Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Jehova mi pomohol, aby som ho našla

Jehova mi pomohol, aby som ho našla

 Životný príbeh

Jehova mi pomohol, aby som ho našla

ROZPRÁVA FLORENCE CLARKOVÁ

Držala som za ruku svojho ťažko chorého manžela. Ako anglikánka som prosila Boha, aby sa môj manžel uzdravil, a sľúbila som, že ak nezomrie, budem Boha hľadať, kým ho nenájdem. Potom mu budem patriť.

NARODILA som sa ako Florence Chulungová 18. septembra 1937 v domorodej komunite Oombulgurri v odľahlej oblasti Kimberleyskej plošiny v Západnej Austrálii.

Na bezstarostné a radostné dni svojho detstva mám veľmi pekné spomienky. Vďaka cirkevnej misii som sa dozvedela niektoré základné veci o Bohu a o Biblii, ale kresťanské zásady ma učila moja matka. Pravidelne mi čítala Bibliu a od útleho detstva vo mne rástla láska k duchovným veciam. Obdivovala som tiež moju tetu, ktorá bola vo svojej cirkvi misionárkou. V srdci som cítila, že chcem kráčať v jej šľapajach.

Naša komunita, predtým známa ako misia Forrest River, zabezpečovala deťom vzdelanie od prvého po piaty ročník. Chodila som do školy len na dve hodiny denne. To znamenalo, že moje vzdelanie bolo dosť obmedzené, čo môjmu otcovi robilo starosti. Chcel, aby jeho deti dostali lepšie vzdelanie, a tak sa rozhodol odísť z Oombulgurri. Presťahovali sme sa do mesta Wyndham. Keď sme odchádzali, bol to pre mňa smutný deň, ale vo Wyndhame som mohla ďalšie štyri roky, od roku 1949 do roku 1952, chodiť riadne do školy. Som otcovi veľmi vďačná, že mi umožnil získať toto vzdelanie.

 Matka pracovala u miestneho lekára, a keď som vo veku 15 rokov odišla zo školy, tento lekár mi ponúkol prácu ošetrovateľky vo wyndhamskej nemocnici. S radosťou som to prijala, lebo nájsť zamestnanie bolo v tých časoch ťažké.

O niekoľko rokov som sa zoznámila s belochom Alecom, ktorý bol dobytkárom. Zosobášili sme sa v roku 1964 v meste Derby, kde som pravidelne chodila do anglikánskeho kostola. Jedného dňa ma navštívili Jehovovi svedkovia. Povedala som im, že naozaj nemám záujem, a požiadala som ich, aby k nám už viac nechodili. No niečo z toho, čo povedali, ma zaujalo — Boh má osobné meno Jehova.

„Neviete sa pomodliť sama?“

V roku 1965 sa začali v mojom živote veľké ťažkosti. Môj manžel mal tri dosť vážne nehody — dve sa mu stali pri jazde na koni a jedna pri jazde autom. Našťastie sa z týchto zranení zotavil a vrátil sa do práce. No onedlho sa mu pri jazde na koni stala ďalšia nehoda. Tentoraz utrpel vážne zranenia hlavy. Keď som prišla do nemocnice, lekár mi povedal, že môj manžel zomrie. Bola som zdrvená. Mníška, ktorá tam pracovala ako ošetrovateľka, požiadala miestneho kňaza, aby za mnou prišiel, ale on povedal: „Teraz nie. Prídem zajtra.“

Chcela som, aby bol pri mne kňaz a pomodlil sa so mnou, a zmienila som sa o tom mníške. Povedala: „Čo je to s vami? Neviete sa pomodliť sama?“ Tak som sa začala modliť k sochám v kostole a prosila som ich o pomoc — ale márne. Zdalo sa, že z môjho manžela sa vytráca život. Premýšľala som: ‚Čo si počnem, ak mi zomrie manžel?‘ Robila som si tiež starosti o svoje tri deti — Christine, Nanette a Geoffreyho. Aký to bude život bez otca? Našťastie o tri dni môj manžel opäť nadobudol vedomie a 6. decembra 1966 bol z nemocnice prepustený.

Hoci celkovo sa môj manžel pozoruhodne dobre zotavil, mal poškodený mozog. Utrpel čiastočnú stratu pamäti a začali sa uňho prejavovať sklony k násiliu a zmeny nálady. Bolo preňho ťažké vychádzať s deťmi a veľmi sa rozzúril, keď nereagovali ako dospelí ľudia. Starať sa oňho bolo veľmi náročné. Musela som preňho robiť takmer všetko. Dokonca som ho znovu učila čítať a písať. Starať sa oňho a zároveň si plniť povinnosti v domácnosti bolo pre mňa záťažou, ktorá si vyžiadala svoju daň. Nervovo som sa zrútila. Po siedmich rokoch od manželovej nehody sme sa dohodli, že na nejaký čas odídem, aby som sa zotavila.

Presťahovala som sa aj s deťmi na juh do mesta Perth. Skôr než sme sa presťahovali, moja sestra začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami v malom meste Kununurra v Západnej Austrálii. Ukázala mi obrázok v knihe Pravda, ktorá vedie k večnému životu, * na ktorom bola zobrazená rajská zem podľa biblického sľubu. V tejto knihe mi tiež ukázala, že Boh má meno Jehova, a to sa mi veľmi páčilo. Keďže tieto veci mi v mojej cirkvi nikdy nepovedali, rozhodla som sa, že len čo sa v Perthe usadím, zatelefonujem Jehovovým svedkom.

Trochu som však váhala skontaktovať sa s nimi. Raz večer niekto zazvonil pri dverách. Môj syn išiel otvoriť a hneď pribehol naspäť so slovami: „Mami, sú tu tí ľudia, ktorým si chcela zavolať.“ Bola som trochu prekvapená a povedala som mu: „Povedz im, že tu nie som!“ Ale on odpovedal: „Mami, vieš, že by som nemal klamať.“ Po tomto napomenutí som išla k dverám. Keď som návštevníkov privítala, všimla som si na ich tvárach zmätený výraz. Prišli totiž za predošlým nájomníkom, ktorý sa odtiaľ už odsťahoval. Pozvala som ich dnu a zasypala som ich otázkami.  Dostala som na ne uspokojujúce odpovede z Biblie.

Od nasledujúceho týždňa som začala pravidelne študovať Bibliu so svedkami pomocou knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Štúdium vo mne opäť prebudilo lásku k duchovným veciam. O dva týždne som sa zúčastnila na Slávnosti na pamiatku smrti Ježiša Krista. Začala som chodiť na zhromaždenia každú nedeľu a čoskoro aj na zhromaždenia, ktoré sa konali v týždni. Začala som tiež hovoriť druhým o tom, čo som sa dozvedela. Zistila som, že keď som pomáhala iným dozvedieť sa biblické pravdy, môj psychický a emocionálny stav sa zlepšoval. O šesť mesiacov som bola na oblastnom zjazde v Perthe pokrstená.

Ako som robila duchovné pokroky, pochopila som, že v Jehovových očiach je manželstvo posvätné, a pochopila som tiež význam biblickej zásady uvedenej v 1. Korinťanom 7:13, kde sa píše: „Žena, ktorá má neveriaceho manžela, a on je napriek tomu ochotný s ňou bývať, nech neopúšťa svojho manžela.“ Tento text ma podnietil vrátiť sa k Alecovi.

Návrat do Derby

Do Derby som sa vrátila 21. júna 1979, po viac než piatich rokoch odlúčenia od manžela. Mala som zmiešané pocity a nebola som si istá, ako manžel zareaguje na môj návrat. Na moje prekvapenie bol rád, že som sa k nemu vrátila, hoci bol trochu sklamaný, že som sa stala Jehovovou svedkyňou. Okamžite mi navrhol, aby som chodila do kostola, do ktorého som chodievala pred odchodom do Perthu. Vysvetlila som mu, že to nemôžem urobiť. Veľmi som sa usilovala rešpektovať ho ako hlavu a zo všetkých síl som sa snažila byť dobrou kresťanskou manželkou. Pokúšala som sa rozprávať mu o Jehovovi a jeho nádherných sľuboch do budúcnosti, no nejavil o to záujem.

Po čase sa však Alec nielenže zmieril s mojím novým spôsobom života, ale začal mi aj finančne pomáhať, aby som mohla chodiť na zjazdy, ako aj na zhromaždenia. Bola som mu veľmi vďačná, keď mi kúpil auto — čo je v tejto odľahlej časti Austrálie veľká výhoda —, aby som ho mohla používať v kresťanskej službe. Bratia a sestry, ako aj krajský dozorca boli u nás často niekoľko dní ubytovaní. To Alecovi umožnilo spoznať rôznych svedkov a zdalo sa, že sa v ich spoločnosti cíti dobre.

Cítila som sa ako Ezechiel

Návštevy bratov a sestier ma vždy potešili, ale bol tu jeden problém. V meste Derby som bola jediným svedkom. Najbližší zbor bol v Broome vzdialenom 220 kilometrov. A tak som sa rozhodla, že budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som šírila dobré posolstvo. S Jehovovou pomocou som si všetko premyslela, vytvorila som si systém na prepracúvanie svojho obvodu a začala som zvestovať od dverí k dverám. Bolo to veľmi náročné, ale stále som si pripomínala slová apoštola Pavla: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ — Filipanom 4:13.

Miestni duchovní neboli mojou činnosťou nadšení, najmä mojím zvestovaním medzi ostatnými domorodcami. Pokúšali sa ma zastrašiť a zabrániť mi vo zvestovateľskej činnosti. No ich odpor ma len posilnil v odhodlaní nevzdať sa. Pravidelne som prosila Jehovu o pomoc. Často som si pripomínala slová povzbudenia adresované Ezechielovi: „Hľa, urobil som tvoju tvár práve takú tvrdú  ako ich tváre a tvoje čelo práve také tvrdé ako ich čelá. Ako diamant, tvrdšie ako kremeň som urobil tvoje čelo. Nebudeš sa ich báť a ich tváre sa nepredesíš.“ — Ezechiel 3:8, 9.

Niekoľkokrát sa stalo, že keď som nakupovala, pristúpili ku mne dvaja muži z istej náboženskej skupiny. Hlasno sa mi vysmievali, robili rozruch a snažili sa upútať pozornosť ostatných zákazníkov. Nevšímala som si ich. Keď som raz prišla na opätovnú návštevu k jednej žene, ktorá prejavila o posolstvo záujem, prišiel duchovný z miestnej cirkvi a obvinil ma, že neverím v Ježiša. Vytrhol mi z ruky Bibliu, zatriasol mi ňou pred očami a vrazil mi ju späť do ruky. Pozrela som sa mu priamo do očí a mierne, no pritom pevným hlasom som citovala text z Jána 3:16 a uistila som ho, že v Ježiša verím. Moja smelá odpoveď ho ohromila a bez slova odišiel.

Zo zvestovania domorodcom v oblasti Derby som mala radosť. Miestny kňaz sa pokúšal zabrániť mi v tom, aby som sa dostala k ľuďom v istej komunite, no bol preložený. A tak som tým ľuďom mohla priniesť biblické posolstvo. Vždy som túžila stať sa misionárkou ako moja teta a teraz som vykonávala misionársku činnosť — pomáhala som iným poznávať Božie Slovo. Mnohí z domorodých obyvateľov zareagovali na moje zvestovanie priaznivo a zaviedla som niekoľko biblických štúdií.

Uvedomujem si svoje duchovné potreby

Päť rokov som bola v Derby jediným svedkom Jehovu. Bolo pre mňa ťažké udržiavať si duchovnú silu bez povzbudenia, ktoré možno získať na pravidelných zhromaždeniach so spoluctiteľmi. Raz som bola mimoriadne skľúčená a išla som sa previesť autom. Keď  som sa neskoro popoludní vrátila domov, čakala ma tam jedna sestra so siedmimi deťmi. Priniesli mi zásobu literatúry zo zboru v ďalekom Broome. Táto sestra, Betty Butterfieldová, odvtedy raz za mesiac prichádzala do Derby a zostávala u mňa cez víkend. Chodievali sme spolu do služby a potom sme u mňa doma spoločne študovali Strážnu vežu. Raz za mesiac som zase ja cestovala do Broome.

Bratia v Broome mi veľmi pomáhali a niekedy sa im podarilo podniknúť dlhú cestu do Derby, aby mi pomohli v službe. Povzbudzovali aj bratov a sestry z iných miest, aby ma navštívili a pripojili sa ku mne v službe, keď budú prechádzať cez Derby. Títo cestovatelia mi tiež nosili nahrávky verejných prednášok. Niektorí sa ku mne pripojili v štúdiu Strážnej veže. Tieto krátke návštevy boli pre mňa veľkým povzbudením.

Prichádza ďalšia pomoc

Niekoľko rokov boli pre mňa vzpruhou manželia Arthur a Mary Willisovci z južnej časti Západnej Austrálie, ktorí boli na dôchodku a vždy v chladnejšom ročnom období mi na tri mesiace prišli pomôcť. Brat Willis viedol väčšinu zhromaždení a ujímal sa vedenia vo zvestovateľskej službe. Spoločne sme cestovali do odľahlejších častí Kimberleyskej plošiny a navštevovali sme tam dobytkárske farmy. Vždy, keď brat a sestra Willisovci odišli, pociťovala som to ako veľkú stratu.

Napokon koncom roku 1983 som dostala radostnú správu, že do Derby sa má prisťahovať jedna rodina — Danny a Denise Sturgeonovci so štyrmi synmi. Po ich príchode sme mohli mať pravidelne každý týždeň zhromaždenia a mohli sme spolu chodiť do služby. V roku 2001 tu bol založený zbor. V súčasnosti je v Derby silný zbor s 24 zvestovateľmi Kráľovstva, s dvomi staršími a jedným služobným pomocníkom, ktorí sa o nás v duchovnom ohľade dobre starajú. Niekedy je nás na zhromaždení aj 30.

Keď sa obzriem späť, hreje ma pri srdci, keď si uvedomujem, ako mi Jehova pomáhal, aby som mu mohla slúžiť. Hoci sa môj manžel ku mne doteraz nepripojil v uctievaní Jehovu, v iných oblastiach ma stále podporuje. Piati členovia mojej najbližšej rodiny — moje dve dcéry, dve vnučky a neter — sa stali pokrstenými svedkami. Navyše niekoľko ďalších mojich príbuzných študuje Bibliu s Jehovovým ľudom.

Som naozaj vďačná, že mi Jehova pomohol, aby som ho našla, a som rozhodnutá patriť mu navždy. — Žalm 65:2.

[Poznámka pod čiarou]

^ 14. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačí.

[Mapa/obrázky na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

AUSTRÁLIA

Wyndham

Kimberleyská plošina

Derby

Broome

Perth

[Pramene ilustrácií]

Kengura a lýrochvost: Lydekker; koala: Meyers

[Obrázok na strane 14]

Ako ošetrovateľka vo wyndhamskej nemocnici v roku 1953

[Obrázok na strane 15]

Zbor Derby v roku 2005