkazom lojálnosti Židov voči Rímu.

V miestnych kultoch bolo v rôznych formách rozšírené pohanstvo. Mnoho ľudí prevzalo grécku mytológiu a bežné bolo veštenie. Takzvané mystické náboženstvá z Východu sľubovali svojim stúpencom nesmrteľnosť, priame zjavenie a prístup k bohom prostredníctvom mystických rituálov. Tieto náboženstvá sa rozšírili po celej ríši. V prvých storočiach nášho letopočtu boli populárne kulty egyptského boha Serapida a bohyne Izis, sýrskej bohyne Atargatis v podobe ryby a perzského boha slnka Mitru.

 Biblická kniha Skutky jasne vykresľuje atmosféru pohanstva, uprostred ktorej existovalo rané kresťanstvo. Napríklad rímsky prokonzul Cypru bol v úzkom kontakte so židovským čarodejníkom. (Sk. 13:6, 7) V Lystre tamojší ľudia mylne považovali Pavla a Barnabáša za gréckych bohov Hermesa a Dia. (Sk. 14:11–13) Keď bol Pavol vo Filipi, stretol tam slúžku, ktorá veštila. (Sk. 16:16–18) V Aténach apoštol poznamenal, že ich obyvatelia ‚majú podľa všetkého väčšiu bázeň pred božstvami ako iní‘. V tomto meste videl tiež oltár s nápisom „Neznámemu Bohu“. (Sk. 17:22, 23) Obyvatelia Efezu uctievali bohyňu Artemis. Na ostrove Malta ľudia povedali, že Pavol je boh, lebo sa mu po pohryznutí hadom nič nestalo. (Sk. 28:3–6) V takom prostredí si kresťania museli dávať pozor na vplyvy, ktoré mohli skaziť ich čisté uctievanie.

Rímske náboženstvo

Ako ríša rástla, Rimania prijímali nové božstvá, ktoré považovali iba za obdoby bohov, ktorých už poznali. Rímski dobyvatelia neodstraňovali cudzie kulty, ale ich uznávali a preberali. Náboženstvo Rímskej ríše tým nadobudlo takú rozmanitosť, akú malo jej multikultúrne obyvateľstvo. Rímske náboženské cítenie nevyžadovalo výlučné uctievanie jedného božstva. Ľudia mohli súčasne uctievať viacero božstiev.

Najvyšší pôvodný rímsky boh bol Jupiter, nazývaný Optimus Maximus, najlepší a najväčší. Ľudia si mysleli, že sa prejavuje vetrom, dažďom, blýskaním a hrmením. Jupiterova sestra a manželka Juno, ktorú spájali s mesiacom, údajne dozerala na všetky stránky života žien. Jeho dcéra Minerva bola bohyňa remesiel, umení a vojny.

Rímsky panteón bohov sa zdá nekonečný. Lárovia a penáti boli rodinní bohovia. Vesta bola bohyňa domáceho krbu. Janus s dvoma tvárami bol boh všetkých začiatkov. Svojho patróna malo medzi bohmi každé remeslo. Rimania prisúdili božstvá dokonca aj abstraktným veciam. Bohyňa Pax bola patrónka mieru, Salus zdravia, Pudicitia cudnosti a mravnej čistoty, Fides vernosti, Virtus bol  boh odvahy a Voluptas bohyňa rozkoše. Rimania si mysleli, že každý skutok vo verejnom i súkromnom živote je podriadený vôli bohov. Preto aby si zaistili dobrý výsledok svojho snaženia, museli si obradnými modlitbami, obeťami a sviatkami udobriť príslušného boha.

Jeden spôsob spoznávania vôle božstiev bol hľadať znamenia. K najdôležitejším z týchto praktík patrilo skúmanie vnútorností obetovaných zvierat. Verilo sa, že stav a vzhľad týchto orgánov naznačuje, či bohovia zamýšľané kroky schvaľujú, alebo neschvaľujú.

Koncom druhého storočia pred naším letopočtom už Rím stotožnil svoje hlavné božstvá s božstvami gréckeho panteónu — Jupitera s Diom, Juno s Hérou a tak ďalej. Rimania prijali tiež mytológiu spojenú s gréckymi božstvami. Jej legendy vôbec nevykresľovali bohov lichotivo, lebo im pripisovali rovnaké chyby a obmedzenia, aké majú ľudia. Napríklad Zeus je v nich vyobrazený ako sexuálny násilník a pedofil, ktorý mal pohlavné styky so smrteľníkmi, ako aj s údajne nesmrteľnými. Hanebné sexuálne dobrodružstvá týchto bohov — v starovekých divadlách často odmeňované búrlivým potleskom — vytvárali v ich stúpencoch dojem, že aj oni môžu uspokojovať tie najprízemnejšie vášne.

Pravdepodobne len málo vzdelaných ľudí prijímalo tieto legendy doslovne. Niektorí ich vysvetľovali ako alegórie. To môže byť príčinou známej otázky Pontského Piláta: „Čo je pravda?“ ​(Ján 18:38) Táto otázka vyjadruje „pocit rozšírený medzi vzdelanými ľuďmi, že je márne snažiť sa nájsť absolútnu pravdu o čomkoľvek“.

Uctievanie cisára

Za vlády Augusta (27 pred n. l. až 14 n. l.) sa zrodilo uctievanie cisára. Zvlášť v grécky hovoriacich provinciách na východe mnoho ľudí pociťovalo voči Augustovi úprimnú vďačnosť, lebo po dlhom vojnovom období zabezpečil prosperitu a pokoj. Ľudia chceli, aby ich ďalej ochraňovala nejaká viditeľná moc. Túžili po inštitúcii, ktorá by dokázala vyhladiť náboženské rozdiely, podporiť patriotizmus a zjednotiť svet pod vedením svojho „spasiteľa“. Preto začali tohto cisára považovať za boha.

I keď Augustus za svojho života nedovolil, aby ho nazývali bohom, trval na tom, aby bolo uctievané stelesnenie Ríma v podobe bohyne menom Roma Dea. Augusta vyhlásili za boha po smrti. Miestne náboženské cítenie a patriotizmus v provinciách bolo tak usmernené na centrum ríše i na jej vládcu. Nový ríšsky kult, ktorý sa čoskoro rozšíril do všetkých provincií, sa stal prostriedkom, cez ktorý ľudia vzdávali štátu hold a dávali mu najavo lojálnosť.

Prvým rímskym vládcom, ktorý vyžadoval, aby ho uctievali ako boha, bol Domicián, ktorý vládol od roku 81 do roku 96 n. l. Medzitým už Rimania pochopili rozdiel medzi kresťanmi a Židmi a postavili sa proti kresťanom, ktorých považovali za nový kult. Pravdepodobne za Domiciánovej vlády bol apoštol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos za to, že „svedčil o Ježišovi“. (Zjav. 1:9)

Vo vyhnanstve napísal Ján knihu Zjavenie. V nej spomína Antipa, kresťana, ktorého zabili v Pergame, významnom stredisku uctievania cisára. (Zjav. 2:12, 13) V tom čase už zrejme ríšska vláda od kresťanov vyžadovala, aby vykonávali obrady štátneho  náboženstva. Či už to tak bolo, alebo nie, v roku 112 n. l. Plínius vyžadoval, aby kresťania v Bitýnii také rituály vykonávali, ako sa píše v liste Trajánovi spomenutom v úvode tohto článku.

Traján pochválil Plínia za spôsob riešenia prípadov, ktoré mu boli predostreté, a prikázal mu, aby kresťanov, ktorí odmietnu uctievať rímskych bohov, popravoval. „Ale,“ napísal Traján, „keď tá osoba poprie, že je kresťan, a dokáže to tým, že bude vzývať našich bohov, nech mu je (bez ohľadu na skoršie podozrenia) na základe jeho pokánia udelená milosť.“

Rimania nedokázali pochopiť náboženstvo, ktoré od svojich prívržencov vyžadovalo výlučnú oddanosť jednému Bohu. Rímski bohovia ju nevyžadovali, tak prečo by ju mal vyžadovať Boh kresťanov? Mali pocit, že uctievanie štátnych božstiev je len prejav uznania politického systému. Preto odmietnutie tohto uctievania považovali za vlastizradu. Ako zistil aj Plínius, väčšinu kresťanov nebolo možné nijako prinútiť urobiť to. Pre nich by bol taký skutok prejavom nevernosti Jehovovi a veľa raných kresťanov si radšej zvolilo smrť, než by uctievalo cisára, čiže vykonalo akt modlárstva.

Prečo by to malo zaujímať nás dnes? V niektorých krajinách sa od občanov očakáva, že budú uctievať štátne symboly. Ako kresťania rozhodne rešpektujeme autoritu svetských vlád. (Rim. 13:1) No keď ide o obrady súvisiace so štátnymi symbolmi, vedie nás to, že Jehova Boh trvá na výlučnej oddanosti a že jeho Slovo nám radí „utekajte pred modlárstvom“ a „chráňte sa pred modlami“. (1. Kor. 10:14; 1. Jána 5:21; Náh. 1:2) Ježiš povedal: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“ ​(Luk. 4:8) Teda aj ďalej zostávajme lojálni Bohu, ktorého uctievame.

[Zvýraznený text na strane 5]

Praví kresťania preukazujú výlučnú oddanosť Jehovovi

[Obrázky na strane 3]

Raní kresťania odmietli uctievať cisára alebo zobrazenia bohov

Cisár Domicián

Zeus

[Pramene ilustrácií]

Cisár Domicián: Todd Bolen/​Bible Places.com; Zeus: fotografia urobená Toddom Bolenom/​Bible Places.com v Archeologickom múzeu v Istanbule

[Obrázok na strane 4]

Kresťania v Efeze odmietali uctievať obľúbenú bohyňu Artemis (Sk. 19:23–41)