Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Narodili sa v Božom vyvolenom národe

Narodili sa v Božom vyvolenom národe

 Narodili sa v Božom vyvolenom národe

„Teba vyvolil Jehova, tvoj Boh, aby si sa stal jeho ľudom.“ — 5. MOJŽIŠOVA 7:6.

1, 2. Aké mocné skutky urobil Jehova v prospech svojho ľudu a do akého vzťahu s ním vstúpili Izraeliti?

V ROKU 1513 pred n. l. Jehova uzavrel so svojimi pozemskými služobníkmi nový vzťah. V tom roku pokoril jednu svetovú veľmoc a oslobodil Izraelitov z otroctva. Tým sa stal ich Záchrancom a Vlastníkom. Ešte predtým ako to urobil, povedal Mojžišovi: „Povedz synom Izraela: ‚Ja som Jehova a istotne vás vyvediem spod bremien Egypťanov a oslobodím vás z ich otroctva a určite si vás vyžiadam späť vystretým ramenom a veľkými súdmi. A istotne si vás vezmem ako ľud a naozaj dokážem, že som vám Bohom.‘“ — 2. Mojžišova 6:6, 7; 15:1–7, 11.

Krátko po tom, ako Izraeliti vyšli z Egypta, vstúpili so svojím Bohom, Jehovom, do zmluvného vzťahu. Od tej chvíle už Jehova nebol v kontakte len s jednotlivcami či rodinami, ale mal na zemi organizovaný ľud. (2. Mojžišova 19:5, 6; 24:7) Dal svojmu ľudu zákony, ktoré ich mali viesť v každodennom živote, a čo bolo ešte dôležitejšie, aj v uctievaní. Mojžiš im povedal: „Ktorý veľký národ má totiž bohov, ktorí sú mu tak blízko, ako je Jehova, náš Boh, vo všetkom, v čom na neho voláme? A ktorý veľký národ má spravodlivé predpisy a sudcovské rozhodnutia ako celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ — 5. Mojžišova 4:7, 8.

Narodení v národe svedkov

3, 4. Čo bolo dôležitým dôvodom existencie izraelského národa?

O niekoľko storočí Jehova prostredníctvom svojho proroka Izaiáša pripomenul Izraelitom jeden dôležitý dôvod existencie ich národa. Izaiáš povedal: „Ó, Jakob, tak povedal Jehova, tvoj Stvoriteľ a tvoj Utvárateľ, ó, Izrael: ‚Neboj sa, veď som ťa vyplatil. Zavolal som ťa tvojím menom. Si môj. Lebo ja som Jehova, tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj Záchranca... Priveď mojich synov zďaleka a moje dcéry z najvzdialenejšieho konca zeme, každého, kto sa nazýva mojím menom a koho som stvoril pre svoju slávu, koho som utvoril, áno, koho som urobil. Ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil... [ľud], ktorý som si  vytvoril, aby rozprával chválu o mne.‘“ — Izaiáš 43:1, 3, 6, 7, 10, 21.

Izraeliti, ľud nazývaný Jehovovým menom, mali byť pre národy svedkami toho, že Jehova je Zvrchovaný Panovník. Mali byť ľudom ‚stvoreným pre Jehovovu slávu‘. Mali ‚rozprávať chválu o Jehovovi‘, hovoriť o jeho obdivuhodných skutkoch oslobodenia, a tak oslavovať jeho sväté meno. Skrátka, mali byť národom svedkov pre Jehovu.

5. V akých ohľadoch bol Izrael národom oddaným Bohu?

V 11. storočí pred n. l. kráľ Šalamún poukázal na to, že Jehova urobil z Izraela oddelený národ. V modlitbe Jehovovi povedal: „Sám si ich oddelil ako svoje dedičstvo zo všetkých národov zeme.“ ​(1. Kráľov 8:53) Izraeliti mali aj ako jednotlivci výnimočný vzťah k Bohu. Už dávnejšie im Mojžiš povedal: „Ste synmi Jehovu, svojho Boha... Lebo si svätý ľud Jehovovi, svojmu Bohu.“ ​(5. Mojžišova 14:1, 2) Preto nebolo potrebné, aby mladí Izraeliti oddávali svoj život Jehovovi. Už sa narodili ako členovia národa, ktorý bol ako celok oddaný Bohu. (Žalm 79:13; 95:7) Každá ďalšia generácia bola poučovaná o Jehovových zákonoch a bola povinná dodržiavať ich. Zaväzovala ich k tomu zmluva, ktorú izraelský národ uzavrel s Jehovom. — 5. Mojžišova 11:18, 19.

Mohli si vybrať

6. Aké rozhodnutie musel urobiť každý Izraelita?

Hoci Izraeliti sa rodili ako členovia národa, ktorý bol ako celok oddaný Bohu, každý z nich sa musel sám rozhodnúť, či bude slúžiť Bohu. Skôr než Izraeliti vstúpili do Zasľúbenej krajiny, Mojžiš im povedal: „Ja beriem dnes proti vám za svedkov nebesia a zem, že som ti predložil život a smrť, požehnanie a zlorečenie; a vyvolíš si život, aby si zostal nažive ty a tvoje potomstvo, tým, že budeš milovať Jehovu, svojho Boha, tým, že budeš počúvať jeho hlas, a tým, že sa ho budeš pridržiavať; lebo je tvojím životom a dĺžkou tvojich dní, aby si býval na zemi, o ktorej prisahal Jehova tvojim predkom, Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi, že im ju dá.“ ​(5. Mojžišova 30:19, 20) Teda každý Izraelita sa musel rozhodnúť, či bude milovať Jehovu, počúvať jeho hlas a pridržiavať sa ho. Keďže Izraeliti si mohli vybrať, museli za svoje rozhodnutie niesť zodpovednosť. — 5. Mojžišova 30:16–18.

7. Čo sa stalo, keď vymrela Jozuova generácia?

Obdobie sudcov je plné príkladov toho, k čomu vedie vernosť a k čomu nevernosť. Krátko pred týmto obdobím Izraeliti nasledovali dobrý príklad Jozuu a boli požehnaní. „Ľud ďalej slúžil Jehovovi po všetky dni Jozuu a po všetky dni starších mužov, ktorí po Jozuovi predĺžili svoje dni a ktorí videli celé Jehovovo veľké dielo, ktoré urobil pre Izrael.“ Ale nejaký čas po Jozuovej smrti nastúpilo „ďalšie pokolenie, ktoré nepoznalo Jehovu ani dielo, ktoré vykonal pre Izrael. A synovia Izraela začali robiť to, čo bolo zlé v Jehovových očiach.“ ​(Sudcovia 2:7, 10, 11) Táto ďalšia, neskúsená generácia si zjavne necenila svoje dedičstvo, ktorým bola možnosť byť členmi Božieho vyvoleného ľudu, pre ktorý ich Boh, Jehova, vykonal v minulosti mocné skutky. — Žalm 78:3–7, 10, 11.

Život v súlade s oddanosťou

8, 9. a) Aké opatrenie umožňovalo Izraelitom dať najavo oddanosť Jehovovi? b) Čo získali tí, ktorí prinášali dobrovoľné obete?

Jehova dal svojmu ľudu možnosť, aby mu prejavili svoju oddanosť. Napríklad  v jeho Zákone bol stanovený systém obetí, a to povinných i dobrovoľných. (Hebrejom 8:3) K dobrovoľným obetiam patrili zápalné obete, obilné obete a obete spoločenstva. Boli to dary, ktoré Izraeliti predkladali Jehovovi, aby získali jeho priazeň a vyjadrili mu vďačnosť. — 3. Mojžišova 7:11–13.

Tieto dobrovoľné obete Jehovu tešili. Zákon hovoril, že zápalné obete a obilné obete sú ‚upokojujúcou vôňou Jehovovi‘. (3. Mojžišova 1:9; 2:2) Pri obeti spoločenstva boli krv a tuk zvieraťa obetované Jehovovi a časť mäsa zjedli kňazi a ten, kto obeť predkladal. Bolo to teda symbolické jedlo, ktoré znázorňovalo pokojný vzťah s Jehovom. Zákon stanovoval: „Ak budete obetovať Jehovovi obeť spoločenstva, máte ju obetovať, aby ste si získali schválenie.“ ​(3. Mojžišova 19:5) I keď všetci Izraeliti sa rodili v národe oddanom Jehovovi, tí, ktorí si naozaj vybrali Jehovu za svojho Boha, to dávali najavo dobrovoľnými obeťami, a tak „si získali schválenie“ a boli bohato požehnaní. — Malachiáš 3:10.

10. Ako Jehova za dní Izaiáša a Malachiáša vyjadril, čo sa mu nepáči?

10 No izraelský národ bol Jehovovi často neverný. Jehova prostredníctvom proroka Izaiáša svojmu zmluvnému ľudu povedal: „Nenosil si mi ovce svojich úplných zápalných obetí a neoslavoval si ma svojimi obeťami. Nenútil som ťa, aby si mi slúžil darom.“ ​(Izaiáš 43:23) Okrem toho ak Izraeliti aj prinášali obete, ale nerobili to ochotne a z lásky, také obete nemali v Jehovových očiach žiadnu cenu. Napríklad asi tristo rokov po Izaiášovi, za dní proroka Malachiáša, Izraeliti predkladali ako obeť chybné zvieratá. Preto im Malachiáš povedal: „‚Nemám vo vás potešenie,‘ povedal Jehova vojsk, ‚a v obetnom dare z vašej ruky nemám zaľúbenie... Priniesli ste niečo roztrhané a chromé a choré; áno, priniesli ste to ako dar. Môžem mať zaľúbenie v tom, čo prichádza  z vašej ruky?‘ povedal Jehova.“ — Malachiáš 1:10, 13; Ámos 5:22.

Vyvolený národ zavrhnutý

11. Akú možnosť dostal Izrael?

11 V čase, keď sa Izraeliti ako národ oddali Jehovovi, Jehova im sľúbil: „Ak budete teraz prísne poslúchať môj hlas a skutočne budete dodržiavať moju zmluvu, tak sa istotne stanete mojím zvláštnym majetkom zo všetkých ostatných národov, lebo mne patrí celá zem. A vy sa mi stanete kráľovstvom kňazov a svätým národom.“ ​(2. Mojžišova 19:5, 6) Sľúbený Mesiáš sa mal objaviť v ich strede a dať im ako prvým možnosť stať sa členmi vlády Božieho Kráľovstva. (1. Mojžišova 22:17, 18; 49:10; 2. Samuelova 7:12, 16; Lukáš 1:31–33; Rimanom 9:4, 5) Ale veľká väčšina izraelského národa nekonala v súlade so svojou oddanosťou. (Matúš 22:14) Zavrhli Mesiáša a nakoniec ho zabili. — Skutky 7:51–53.

12. Ktoré Ježišove výroky ukazujú, že Jehova zavrhol Izrael ako svoj vyvolený národ?

12 Niekoľko dní pred svojou smrťou Ježiš židovským náboženským vodcom povedal: „Nikdy ste nečítali v Písmach: ‚Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, ten sa stal hlavným rohovým kameňom. Od Jehovu sa to stalo a je to podivuhodné v našich očiach‘? Preto vám hovorím: Božie kráľovstvo vám bude odňaté a bude dané národu, ktorý prináša jeho ovocie.“ ​(Matúš 21:42, 43) Ježiš ukázal, že Jehova ich ako svoj vyvolený národ zavrhol, slovami: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú k nemu posielaní — ako často som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla! Ale vy ste nechceli. Hľa, váš dom sa vám zanecháva opustený.“ — Matúš 23:37, 38.

Nový zmluvný národ

13. Aký prorocký výrok vyslovil Jehova za dní Jeremiáša?

13 Za dní proroka Jeremiáša Jehova predpovedal v súvislosti so svojím ľudom niečo nové. Čítame: „‚Hľa, prichádzajú dni,‘ je Jehovov výrok, ‚a ja uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu, nie takú, akou bola zmluva, ktorú som uzavrel s ich predkami v deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny, „moja zmluva, ktorú oni zrušili, hoci som ich mal v manželskom vlastníctve,“ je Jehovov výrok.‘ ‚Veď toto je tá zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch,‘ je Jehovov výrok. ‚Ja vložím svoj zákon do nich a napíšem im ho do srdca. A ja sa stanem ich Bohom a oni sa stanú mojím ľudom.‘“ — Jeremiáš 31:31–33.

14. a) Kedy a na akom základe sa zrodil Jehovov nový národ? b) Kto je tým novým národom?

14 Základ tejto novej zmluvy bol položený, keď v roku 33 n. l. Ježiš zomrel a potom predložil hodnotu svojej preliatej krvi svojmu Otcovi. (Lukáš 22:20; Hebrejom 9:15, 24–26) Ale táto nová zmluva vstúpila do platnosti až vtedy, keď bol na Letnice 33 n. l. vyliaty svätý duch a zrodil sa nový  národ, „Boží Izrael“. (Galaťanom 6:16; Rimanom 2:28, 29; 9:6; 11:25, 26) Keď apoštol Peter písal pomazaným kresťanom, vyhlásil: „Vy ste ‚vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud pre zvláštne vlastníctvo, aby ste široko-ďaleko oznamovali znamenitosti‘ toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho podivuhodného svetla. Lebo kedysi ste neboli ľudom, ale teraz ste Božím ľudom.“ ​(1. Petra 2:9, 10) Výnimočný vzťah medzi Jehovom a telesným Izraelom sa skončil. V roku 33 n. l. telesný Izrael stratil Jehovovu priazeň a získal ju duchovný Izrael, kresťanský zbor, ‚národ, ktorý prináša ovocie‘ mesiášskeho Kráľovstva. — Matúš 21:43.

Osobná oddanosť

15. K akému krstu vyzýval Peter svojich poslucháčov na Letnice 33 n. l.?

15 Po Letniciach 33 n. l. sa už musel každý človek, Žid aj Nežid, osobne oddať Bohu a dať sa pokrstiť „v mene Otca a Syna a svätého ducha“. * (Matúš 28:19) Na Letnice apoštol Peter povedal prístupným Židom a prozelytom: „Robte pokánie a nech je každý z vás pokrstený v mene Ježiša Krista na odpustenie vašich hriechov, a dostanete veľkorysý dar svätého ducha.“ ​(Skutky 2:38) Títo Židia a prozelyti museli dať krstom najavo nielen to, že oddali život Jehovovi, ale aj to, že prijali Ježiša ako toho, vďaka ktorému im Jehova môže odpustiť hriechy. Museli ho uznať ako Jehovovho Veľkňaza a svojho Vodcu, ako Hlavu kresťanského zboru. — Kolosanom 1:13, 14, 18.

16. Ako sa za Pavlových dní Židia i Nežidia so správnym postojom stali členmi duchovného Izraela?

16 Po rokoch apoštol Pavol povedal: „Prinášal som posolstvo najprv tým v Damašku a tým v Jeruzaleme a potom po celej judskej krajine a národom, aby robili pokánie a obrátili sa k Bohu tým, že budú konať skutky zodpovedajúce pokániu.“ ​(Skutky 26:20) Pavol presviedčal Židov aj Nežidov o tom, že Ježiš je Kristus, Mesiáš, a tak im pomohol dospieť k oddanosti a krstu. (Skutky 16:14, 15, 31–33; 17:3, 4; 18:8) Tým, že sa títo noví učeníci obrátili k Bohu, stali sa členmi duchovného Izraela.

17. Aké pečatenie sa blíži k dovŕšeniu a čo medzitým rýchlo postupuje?

17 Teraz sa blíži k dovŕšeniu konečné zapečatenie zostávajúcich duchovných Izraelitov. Keď bude toto pečatenie dokončené, ‚štyrom anjelom‘, ktorí zdržiavajú vetry zničenia „veľkého súženia“, bude dovolené, aby ich uvoľnili. Medzitým rýchlo postupuje zhromažďovanie členov „veľkého zástupu“, ktorí majú nádej na večný život na zemi. Tieto „iné ovce“ sa dobrovoľne rozhodujú prejaviť vieru v ‚Baránkovu krv‘ a dávajú sa pokrstiť na znak svojej oddanosti Jehovovi. (Zjavenie 7:1–4, 9–15; 22:17; Ján 10:16; Matúš 28:19, 20) Medzi nimi je veľa mladých, ktorých vychovali kresťanskí rodičia. Ak si jedným z nich, nasledujúci článok bude pre teba zaujímavý.

[Poznámka pod čiarou]

Na zopakovanie

• Prečo sa mladí Izraeliti nemuseli osobne oddávať Jehovovi?

• Ako mohli dať Izraeliti najavo, že žijú v súlade so svojou oddanosťou?

• Prečo Jehova zavrhol Izrael ako svoj vyvolený národ a kto tento národ nahradil?

• Čo musel po Letniciach 33 n. l. urobiť každý Žid aj Nežid, aby sa mohol stať členom duchovného Izraela?

[Študijné otázky]

[Obrázok na strane 21]

Izraeliti sa rodili ako členovia národa, ktorý bol ako celok oddaný Bohu

[Obrázok na strane 23]

Každý Izraelita sa musel sám rozhodnúť, či bude slúžiť Bohu

[Obrázok na strane 23]

Dobrovoľné obete umožňovali Izraelitom dať najavo lásku k Jehovovi

[Obrázok na strane 25]

Po Letniciach 33 n. l. sa Kristovi nasledovníci museli osobne oddať Bohu a dať to najavo krstom