Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Naše hľadanie pokladov nám prinieslo trvalé bohatstvo

Naše hľadanie pokladov nám prinieslo trvalé bohatstvo

 Životný príbeh

Naše hľadanie pokladov nám prinieslo trvalé bohatstvo

Rozprávajú Dorothea Smithová a Dora Wardová

Aké poklady sme hľadali? Boli sme dve mladé dievčatá s vrúcnou túžbou mať podiel na spĺňaní Ježišovho príkazu: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ ​(Matúš 28:19) Dovoľte nám porozprávať, ako nám toto hľadanie prinieslo trvalé bohatstvo.

DOROTHEA: Narodila som sa krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny, v roku 1915, ako tretie dieťa v rodine. Bývali sme neďaleko mesta Howell v Michigane v Spojených štátoch. Môj otec nebol nábožensky založený, ale matka bola bohabojná žena. Snažila sa nás viesť k tomu, aby sme žili podľa Desiatich prikázaní, ale robila si starosti, že ani môj brat Willis, ani moja sestra Viola, ani ja sme neboli členmi žiadnej cirkvi.

Keď som mala 12 rokov, matka rozhodla, aby som bola pokrstená ako členka presbyteriánskej cirkvi. Živo si pamätám deň svojho krstu. Spolu so mnou boli pokrstené ešte dve bábätká, ktoré držali v náručí ich matky. Veľmi som sa hanbila, že sa krstím s bábätkami. Duchovný mi pokropil hlavu niekoľkými kvapkami vody a zamrmlal niekoľko slov, ktorým som nerozumela. V skutočnosti som toho o krste vedela asi toľko, koľko aj tie dve bábätká!

Jedného dňa v roku 1932 zastavilo pri našom dome akési auto a moja mama šla otvoriť. Pri dverách stáli dvaja mladí muži a ponúkali náboženské knihy. Jeden z nich sa predstavil ako Albert Schroeder. Ukázal matke nejakú  literatúru, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Matka si knihy vzala. Tie publikácie jej pomohli prijať pravdu z Božieho Slova.

Začína sa hľadanie pokladov

Keď som bola staršia, presťahovala som sa do Detroitu k sestre. Tam som sa stretla so staršou paňou, ktorá navštevovala moju sestru a študovala s ňou Bibliu. Tieto rozhovory mi pripomenuli každotýždenný rozhlasový program, ktorý som predtým počúvala doma s mamou. Tento program bol vlastne 15-minútový prejav na nejakú biblickú tému, ktorý predniesol J. F. Rutherford, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia medzi Jehovovými svedkami. V roku 1937 sme sa začali stretávať s prvým zborom Jehovových svedkov v Detroite. Nasledujúci rok som bola pokrstená.

Začiatkom 40. rokov 20. storočia bolo oznámené, že Jehovovi svedkovia otvárajú v South Lansingu v New Yorku školu nazvanú Gileád, v ktorej sa budú školiť misionári. Keď som sa dozvedela, že niektorí absolventi tejto školy budú pridelení slúžiť v zahraničí, pomyslela som si: ‚To by bolo niečo pre mňa!‘ Dala som si za cieľ absolvovať túto školu. Akou výsadou by bolo hľadať v iných krajinách „poklady“ — ľudí, ktorí túžia stať sa učeníkmi Ježiša Krista! — Haggeus 2:6, 7.

Postupne dosahujem svoj cieľ

V apríli 1942 som odišla z práce a začala som slúžiť ako priekopníčka, čo znamená, že som väčšinu svojho času venovala zvestovateľskej činnosti. Začala som slúžiť vo Findlay v Ohiu spolu so skupinou piatich duchovných sestier. Nebol tam žiaden zbor, a teda ani pravidelné zhromaždenia, ale povzbudzovali sme sa navzájom tým, že sme si spoločne čítali články z našich kresťanských publikácií. Prvý mesiac priekopníckej služby som medzi ľuďmi, ktorí prejavili záujem, rozšírila 95 kníh! Asi o rok a pol som bola pridelená ako zvláštna priekopníčka do Chambersburgu v Pensylvánii. Pripojila som sa ku skupine ďalších piatich priekopníčok, medzi ktorými bola aj Dora Wardová, kresťanská sestra z Iowy. Dora sa stala mojou partnerkou v priekopníckej službe. Boli sme pokrstené v tom istom roku a obe sme túžili ísť do školy Gileád a slúžiť ako misionárky v zahraničí.

Začiatkom roka 1944 prišiel ten veľký deň! Obe sme dostali pozvanie do štvrtej triedy Gileádu. Naše školenie sa začalo v auguste toho istého roku. Ale skôr ako budem pokračovať, nech Dora povie, ako sa stala mojou dlhoročnou partnerkou pri hľadaní pokladov.

 Dychtivo túžim po službe celým časom

DORA: Moja matka veľmi túžila porozumieť Božiemu Slovu a modlila sa o to. Raz v nedeľu som práve bola s ňou, keď sme v rádiu počuli prejav J. F. Rutherforda. Na konci prejavu matka zvolala: „Toto je pravda!“ Krátko nato sme už študovali publikácie Jehovových svedkov. V roku 1935, keď som mala 12 rokov, som bola prítomná pri jednom prejave ku krstu a pocítila som vrúcnu túžbu oddať svoj život Jehovovi. O tri roky som bola pokrstená. To, že som sa oddala Jehovovi a dala sa pokrstiť, mi pomohlo počas tých rokov, čo som ešte chodila do školy, zostať pevnou a mať stále pred očami svoje ciele. Nevedela som sa dočkať, kedy skončím školu, aby som mohla začať s priekopníckou službou.

V tom čase sa svedkovia, s ktorými sme boli spojení, stretávali ako zbor v meste Fort Dodge v štáte Iowa. Kresťanské zhromaždenia si vyžadovali veľa úsilia. V študijných článkoch Strážnej veže vtedy neboli otázky určené na zborové štúdium. Boli sme požiadaní, aby sme pripravovali otázky, ktoré by sa dali použiť, a odovzdávali ich bratovi, ktorý viedol štúdium Strážnej veže. Pondelkové večery sme s matkou mali vyhradené na prípravu otázok ku každému odseku a potom sme ich dávali vedúcemu štúdia, aby mohol vybrať, ktoré z nich použije.

Z času na čas náš zbor navštívil cestujúci dozorca. Keď som mala 12 rokov, jeden z týchto bratov, John Booth, mi ukázal, ako slúžiť z domu do domu. Keď som mala 17, opýtala som sa ho, ako vyplniť prihlášku do priekopníckej služby, a on mi s tým pomohol. Vtedy som nemala ani potuchy, pri akej príležitosti sa ešte v budúcnosti stretneme a že tento brat sa mi stane priateľom na celý život!

Ako priekopníčka som často spolupracovala so sestrou Dorothy Aronsonovou, služobníčkou celým časom, ktorá bola odo mňa o 15 rokov staršia. Úzko sme spolupracovali v priekopníckej službe, až kým v roku 1943 nedostala pozvanie do prvej triedy školy Gileád. Potom som v priekopníckej službe pokračovala sama.

Odporcom sa nedarí zastaviť nás

V 40. rokoch 20. storočia sme zažívali ťažké časy, lebo druhá svetová vojna roznietila nacionalizmus. Keď sme zvestovali z domu do domu, často po nás hádzali pokazené vajcia, prezreté paradajky a niekedy dokonca kamene! Ešte vážnejšia skúška prišla, keď sme na rohu ulice ponúkali časopisy Strážna veža Útecha (teraz Prebuďte sa!). Policajti, nahuckaní  náboženskými odporcami, pristúpili k nám a vyhrážali sa, že ak nás znova uvidia verejne zvestovať, zatknú nás.

Samozrejme, vydávať svedectvo sme neprestali, a tak sme sa ocitli na policajnej stanici na výsluchu. Keď sme boli prepustené, vrátili sme sa na ten istý roh ulice a ponúkali sme tie isté časopisy. Zodpovední bratia nám poradili, aby sme na obhajobu svojho stanoviska používali Izaiáša 61:1, 2. Raz, keď ku mne pristúpil jeden mladý policajt, napäto som mu zacitovala tieto verše. Na moje prekvapenie sa zvrtol a odišiel! Mala som pocit, že nás ochraňujú anjeli.

Nezabudnuteľný deň

V roku 1941 som mala radosť, že sa môžem zúčastniť päťdňového zjazdu Jehovových svedkov v meste St. Louis v Missouri. Na tom zjazde brat Rutherford požiadal všetky deti a mladých vo veku 5 až 18 rokov, aby sa zhromaždili v hlavnom sektore štadióna. Zhromaždilo sa nás tam tisíce. Brat Rutherford nám na pozdrav zamával vreckovkou. Všetci sme mu odmávali. Na záver hodinovej prednášky povedal: „Deti, ktoré sa rozhodli konať Božiu vôľu a postaviť sa na stranu Božej teokratickej vlády na čele s Ježišom Kristom, a tým sa rozhodli poslúchať Boha a jeho Kráľa, prosím, postavte sa.“ Všetkých asi 15 000 detí a mladých sa postavilo ako jeden muž — a medzi nimi som bola aj ja! Rečník potom povedal: „Vy všetci, ktorí ste rozhodnutí zo všetkých síl sa snažiť hovoriť s druhými o Božom Kráľovstve a o požehnaniach, ktoré prinesie, prosím, povedzte áno.“ Povedali sme „áno“, načo zaznel burácajúci potlesk.

Potom bolo oznámené vydanie knihy Deti. * Pri pódiu sa vytvoril dlhý rad detí a mladých a brat Rutherford každému z nás dal výtlačok novej knihy. Bolo to také vzrušujúce! Mnohí z tých, ktorí vtedy dostali knihu, dodnes horlivo slúžia Jehovovi na celom svete a hovoria o Božom Kráľovstve a o Božej spravodlivosti. — Žalm 148:12, 13.

Aká som len bola šťastná, keď som po troch rokoch, čo som priekopníčila sama, dostala pridelenie slúžiť ako zvláštna priekopníčka v Chambersburgu! Tam som sa zoznámila s Dorotheou a zakrátko sme sa stali nerozlučnými priateľkami. Boli sme mladé, nadšené a priam sme sršali energiou. Dychtivo sme túžili rozšíriť svoju zvestovateľskú službu. Tak sme sa spolu vydali hľadať poklady a toto hľadanie sa stalo našou celoživotnou cestou. — Žalm 110:3.

Iba niekoľko mesiacov po tom, čo sme začali slúžiť ako zvláštne priekopníčky, sme sa stretli s Albertom Mannom, absolventom prvej triedy školy Gileád. Práve sa chystal odísť na miesto svojho pridelenia v zahraničí. Povzbudzoval nás, že keby sme raz dostali nejaké zahraničné pridelenie, aby sme ho prijali, nech by to bolo kdekoľvek.

Do školy ideme spolu

DORA A DOROTHEA: Predstavte si našu radosť, keď sa začalo naše misionárske školenie! Hneď prvý deň v škole nás čakalo príjemné stretnutie. Zapisoval nás Albert Schroeder, brat, ktorý 12 rokov predtým ponúkol Dorotheinej matke Štúdie Písiem. Bol tam aj John Booth. Pracoval na farme Kráľovstva, kde sa nachádzala škola. Neskôr obaja títo bratia slúžili ako členovia vedúceho zboru Jehovových svedkov.

V škole Gileád sme študovali hlbšie biblické pravdy. Bolo to vynikajúce školenie. V našej triede bolo 104 študentov, medzi nimi aj prvý zahraničný študent. Bol z Mexika. Usiloval sa zlepšiť v angličtine a my sme sa zasa snažili naučiť po španielsky. Boli sme nadšení, keď nám všetkým brat Nathan Knorr rozdal zahraničné pridelenia. Väčšina z nás bola pridelená do Strednej a Južnej Ameriky; naším pridelením bolo Čile.

 Pátranie po pokladoch v Čile

Na vstup do Čile sme potrebovali získať víza, čo zabralo značné množstvo času. Preto sme po graduácii v januári 1945 slúžili rok a pol ako priekopníčky vo Washingtone, D. C. Keď sme víza dostali, pripojili sme sa ku skupine ďalších siedmich misionárov, ktorí išli do Čile. Tí siedmi boli zo skorších tried školy Gileád.

Pri príchode do hlavného mesta Santiago nás vítalo niekoľko kresťanských bratov. Jedným z nich bol Albert Mann, absolvent Gileádu, ktorý nás niekoľko rokov predtým povzbudzoval k službe v zahraničí. Do Čile prišiel rok pred nami, spolu s Josephom Ferrarim z druhej triedy Gileádu. V čase nášho príchodu nebolo v celom Čile ani sto zvestovateľov. Dychtivo sme túžili v našom novom pridelení hľadať ďalšie poklady v podobe ľudí čestného srdca.

Dostali sme pridelenie slúžiť v Santiagu, kde sme bývali v misionárskom domove. Žiť s veľkou rodinou misionárov bolo pre nás novou skúsenosťou. Okrem toho, že sme museli venovať stanovené množstvo hodín zvestovateľskej službe, všetci misionári mali rozdelené služby, takže na každého raz týždenne vyšlo variť pre celú rodinu. Občas sme zažili nepríjemné situácie. Raz sme pre našu hladnú rodinu pripravovali na raňajky sladké pečivo, ale keď sme ho vyberali z rúry, zacítili sme veľmi nepríjemný zápach. Zistili sme, že do cesta sme namiesto prášku do pečiva dali sódu bikarbónu! Ktosi omylom nasypal sódu do prázdnej nádoby na prášok do pečiva.

Ale ešte nepríjemnejšie bolo, keď sme robili chyby, kým sme sa učili po španielsky. Jedna veľká rodina, s ktorou sme študovali Bibliu, takmer prestala študovať, pretože nemohli pochopiť, čo im chceme povedať. No vďaka tomu, že si pozerali verše vo vlastnej Biblii, nakoniec sa im podarilo spoznať pravdu a päť z nich sa stalo svedkami. V tom čase neexistoval žiaden kurz jazyka pre nových misionárov. Jednoducho sme hneď začali zvestovať a jazyk sme sa snažili učiť od ľudí, ktorým sme vydávali svedectvo.

Viedli sme veľa biblických štúdií a niektorí záujemcovia rýchlo napredovali. U iných si to vyžadovalo veľa trpezlivosti. Mladá žena Teresa Tellová si vypočula posolstvo pravdy a povedala: „Prosím, príďte znova a porozprávate mi o tom viac.“ Vrátili sme sa tam 12-krát, ale ani raz sme ju nenašli doma. Prešli tri roky. Potom sa v istom divadle v Santiagu konal zjazd. Keď sme z neho v nedeľu odchádzali, niekto zakričal: „Seňorita Dora, seňorita Dora!“ Otočili sme sa — a bola tam Teresa! Práve bola na návšteve u svojej sestry, ktorá bývala naproti, a prišla sa pozrieť do divadla, čo sa tam deje. Tak veľmi sme sa tešili, že sme ju znova stretli! Dohodli sme si biblické štúdium a za krátky čas sa Teresa dala pokrstiť. Neskôr sa stala zvláštnou priekopníčkou. Aj dnes, po vyše 45 rokoch, ešte stále slúži vo zvláštnej priekopníckej službe. — Kazateľ 11:1.

 Odhaľovanie pokladov v „piesku“

V roku 1959 sme boli pridelené do mesta Punta Arenas — čo znamená „piesočné miesto“ — v najjužnejšej časti čilského pobrežia, ktoré je dlhé asi 4 300 kilometrov. Punta Arenas je nezvyčajný obvod. V letných mesiacoch sú tu dni dlhé — denné svetlo tu trvá do 23.30. Mohli sme tráviť veľa dní v službe, no nebolo to bez ťažkostí, lebo leto so sebou prináša silné antarktické vetry. Zimné mesiace sú chladné a dni sú krátke.

Napriek týmto náročným podmienkam Punta Arenas má svoje čaro. V lete tu možno pozorovať nekonečné prehliadky dažďových mračien, ktoré plávajú západnou oblohou. Niekedy vás poriadne osprchujú, ale potom príde vietor a osuší vás. Nato sa v lúčoch slnka, ktoré sa prediera cez oblaky, objaví nádherná dúha. Niekedy možno takéto dúhy vidieť celé hodiny, miznú a zas sa objavujú, podľa toho, ako slnko presvitá cez dažďové mraky. — Jób 37:14.

V Punta Arenas bolo v tom čase iba zopár zvestovateľov. V našom malom zbore sme museli viesť zhromaždenia my sestry. Ale Jehova požehnal naše úsilie. Keď sme sem po 37 rokoch prišli na návštevu, našli sme tu šesť prekvitajúcich zborov a tri krásne sály Kráľovstva. Pociťujeme nesmiernu radosť, že nám Jehova umožnil nachádzať poklady v tomto južnom piesku! — Zechariáš 4:10.

Ďalšie poklady na „širokej pláži“

Po tri a pol roku služby v Punta Arenas sme boli pridelené slúžiť do prístavného mesta Valparaiso. Toto mesto sa rozprestiera na 41 kopcoch, ktoré obklopujú pláž s výhľadom na Tichý oceán. Svoju zvestovateľskú činnosť sme sústredili na jeden z týchto kopcov, Playa Ancha, čo znamená „široká pláž“. V priebehu 16 rokov, ktoré sme tam strávili, sme mali možnosť vidieť duchovný rast skupiny mladých kresťanských bratov, z ktorých sú dnes cestujúci dozorcovia a kresťanskí starší v zboroch po celom Čile.

Naše ďalšie misionárske pridelenie bolo Viña del Mar. Slúžili sme tam tri a pol roka, kým zemetrasenie nezničilo náš misionársky domov. Potom sme sa vrátili do Santiaga, kde sme 40 rokov predtým začínali s misionárskou službou. Veľa sa tu zmenilo. Boli postavené nové priestory odbočky a budovy bývalej odbočky sa stali domovom pre všetkých misionárov, ktorí zostali v krajine. Neskôr sa tento domov začal používať ako stredisko školy služobného vzdelávania. Vtedy sa znova prejavila Jehovova milujúca láskavosť voči nám. Päť z nás misionárov, ktorí sme už boli v pokročilom veku, bolo pozvaných žiť v Bételi. Počas rokov našej služby v Čile, kde sme slúžili v 15 rôznych prideleniach, sme mohli vidieť pokrok diela — vzrast z menej než sto zvestovateľov na približne 70 000! Aké radostné bolo 57 rokov hľadať poklady v Čile!

Považujeme za nesmierne požehnanie, že nám Jehova dovolil nájsť toľko ľudí — skutočne drahocenných pokladov —, ktorých teraz naďalej používa vo svojej organizácii. Celých tých viac ako 60 rokov, čo spoločne slúžime Jehovovi, sa celým srdcom stotožňujeme s pocitmi, ktoré vyjadril kráľ Dávid, keď o Jehovovi napísal: „Aká hojná je tvoja dobrota, ktorú prechovávaš pre tých, ktorí sa ťa boja!“ — Žalm 31:19.

[Poznámka pod čiarou]

^ 24. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačí.

[Obrázky na strane 9]

Dorothea v roku 2002 a vo zvestovateľskej službe v roku 1943

[Obrázok na strane 10]

V službe na ulici v meste Fort Dodge (Iowa) v roku 1942

[Obrázok na strane 10]

Dora v roku 2002

[Obrázok na strane 12]

Dorothea a Dora pred svojím prvým misionárskym domovom v Čile v roku 1946