Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Služba Jehovovi — česť a výsada, ktorú nemožno s ničím porovnať

Služba Jehovovi — česť a výsada, ktorú nemožno s ničím porovnať

 Životný príbeh

Služba Jehovovi — česť a výsada, ktorú nemožno s ničím porovnať

Rozpráva Zerah Stigersová

V roku 1938 som prišla o manžela, ktorý bol mojím verným spoločníkom v službe celým časom. Tak som zostala sama na výchovu dvoch synov — jeden mal desať rokov a druhý sa práve narodil. Túžila som pokračovať v službe celým časom. Ale ako? Skôr než vysvetlím, ako sa mi to podarilo, dovoľte mi porozprávať niečo o mojom živote.

NARODILA som sa 27. júla 1907 v americkom štáte Alabama a krátko nato sa moji rodičia so mnou a mojimi tromi súrodencami presťahovali do Georgie. Zanedlho sme odišli do Tennessee a potom sme sa presťahovali do blízkosti mesta Tampa na Floride. Kým sme tam bývali, v roku 1916 som mala možnosť vidieť „Fotodrámu Stvorenie“ — premietanie obrázkov synchronizovaných so zvukom. Filmový priemysel bol vtedy ešte v plienkach, a tak sa „Fotodráma“ každému veľmi páčila.

Moji rodičia boli nadšenými čitateľmi Strážnej veže a ďalších biblických publikácií. Hoci otec mal túto literatúru rád, v tom čase nebol aktívne spojený s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia. No matka nás deti brávala na zhromaždenia. Zanedlho po tom, čo sme sa presťahovali do mestečka Niles v Michigane, sme dokonca pravidelne cestovali na zhromaždenia vlakom viac ako pätnásť kilometrov do mesta South Bend v Indiane.

 Dňa 22. júla 1924 som bola na znak svojej oddanosti Jehovovi pokrstená. Krátko nato si matka zariadila veci tak, aby mohla začať slúžiť ako kolportérka, ako sa vtedy nazývali služobníci celým časom spomedzi Jehovových svedkov. Jej znamenitý príklad, ako aj príklad ďalších kolportérov mi vštepil do srdca túžbu vstúpiť do služby celým časom.

Nachádzam životného partnera

V roku 1925 som na jednom veľkom zjazde v Indianapolise v Indiane spoznala Jamesa Stigersa, ktorý bol z Chicaga. James na mňa hneď zapôsobil svojím nadšením pre službu Jehovovi. Bývala som asi 160 kilometrov od Chicaga, preto pre nás nebolo ľahké stretávať sa. Vtedy bol v tom veľkom meste iba jeden zbor a zhromaždenia sa konali v jednej prenajatej miestnosti na poschodí. James mi často písal, aby ma duchovne povzbudil. Vzali sme sa v decembri 1926 a zhruba o rok sa nám narodil náš prvý syn, Eddie.

Krátko nato sme s Jamesom začali spolu slúžiť ako priekopníci. Slúžili sme v ôsmich štátoch — v Michigane, Louisiane, Mississippi, Južnej Dakote, Iowe, Nebraske, Kalifornii a v Illinois — a boli to tie najkrajšie roky nášho života. Tieto šťastné dni našej rodiny sa skončili, keď James ochorel na encefalitídu, čiže zápal mozgu.

Finančné problémy, ku ktorým viedla Jamesova choroba, nás v roku 1936 prinútili vrátiť sa do Chicaga, kde sme potom bývali u jeho mamy, ktorá bola tiež svedkyňou. V neskoršej fáze Jamesovej choroby, keď som čakala naše druhé dieťa, som pracovala v istej jedálni za jeden dolár na deň. Moja drahá svokra sa postarala, aby sme vždy mali hojnosť jedla, a nikdy za to nevzala žiadne peniaze. Neviem si predstaviť lepšiu starostlivosť.

Zhruba po dvoch rokoch, v júli 1938, James chorobe podľahol. Počas svojej choroby nebol schopný riadiť auto ani zúčastňovať sa na službe z domu do domu, ale nikdy nepremeškal žiadnu príležitosť vydať druhým svedectvo. Aby som pomohla s finančnou podporou našej rodiny, prerušila som službu celým časom. Darilo sa mi nájsť si prácu, ale zakaždým len nakrátko, a preto som každú chvíľu robila niečo iné.

Náš syn Bobby sa narodil 30. júla 1938, osem dní po smrti svojho otca. Moja svokra nedovolila, aby som šla do štátnej nemocnice; zariadila, aby som šla do lepšej a aby sa o mňa postaral jej lekár. Navyše zaplatila všetky účty, čo bol od nej prejav kresťanskej lásky, za ktorý som jej hlboko vďačná.

Opäť slúžim celým časom

Bývali sme u mojej svokry, až kým Bobby nemal vyše dvoch rokov a Eddie 12. Hoci som sa musela prispôsobiť novým okolnostiam, stále som vrúcne túžila slúžiť Jehovovi celým časom. V roku 1940 som na zjazde v Detroite v Michigane stretla manželský pár priekopníkov, ktorí ma povzbudzovali, aby som prišla priekopníčiť do Južnej Karolíny. A tak som si za 150 dolárov kúpila Pontiac z roku 1935 a začala som s prípravami na presťahovanie. V roku 1941, keď sa Spojené štáty zapojili do druhej svetovej vojny, ja som s mojimi dvoma chlapcami smerovala na juh a opäť som vstúpila do služby celým časom.

V Južnej Karolíne sme najprv išli do Camdenu, potom do mestečka Little River a nakoniec do mesta Conway. V meste Conway sa mi podarilo zadovážiť si malý obytný príves. Jeden láskavý majiteľ benzínovej pumpy mi dovolil parkovať neďaleko pumpy a dokonca mi dovolil  napojiť sa na jeho zdroj elektrickej energie a zemného plynu a tiež používať toaletu na benzínovej pumpe. Počas druhej svetovej vojny bol benzín na prídel, a tak som mala problém dostať sa k palivu do auta. Kúpila som si teda ojazdený bicykel. Potom, v roku 1943, keď sa zdalo, že už nebudem môcť pokračovať v priekopníckej službe, pretože všetky naše peniaze sa minuli, dostala som pozvanie slúžiť ako zvláštna priekopníčka; a tak som začala mesačne dostávať refundáciu, čo mi pomohlo uhrádzať výdavky. Jehova mi celé tie roky tak veľmi pomáhal!

V tom čase v meste Conway neboli okrem nás žiadni svedkovia a pre mňa i pre deti bolo ťažké, keď sme museli chodiť do služby sami. Preto som napísala bratom a poprosila o partnerku vo zvláštnej priekopníckej službe. V roku 1944 som zažila požehnanie v podobe úžasnej partnerky Edith Walkerovej. Slúžili sme spolu vo viacerých prideleniach 16 rokov. Žiaľ, potom sa Edith pre zdravotné ťažkosti musela vrátiť do Ohia.

Nezabudnuteľné požehnania

Z mnohých radostných skúseností, ktoré mám z tých rokov, nikdy nezabudnem na 13-ročnú Alberthu, ktorá žila v meste Conway a starala sa o svoju ochrnutú starú mamu a o dvoch mladších bratov. Milovala biblické pravdy, o ktoré som sa s ňou delila, a chcela o nich hovoriť ďalším. Aj ona si začala veľmi ceniť priekopnícku službu a začala s ňou hneď po skončení strednej školy v roku 1950. Aj dnes, po 57 rokoch, stále slúži celým časom!

V roku 1951 sme s Edith boli nakrátko pridelené slúžiť do mesta Rock Hill v Južnej Karolíne, kde bolo veľmi málo svedkov. Nato sme boli poslané do Elbertonu v Georgii, kde sme slúžili tri roky. Potom späť do Južnej Karolíny, kde som zostala od roku 1954 až do roku 1962. Vo Walhalle som sa stretla s Nettie, staršou sluchovo postihnutou ženou, ktorá žila sama vo vidieckej oblasti. Biblické štúdium prebiehalo tak, že Nettie prečítala odsek v publikácii, ja som ukázala dolu na príslušnú otázku k odseku a Nettie potom ukázala odpoveď v odseku.

Keď niečomu nerozumela, napísala mi to na papier a ja som jej napísala odpoveď. Nettie si stále viac cenila biblickú pravdu a časom ju toto ocenenie podnietilo, aby sa začala zúčastňovať na zborových zhromaždeniach, ako aj zapájať sa do služby z domu do domu. Zvestovala sama, ale nikdy som nebola príliš ďaleko, obyčajne len cez ulicu, aby som bola poruke, keby potrebovala pomoc.

Kým som bola vo Walhalle, moje staré auto mi jednoducho vypovedalo službu. Naskytla sa mi príležitosť kúpiť si auto za 100 dolárov, ale nemala som peniaze. Skontaktovala som sa s jedným svedkom, ktorý podnikal, a požičala som si tých 100 dolárov od neho. Krátko nato som nečakane dostala list od mojej sestry, v ktorom písala, že moji súrodenci práve zistili, že keď náš otec zomrel, mal v banke nejaké peniaze. Súrodenci zvažovali, čo s nimi urobiť, a všetci sa zhodli, že ich pošlú mne. Bolo to presne 100 dolárov!

Priekopníčim so svojimi synmi

Kým boli Eddie a Bobby malí, vždy boli pri zvestovaní z domu do domu so mnou. V tých dňoch ľudia vo všeobecnosti nemali problémy s drogami a ani vplyv nemravnosti nebol taký silný ako teraz. Keďže sme žili jednoduchým  spôsobom života a zameriavali sa na zvestovateľskú službu, pomohlo mi to vyhnúť sa mnohým problémom, s ktorými dnes zápasia rodičia, keď sa snažia viesť svoje deti k službe Jehovovi.

Eddie chodil do školy v Camdene, kým neskončil ôsmu triedu, a potom chcel priekopníčiť so mnou. Zo spoločnej priekopníckej služby sme sa tešili niekoľko rokov. Potom zatúžil pracovať vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku, kde slúžil od roku 1947 do roku 1957. V roku 1958 sa oženil s Alberthou, s ktorou som kedysi študovala Bibliu, a obaja začali slúžiť ako priekopníci. Nesmierne sme sa tešili, keď sme v roku 2004 všetci traja boli pozvaní do školy priekopníckej služby!

Pamätám si, ako som jedného dňa pred mnohými rokmi počula malého Bobbyho prosiť Jehovu v modlitbe, aby mi pomohol zohnať dosť benzínu, aby som sa mohla autom dostať na pravidelné biblické štúdiá. Bobby vždy dával najavo lásku k službe a niekoľko rokov sa tešil z priekopníckej služby. Žiaľ, aj on zažil rodinnú tragédiu. V roku 1970, iba 22 mesiacov po svadbe, stratil manželku, ktorá zomrela pri pôrode spolu s ich dvojčatami. S Bobbym sme vždy bývali neďaleko seba a máme veľmi blízky vzťah.

Stále v priekopníckej službe!

V roku 1962 som bola pridelená do zboru v Lumbertone v Severnej Karolíne. Slúžim tu už 45 rokov. Až do veku 84 rokov som jazdila na svojom aute. Teraz ma na zborové zhromaždenia a tiež do zvestovateľskej služby vozí jedna rodina svedkov, ktorá býva neďaleko mňa.

Hoci mám chodúľku aj invalidný vozík, ani jednu z týchto pomôcok nepotrebujem, keďže stále vládzem chodiť sama. Som Jehovovi vďačná, že sa môžem tešiť z takého vynikajúceho zdravia. Iba v poslednom čase mám určité ťažkosti s očami. Pokiaľ nie som veľmi chorá, nikdy nevynechám žiadne zborové zhromaždenie a naďalej pokračujem v priekopníckej službe ako pravidelná priekopníčka so zdravotnými obmedzeniami.

Teraz, keď sa teším z priekopníckej služby už vyše 70 rokov, môžem úprimne povedať, že Jehova mi celý život pomáhal. * Uvedomujem si, že som nikdy nevynikala inteligenciou ani som nebola veľmi rýchla v práci, ale Jehova vie, čo dokážem urobiť a čo nie. Som nesmierne vďačná, že Jehova vie, ako veľmi sa snažím, a že ma používa v službe.

Myslím si, že je dôležité slúžiť Jehovovi v tej najväčšej možnej miere, pretože za všetko vďačíme jemu. Nič si neprajem viac ako to, aby som, kým len budem vládať, mohla ďalej slúžiť ako priekopníčka. Aká úžasná výsada to je! Modlím sa, aby ma Jehova používal po celú večnosť.

[Poznámka pod čiarou]

^ 30. ods. Sestra Stigersová ukončila svoj pozemský beh 20. apríla 2007, iba tri mesiace pred dovŕšením 100. roku života. Mnohé roky jej vernej služby sú pre nás povzbudením a tešíme sa, že dostala svoju nebeskú odmenu.

[Obrázok na strane 13]

Toto auto sme s manželom používali v kolportérskej službe

[Obrázok na strane 14]

So synmi v roku 1941

[Obrázok na strane 15]

S Eddiem a Bobbym nedávno