Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Prečo mám radosť, keď pomáham druhým stať sa učeníkmi

Prečo mám radosť, keď pomáham druhým stať sa učeníkmi

 Životný príbeh

Prečo mám radosť, keď pomáham druhým stať sa učeníkmi

Rozpráva Pamela Moseleyová

V roku 1941, keď v Anglicku zúrila vojna, šla som s mamou do Leicestra na zjazd Jehovových svedkov. Vypočuli sme si mimoriadny prejav Josepha Rutherforda o deťoch. Keď sme boli s mamou na tomto zjazde pokrstené, všimla som si, že tí, ktorí nám pomáhali robiť duchovné pokroky, boli veľmi šťastní. Vtedy som netušila, aká radosť plynie z toho, keď človek pomáha druhým stať sa učeníkmi Ježiša Krista.

NA CESTU k tomu, aby sme sa stali učeníčkami, sme sa vydali rok predtým. Stále si pamätám na ten strašný septembrový deň v roku 1939, keď vypukla druhá svetová vojna. Spomínam si, ako sa mama so slzami v očiach pýtala: „Prečo nemôže byť vo svete mier?“ Počas prvej svetovej vojny slúžili moji rodičia v armáde a zažili hrôzy vojny. Mama položila túto otázku duchovnému anglikánskej cirkvi v Bristole. Lakonicky jej povedal: „Vojny vždy boli a vždy budú.“

Krátko nato nás však navštívila jedna staršia dáma. Bola Jehovovou svedkyňou. Mama jej položila tú istú otázku: „Prečo nemôže byť vo svete mier?“ Svedkyňa jej vysvetlila, že vojny sú súčasťou znamenia, že žijeme v závere tohto násilného systému. (Matúš 24:3–14) Onedlho už s nami jej dcéra študovala Bibliu. Tieto dve svedkyne patrili k šťastným pozorovateľom nášho krstu. Prečo to ľuďom prináša takú radosť, keď pomáhajú druhým stať sa učeníkmi? Na to som prišla neskôr. Rada  vám porozprávam o tom, čo som sa naučila za vyše 65 rokov robenia učeníkov.

Nachádzam radosť z vyučovania

Keď som mala 11 rokov, začala som v Bristole zvestovať o Kráľovstve. Jeden brat mi dal gramofón a svedeckú kartu a povedal: „Teraz choď do všetkých domov na tamtej strane ulice.“ A tak som šla, sama. Pravdaže, bola som veľmi nervózna. Najprv som domácemu prehrala nahrávku biblickej prednášky a potom som mu podala svedeckú kartu, ktorá podnecovala ľudí prijať biblickú literatúru.

Začiatkom 50. rokov bol kladený väčší dôraz na to, aby sme pri zvestovaní z domu do domu čítali z Biblie. Keďže som bola veľmi plachá, spočiatku bolo pre mňa ťažké rozprávať sa s cudzími ľuďmi a vysvetľovať im biblické texty. No napokon som nadobudla väčšiu sebadôveru. Vtedy som začala mať zo služby skutočnú radosť. Niektorí ľudia nás považovali iba za predavačov kníh, ale keď sme im začali čítať a vysvetľovať biblické texty, pochopili, že sme učiteľmi Božieho Slova. Páčilo sa mi to natoľko, že som sa chcela do tohto diela zapojiť vo väčšej miere. A tak som v septembri 1955 vstúpila do radov priekopníkov, teda zvestovateľskej službe som začala venovať viac času.

Vytrvalosť prináša odmenu

Jednou z prvých vecí, ktoré som sa naučila, bolo to, že vytrvalosť spojená s láskavosťou môže priniesť odmenu. Raz som dala jednej žene, Violet Moriceovej, časopis Strážna veža. Keď som ju prišla opäť navštíviť, dokorán otvorila dvere a so založenými rukami ma pri vysvetľovaní biblických textov pozorne počúvala. Pri každej návšteve sa zdalo, že má úprimný záujem. Ale keď som jej ponúkla možnosť pravidelne študovať Bibliu, povedala: „Nie. Zaoberať sa tým budem, až keď budú deti väčšie.“ Bola som veľmi sklamaná. Biblia hovorí, že je „čas hľadať a čas vzdať sa niečoho ako strateného“. (Kazateľ 3:6) Ja som sa rozhodla nevzdať.

O mesiac som Violet navštívila a rozobrala s ňou ďalšie biblické texty. Onedlho sme mali každý týždeň biblické štúdium pri jej dverách. Napokon povedala: „Podľa mňa by bolo lepšie, keby ste šli dnu. Čo vy na to?“ Violet sa stala mojou vynikajúcou spoluveriacou a priateľkou. Áno, dala sa pokrstiť a stala sa Jehovovou svedkyňou.

Jedného dňa Violet s hrôzou zistila, že jej manžel bez jej vedomia predal ich dom a opustil ju. No vďaka jednému Jehovovmu svedkovi získala ešte v to isté popoludnie bývanie. Z vďačnosti Jehovovi sa rozhodla stráviť zvyšok života v priekopníckej službe. Keď som videla, ako v nej Jehovov duch roznecuje horlivosť za pravé uctievanie, pochopila som, prečo robenie učeníkov prináša toľko šťastia. Áno, toto chcem v živote robiť!

V roku 1957 som bola s Mary Robinsonovou pridelená slúžiť ako priekopníčka v priemyselnej oblasti Rutherglenu v Glasgowe v Škótsku. Zvestovali sme za hmly, vetra, dažďa a snehu, ale stálo to za to. Jedného dňa som stretla Jessie. Bolo pre mňa príjemné študovať s ňou Bibliu. Jej manžel Wally bol komunista a spočiatku sa mi vyhýbal. Keď začal skúmať Bibliu a uvedomil si, že jedine Božie Kráľovstvo vytvorí ideálne podmienky, bol nadšený. Časom sa obaja zapojili do diela robenia učeníkov.

 Prvé reakcie môžu byť klamné

Neskôr sme dostali nové pridelenie do škótskeho mesta Paisley. Jedného dňa mi v službe istá pani zabuchla dvere. No zakrátko ma vyhľadala, aby sa mi ospravedlnila. Keď som ďalší týždeň prišla opäť, povedala: „Mala som pocit, akoby som zabuchla dvere Bohu. Musela som vás nájsť.“ Táto pani, Pearl, mi povedala, že ju veľmi sklamali priatelia a príbuzní, a tak sa modlila k Bohu, aby mala aspoň jedného pravého priateľa. „A potom ste prišli k mojim dverám,“ povedala. „Teraz naisto viem, že tou pravou priateľkou ste vy.“

Byť Pearlinou priateľkou nebolo ľahké. Bývala na strmom kopci a dalo sa tam dostať iba pešo. Keď som šla po Pearl domov, aby mohla ísť prvýkrát na zhromaždenie, tak do mňa šľahal dážď a vietor, že som sa ledva udržala na nohách. Zničil sa mi dáždnik, takže som ho mohla vyhodiť. Len šesť mesiacov po tom, čo predo mnou Pearl zabuchla dvere, symbolizovala svoju oddanosť Bohu krstom vo vode.

Krátko nato sa jej manžel rozhodol študovať Bibliu a onedlho šiel so mnou do služby z domu do domu. Ako obyčajne, pršalo. „Nerob si starosti,“ povedal. „Keď v takomto počasí prestojím celé hodiny, aby som si pozrel futbal, určite môžem stáť v daždi aj kvôli Jehovovi.“ Vždy som obdivovala húževnatosť Škótov.

Je pre mňa obrovskou odmenou vrátiť sa po desaťročiach a vidieť, že väčšina tých, s ktorými som študovala, je stále verná! To je tá radosť, ktorá plynie z pomoci druhým stať sa učeníkmi. (1. Tesaloničanom 2:17–20) V roku 1966, po viac než ôsmich rokoch priekopníckej služby v Škótsku, som dostala pozvanie do Gileádu, biblickej školy Watchtower, aby som sa vyškolila za misionárku.

Služba v zahraničí

Bola som pridelená do bolívijského mesta Santa Cruz, ktoré leží v trópoch. Bol tam asi 50-členný zbor. Toto mesto mi pripomínalo divoký západ z hollywoodskych filmov. Keď sa obzerám späť, mám pocit, že môj misionársky život bol dosť všedný. Nikdy ma nenapadli krokodíly, nikdy na mňa nezaútočil násilný dav, nikdy som sa nestratila v púšti ani nestroskotala na otvorenom mori. No pomáhať ľuďom stať sa učeníkmi bolo pre mňa veľmi zaujímavé.

Jednou z prvých žien, s ktorou som študovala Bibliu v Santa Cruz, bola Antonia. Vyučovať z Biblie po španielsky bolo pre mňa náročné. Antonie sa raz jej synček opýtal: „Mami, robí táto teta chyby preto, aby sme sa zasmiali?“ Antonia i jej dcéra Yolanda sa napokon stali učeníčkami. Yolandin kamarát, študent práva prezývaný Dito, tiež začal študovať Bibliu a chodiť na naše zhromaždenia. Keď som ho vyučovala biblickú pravdu, naučila som sa ešte niečo — niekedy ľudia potrebujú jemne postrčiť.

Keď Dito začal vynechávať štúdium, povedala som mu: „Dito, Jehova ťa nenúti podporovať jeho Kráľovstvo. Rozhodnutie je na tebe.“ Keď mi odpovedal, že chce slúžiť Bohu, povedala som mu: „Máš tu obrazy vodcu revolúcie. Keby ťa niekto navštívil a uvidel ich, dospel by k záveru, že si sa rozhodol podporovať Božie Kráľovstvo?“ Toto jemné postrčenie bolo presne to, čo potreboval.

O dva týždne vypukla revolúcia a medzi študentmi na univerzite a policajtmi vznikla prestrelka. „Poďme odtiaľto preč!“ zakričal Dito na kamaráta. „Nie! Toto je deň, na ktorý sme čakali,“ odvetil mu, chytil pušku a utekal na strechu univerzity. Bol jedným z ôsmich Ditových kamarátov, ktorí v ten deň zomreli. Vždy, keď Dita vidím, cítim nesmiernu radosť, lebo si uvedomujem, že keby sa nebol rozhodol stať pravým kresťanom, mohol zomrieť.

Vidím pôsobenie Jehovovho ducha

Raz som prechádzala okolo jedných dverí a bola som v tom, že sme tam už boli, keď  zvnútra na mňa zavolala pani. Volala sa Ignacia. Poznala Jehovových svedkov, ale nerobila duchovný pokrok pre silný odpor zo strany manžela — statného policajta Adalberta. Nemala jasno v mnohých základných biblických náukách, a tak som s ňou začala študovať Bibliu. Hoci bol Adalberto rozhodnutý naše biblické štúdium zrušiť, podarilo sa mi s ním pomerne dlho rozprávať na inú tému. Bol to prvý krok k tomu, aby sme sa spriatelili.

Nedokážem ani opísať, akú radosť som pociťovala, keď sa Ignacia stala vzácnou členkou zboru, ktorá sa zaujíma o duchovné a telesné blaho mnohých, ktorí potrebujú útechu. Časom sa jej manžel i tri deti stali svedkami. Keď Adalberto pochopil zmysel dobrého posolstva, šiel na policajnú stanicu a hovoril s takým nadšením, že získal od policajtov 200 predplatných na časopisy Strážna veža Prebuďte sa!

Jehova dáva vzrast

Po šiestich rokoch služby v Santa Cruz som bola pridelená do hlavného mesta Bolívie La Paz. Tam som strávila 25 rokov. Začiatkom 70. rokov mala odbočka Jehovových svedkov v La Paz iba 12 členov. Ako kazateľské dielo napredovalo a boli potrebné väčšie priestory, bola postavená nová budova odbočky v rýchlo sa rozrastajúcom meste Santa Cruz. Odbočka sa tam presťahovala v roku 1998 a ja som bola pozvaná stať sa členkou rodiny Bétel, ktorá má teraz vyše 50 členov.

Jediný zbor, ktorý existoval v meste Santa Cruz v roku 1966, sa rozrástol na vyše 50 zborov. Vtedy bolo v celej Bolívii 640 svedkov a dnes je ich takmer 18 000!

Som rada, že moje pridelenie slúžiť v Bolívii prinieslo ovocie. No nech sú spolukresťania kdekoľvek, vždy ma povzbudzuje ich vernosť. Všetci sa tešíme, keď vidíme, ako Jehova požehnáva dielo zvestovania o Kráľovstve. Pomáhať druhým stať sa učeníkmi je naozaj radostné. — Matúš 28:19, 20.

[Obrázok na strane 13]

V priekopníckej službe v Škótsku

[Obrázky na strane 15]

Pri práci v bolívijskej odbočke; (vložená fotografia) z graduácie 42. triedy Gileádu