Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Nikdy nezabudni na Jehovu

Nikdy nezabudni na Jehovu

 Nikdy nezabudni na Jehovu

TO, ČO teraz táto skupina zažíva, už niektorí zažili. Pre väčšinu je to však prvý, ale aj posledný raz, čo môžu prejsť po dne vodnej masy bez toho, aby sa zamočili. Jehova práve zahradil vody Jordána. Niekoľkomiliónový dlhý a široký zástup Izraelitov teraz prechádza dnom rieky do Zasľúbenej krajiny. Podobne ako ich predkovia, ktorí 40 rokov predtým prešli cez Červené more, aj mnohí z nich si zrejme myslia: ‚Na to, čo tu dnes Jehova urobil, nikdy nezabudnem.‘ (Joz. 3:13–17)

Jehova však vedel, že niektorí Izraeliti ‚rýchlo zabudnú na jeho diela‘. (Žalm 106:13) A tak ich vodcovi, Jozuovi, prikázal vziať z riečneho dna 12 kameňov a poukladať ich na prvom mieste, na ktorom si rozložia tábor. Jozua tento čin vysvetlil takto: „Tieto kamene budú slúžiť synom Izraela ako pamätník.“ ​(Joz. 4:1–8) Kamenný pamätník mal národu pripomínať Jehovove mocné skutky a mal mu vštepiť, prečo má vždy verne slúžiť Jehovovi.

Má táto správa nejaký význam pre Boží ľud dnes? Áno, má. Ani my nesmieme zabudnúť na Jehovu a aj my mu musíme verne slúžiť. Dnešných Jehovových služobníkov sa týkajú aj ďalšie varovania určené pôvodne izraelskému národu. Zamyslime sa nad týmito Mojžišovými slovami: „Maj [sa] na pozore, aby si nezabudol na Jehovu, svojho Boha, že by si nedodržiaval jeho prikázania a jeho sudcovské rozhodnutia a jeho ustanovenia.“ ​(5. Mojž. 8:11) Takže zabúdanie na Jehovu môže viesť k úmyselnej neposlušnosti. Toto nebezpečenstvo hrozí aj v našich časoch. Apoštol Pavol vo svojom liste vystríhal kresťanov pred ‚tým istým vzorom neposlušnosti‘, akú prejavili Izraeliti v pustatine. (Hebr. 4:8–11)

Pouvažujme o niekoľkých udalostiach z dejín izraelského národa. Jasne z nich uvidíme, že na Boha nesmieme zabudnúť. Navyše to, čo sa naučíme zo života dvoch verných Izraelitov, nám pomôže slúžiť Jehovovi vytrvalo a s vďačnosťou.

Prečo pamätať na Jehovu

Jehova nezabudol na Izraelitov počas celých tých rokov, kým boli v Egypte. „Spomenul [si] na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakobom.“ ​(2. Mojž. 2:23, 24) To, ako ich potom vyslobodil z otroctva, bolo naozaj nezabudnuteľné.

Jehova postihol Egypt deviatimi ranami, ktorým faraónovi kňazi praktizujúci mágiu nedokázali zabrániť. No faraón sa mu aj tak vzpieral a nechcel Izraelitov prepustiť. (2. Mojž. 7:14–10:29) Desiata rana však prinútila tohto pyšného vládcu podriadiť sa Božej vôli. (2. Mojž. 11:1–10; 12:12) Izraelský národ a veľká zmiešaná spoločnosť, celkovo možno 3 000 000 ľudí, odišli pod Mojžišovým vedením z Egypta. (2. Mojž. 12:37, 38) Ešte neboli dlho preč, keď faraón zmenil svoje rozhodnutie. Svojim ozbrojeným bojovým vozom a jazde, v tom čase najsilnejšiemu vojsku na zemi, prikázal, aby niekdajších otrokov opäť zajali. Medzitým Jehova povedal Mojžišovi, aby Izraelitov priviedol na pomerne malé miesto nazývané Pihachirót vklinené medzi Červené more a jeden horský hrebeň. (2. Mojž. 14:1–9)

Faraón bol presvedčený, že Izraeliti vošli do pasce, a jeho vojsko sa chystalo zaútočiť. Jehova však Egypťanov zadržal tak, že medzi nich a Izraelitov postavil oblakový stĺp a ohnivý stĺp. Potom rozdelil Červené more, čím na morskom dne utvoril priechod lemovaný  možno až 15-metrovými vodnými stenami. Izraeliti začali prechádzať cez more po suchej zemi. Zakrátko prišli na pobrežie aj Egypťania a uvideli, ako im Izraeliti unikajú na druhú stranu. (2. Mojž. 13:21; 14:10–22)

Každý múdrejší vodca by prenasledovanie odvolal, ale faraón to neurobil. Naplnený sebadôverou prikázal svojim bojovým vozom i jazde zísť na morské dno. A tak sa rútili za Izraelitmi. Ale ich šialené prenasledovanie sa skončilo prv, ako mohli dostihnúť zadný voj Izraelitov. Ich bojové vozy zrazu nemohli ísť ďalej! Jehova vyrážal ich kolesá. (2. Mojž. 14:23–25; 15:9)

Kým sa Egypťania trápili s poškodenými bojovými vozmi, všetci Izraeliti prešli na východný breh. Nato Mojžiš vystrel ruku nad Červené more. V tej chvíli Jehova spôsobil, že vodné steny priechodu sa zrútili. Faraóna a jeho vojakov zaliali milióny ton vody. Všetci nepriatelia sa utopili, neprežil ani jeden. Izrael bol slobodný! (2. Mojž. 14:26–28; Žalm 136:13–15)

Správa o tom, čo sa stalo, vyvolala v okolitých národoch neutíchajúce obavy. (2. Mojž. 15:14–16) O 40 rokov Rachab z Jericha dvom Izraelitom povedala: „Padol [na nás] úľak z vás... Počuli sme totiž, ako Jehova pred vami vysušil vody Červeného mora, keď ste vyšli z Egypta.“ ​(Joz. 2:9, 10) Dokonca ani pohanské národy nezabudli, ako Jehova vyslobodil svoj ľud. O to viac mali Izraeliti pamätať na Jehovu.

‚Ochraňoval ich ako zreničku svojho oka‘

Po prechode cez Červené more vošiel Izrael na Sinajskú púšť, ‚veľkú a bázeň vzbudzujúcu pustatinu‘. Keď putovali krajinou „so smädnou zemou, ktorá nemá vodu“ a ani potraviny pre také množstvo ľudí, Jehovova ruka nebola krátka. Mojžiš raz spomínal: „[Jehova] našiel [Izrael] v krajine pustatiny a v prázdnej zavýjajúcej púšti. Začal ho obklopovať, aby sa oň postaral, aby ho ochraňoval ako zreničku svojho oka.“ ​(5. Mojž. 8:15; 32:10) Ako sa Boh postaral o Izraelitov?

 Dal im ‚chlieb z nebies‘, nazývaný manna, ktorý sa zázračne objavoval „na povrchu pustatiny“. (2. Mojž. 16:4, 14, 15, 35) Okrem toho spôsobil, aby „z kremennej skaly“ tiekla voda. Za 40 rokov, ktoré strávili v pustatine, sa im s jeho požehnaním neobnosili plášte ani im neopuchli nohy. (5. Mojž. 8:4) Aký prejav vďaky od nich Jehova právom očakával? Mojžiš Izraelu povedal: „Maj [sa] na pozore a dobre sa staraj o svoju dušu, aby si nezabudol na veci, ktoré videli tvoje oči, a aby sa nevzdialili z tvojho srdca po všetky dni tvojho života.“ ​(5. Mojž. 4:9) Keby boli Izraeliti vďační a pamätali na skutky, ktorými ich Jehova zachránil, boli by mu vždy verne slúžili a boli by sa usilovali poslúchať jeho zákony. Ale čo v skutočnosti robili?

Zabúdanie plodí nevďak

Mojžiš vyhlásil: „Na Skalu, ktorá bola tvojím otcom, si zabudol, a začal si vypúšťať z pamäti Boha.“ ​(5. Mojž. 32:18) Veľmi skoro začali Izraeliti prehliadať Jehovove skutky pri Červenom mori, i to, čo urobil, aby ich zachoval nažive v pustatine, i všetky ostatné dobré veci, ktoré pre nich urobil, alebo na to všetko jednoducho zabudli. A začali sa búriť.

V jednej chvíli vyčítali Mojžišovi údajný nedostatok vody. (4. Mojž. 20:2–5) O manne, vďaka ktorej boli nažive, opovržlivo hovorili: „Naša duša si sprotivila ten opovrhnutiahodný chlieb.“ ​(4. Mojž. 21:5) Spochybňovali Boží úsudok a odmietali Mojžišovo vodcovstvo, keď hovorili: „Keby sme len boli zomreli v egyptskej krajine alebo keby sme len boli zomreli v tejto pustatine!... Ustanovme si hlavu a vráťme sa do Egypta!“ ​(4. Mojž. 14:2–4)

Ako na Jehovu pôsobila neposlušnosť Izraelitov? Keď neskôr istý žalmista uvažoval o tých udalostiach, napísal: „Ako často sa proti nemu búrili v pustatine, ubližovali mu na púšti! A znovu a znovu skúšali Boha a pôsobili bolesť dokonca Svätému Izraela. Nepamätali na jeho ruku, na ten deň, keď ich vykúpil od protivníka, ako dal svoje znamenia v Egypte.“ ​(Žalm 78:40–43) Áno, Jehovu veľmi bolelo, že Izraeliti naňho zabúdali.

Dvaja, ktorí nezabudli

Niektorí Izraeliti však na Jehovu nezabudli. Dvaja z nich boli Jozua a Káleb. Patrili k 12 vyzvedačom, ktorí boli z Kádeš-barney vyslaní preskúmať Zasľúbenú krajinu. Desiati vyzvedači podali o krajine negatívnu správu, ale Jozua  a Káleb ľudu povedali: „Krajina, ktorou sme prešli, aby sme ju prešpehovali, je veľmi, veľmi dobrá krajina. Ak v nás Jehova našiel potešenie, tak nás do tejto krajiny istotne vovedie a dá nám ju, krajinu, kde tečie mlieko a med. Len sa nebúrte proti Jehovovi.“ Keď ľudia počuli tieto slová, hovorili o tom, že Jozuu a Káleba ukameňujú. Ale oni dôverovali Jehovovi, a tak sa nezľakli. (4. Mojž. 14:6–10)

Po rokoch Káleb Jozuovi povedal: „Jehovov sluha Mojžiš [ma] vyslal z Kádeš-barney, aby som prešpehoval krajinu, a prišiel som a priniesol mu späť slovo, tak ako to bolo v mojom srdci. Moji bratia, ktorí vyšli so mnou, však spôsobili, že srdce ľudu sa roztopilo, ale ja, ja som úplne nasledoval Jehovu, svojho Boha.“ ​(Joz. 14:6–8) Káleb i Jozua dokázali zniesť rôzne ťažkosti, pretože dôverovali Bohu. Boli odhodlaní pamätať naňho po všetky dni svojho života.

Káleb a Jozua okrem toho prejavili vďačnosť, keď uznali, že Jehova splnil sľub dať svojmu ľudu úrodnú krajinu. Áno, Izraeliti mali byť Jehovovi vďační za svoj život. Jozua napísal: „Jehova teda dal Izraelu celú krajinu, o ktorej prisahal ich predkom, že im ju dá... Nezlyhal ani jeden sľub z celého dobrého sľubu, ktorý Jehova dal izraelskému domu; všetko sa splnilo.“ ​(Joz. 21:43, 45) Ako môžeme dať najavo takú vďačnosť, akú prejavili Káleb a Jozua?

Buď vďačný

Istý bohabojný muž sa raz opýtal: „Čím odplatím Jehovovi všetky jeho dobrodenia voči mne?“ ​(Žalm 116:12) Náš dlh Bohu za požehnania v podobe hmotných vecí, za to, že nás duchovne vedie, ako aj za prostriedok, ktorým nás v budúcnosti zachráni, je taký veľký, že ani celá večnosť nám nebude stačiť na to, aby sme mu ho splatili. V skutočnosti ho Jehovovi nikdy nesplatíme. Ale zato vďačnosť mu môže prejavovať každý z nás.

Pomohli ti Jehovove rady vyhnúť sa ťažkostiam? Pomohlo ti jeho odpustenie opäť získať čisté svedomie? Úžitok z takých Božích skutkov je trvalý a rovnako trvalá by mala byť aj tvoja vďačnosť za ne. Štrnásťročná Sandra  mala vážne ťažkosti, ale s Jehovovou pomocou ich prekonala. Hovorí: „Modlila som sa k Jehovovi o pomoc a to, ako to všetko vyriešil, na mňa úžasne zapôsobilo. Teraz už viem, prečo mi otec tak často pripomínal Príslovia 3:5, 6: ‚Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.‘ Som si istá, že tak ako mi Jehova pomáhal doteraz, bude mi vždy pomáhať.“

Svojou vytrvalosťou ukáž, že pamätáš na Jehovu

V Biblii sa vyzdvihuje ďalšia vlastnosť, ktorá súvisí s tým, že pamätáme na Jehovu: „Nech vytrvalosť dokončí svoje dielo, aby ste boli úplní a zdraví v každom ohľade a aby vám nič nechýbalo.“ ​(Jak. 1:4) Čo znamená byť ‚úplný a zdravý v každom ohľade‘? Znamená to rozvíjať si vlastnosti, ktoré nám pomôžu prekonávať skúšky s dôverou v Jehovu a s odhodlaním vydržať až do konca, nevzdať sa. Vďaka takej vytrvalosti môžeme pociťovať veľké uspokojenie, keď sa skúška viery skončí. A raz sa každá skúška skončí. (1. Kor. 10:13)

Istý dlhoročný Jehovov služobník, ktorý zápasí s mnohými vážnymi zdravotnými ťažkosťami, približuje, čo mu pomáha vytrvávať: „Snažím sa myslieť na to, čo robí Jehova, nie na to, čo chcem robiť ja. Zostať rýdzi pre mňa znamená sústreďovať sa na Božie predsavzatia, nie na svoje túžby. Keď ma niečo trápi, nepýtam sa: ‚Jehova, prečo práve ja?‘ Jednoducho mu ďalej slúžim a držím sa ho aj v nečakaných problémoch.“

Dnes kresťanský zbor uctieva Jehovu „duchom a pravdou“. (Ján 4:23, 24) Praví kresťania ako celok na Boha nikdy nezabudnú, tak ako naňho zabudol izraelský národ. Ale to, že je niekto v zbore, ešte nie je záruka, že si zachová rýdzosť. Tak ako Káleb a Jozua, aj každý z nás musí prejavovať vďačnosť a musí byť vytrvalý v službe Jehovovi. Máme na to opodstatnené dôvody, veď v tomto náročnom čase konca Jehova každého z nás stále vedie a o každého sa stará.

Podobne ako kamenný pamätník, ktorý postavil Jozua, aj záznamy o tom, ako Boh zachránil svojich služobníkov, nás ubezpečujú o tom, že Boh svoj ľud neopustí. Preto kiež máš rovnaký postoj ako žalmista, ktorý napísal: „Budem spomínať na konanie Jah; a budem spomínať, ako obdivuhodne si konal oddávna. A istotne budem rozjímať o celej tvojej činnosti a zaoberať sa tvojím počínaním.“ ​(Žalm 77:11, 12)

[Obrázok na strane 7]

Celý národ musel putovať krajinou „so smädnou zemou“

[Prameň ilustrácie]

Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.

[Obrázok na strane 8]

Keď Izraeliti táborili v Kádeš-barnei, vyzvedači boli vyslaní do Zasľúbenej krajiny

[Prameň ilustrácie]

Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.

[Obrázok na strane 9]

Po rokoch strávených v pustatine mohli byť Izraeliti vďační za úrodnú Zasľúbenú krajinu

[Prameň ilustrácie]

Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.

[Obrázok na strane 10]

Keď sa zameriavame na Jehovove predsavzatia, umožní nám to vytrvávať napriek všetkým ťažkostiam