Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Zjednotení láskou k Bohu

Zjednotení láskou k Bohu

 Zjednotení láskou k Bohu

KEĎ v prvom storočí nášho letopočtu vznikol kresťanský zbor, napriek rôznorodosti jeho členov bola jednou z jeho výrazných čŕt jednota. Títo ctitelia pravého Boha pochádzali z rôznych krajín Ázie, Európy i Afriky. Mali rôzne spoločenské postavenie i vzdelanie. Niektorí predtým slúžili ako kňazi či vojaci. Medzi členmi zboru bolo možné nájsť otrokov, utečencov, remeselníkov, úradníkov i obchodníkov. Niektorí boli Židia a iní pohania. Mnohí z nich boli kedysi cudzoložníkmi, homosexuálmi, opilcami, zlodejmi či vydieračmi. Napriek tomu, keď sa stali kresťanmi, zbavili sa zlých zvykov a stali sa zjednotenými vo viere.

Ako to, že v prvom storočí kresťanstvo dokázalo zjednotiť všetkých týchto ľudí? Ako to, že kresťania dokázali zachovať pokoj medzi sebou i s ľuďmi vo všeobecnosti? Prečo sa nezapájali do vzbúr a konfliktov? Prečo sa rané kresťanstvo tak odlišovalo od dnešných veľkých náboženstiev?

Čo zjednocovalo členov zboru?

Najdôležitejším faktorom, ktorý zjednocoval spoluveriacich v prvom storočí, bola  láska k Bohu. Raní kresťania uznávali svoju základnú povinnosť milovať pravého Boha, Jehovu, celým svojím srdcom, dušou a mysľou. Napríklad apoštol Peter dostal pokyn, aby navštívil dom človeka inej národnosti, čo by ako Žid bežne odmietol urobiť. To, čo ho podnietilo poslúchnuť, bola predovšetkým láska k Jehovovi. Peter a iní raní kresťania sa tešili z blízkeho vzťahu k Bohu založeného na presnom poznaní jeho osobnosti i toho, čo sa mu páči a čo sa mu nepáči. Časom všetci Boží ctitelia chápali, že Jehovovou vôľou je, aby boli „spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia“. — 1. Korinťanom 1:10; Matúš 22:37; Skutky 10:1–35.

Veriacich spájala aj viera v Ježiša Krista. Chceli verne nasledovať Kristove šľapaje. Ježiš im povedal: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval... Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:34, 35) Ich láska nemala byť povrchná, ale mala byť obetavá. K čomu mala viesť? Ježiš sa za tých, ktorí v neho uveria, modlil: „[Prosím], aby boli všetci jedno, tak ako si ty, Otče, v spojení so mnou a ja v spojení s tebou, aby boli aj oni v spojení s nami.“ — Ján 17:20, 21; 1. Petra 2:21.

Boli tu aj ďalšie zjednocujúce faktory. Jehova na svojich pravých služobníkov vylial svojho svätého ducha, čiže činnú silu, ktorý medzi nimi podporoval jednotu. Umožnil im pochopiť biblické učenie, ktoré potom prijali všetky zbory. Jehovovi ctitelia kázali rovnaké posolstvo — o posvätení Jehovovho mena prostredníctvom Božieho mesiášskeho Kráľovstva, nebeskej vlády, ktorá má zavládnuť nad celým ľudstvom. Raní kresťania chápali, že nesmú byť „časťou tohto sveta“. Preto keď nastala nejaká občianska vzbura alebo vojenský konflikt, zostali neutrálni. Usilovali sa zachovávať pokoj so všetkými ľuďmi. — Ján 14:26; 18:36; Matúš 6:9, 10; Skutky 2:1–4; Rimanom 12:17–21.

Všetci veriaci prijali zodpovednosť podporovať jednotu. Akým spôsobom? Tým, že svoje správanie uvádzali do súladu s Bibliou. Apoštol Pavol kresťanom napísal: „Máte odložiť starú osobnosť, ktorá zodpovedala vášmu predchádzajúcemu spôsobu správania,“ a „oblečte si novú osobnosť“. — Efezanom 4:22–32.

Jednota bola zachovaná

Samozrejme, veriaci v prvom storočí boli nedokonalí a občas vznikali situácie, ktoré ohrozovali ich jednotu. Napríklad v Skutkoch 6:1–6 sa píše, že medzi židovskými kresťanmi, ktorí hovorili po grécky, a tými, ktorí hovorili po hebrejsky, vznikol spor. Tí, ktorí hovorili po grécky, mali pocit, že sú diskriminovaní. No keď boli o tom informovaní apoštoli, rýchlo a nestranne tento spor vyriešili. Neskôr náuková otázka viedla k nezhode týkajúcej sa povinností Nežidov v kresťanskom zbore. Na základe biblických zásad bolo urobené rozhodnutie a zbory toto rozhodnutie jednotne prijali. — Skutky 15:1–29.

Tieto príklady ukazujú, že nezhody neviedli k etnickému rozdeleniu ani k trvalej náukovej roztrieštenosti kresťanského zboru v prvom storočí. Prečo nie? Lebo  zjednocujúce faktory — láska k Jehovovi, viera v Ježiša Krista, vzájomná obetavá láska, prijímanie vedenia svätého ducha, jednotné chápanie biblického učenia a ochota meniť svoje správanie — boli dosť silné na to, aby udržali v ranom zbore jednotu a pokoj.

Jednota v uctievaní dnes

Možno aj dnes dosiahnuť jednotu rovnakým spôsobom? Môžu aj dnes tie isté faktory spájať členov nejakého náboženstva a umožňovať im zachovávať pokoj medzi všetkými rasovými skupinami vo všetkých častiach sveta? Áno, môžu! Jehovovi svedkovia sú zjednotení v celosvetovom bratstve vo viac ako 230 krajinách vrátane ostrovov a závislých území. A zjednocujú ich tie isté faktory, aké zjednocovali kresťanov v prvom storočí.

K jednote Jehovových svedkov prispieva predovšetkým ich oddanosť Jehovovi Bohu. To znamená, že sa usilujú zostať verní Bohu za každých okolností. Svedkovia Jehovu prejavujú tiež vieru v Ježiša Krista a v jeho učenie. Prejavujú aj obetavú lásku spoluveriacim a kážu rovnaké dobré posolstvo o Božom Kráľovstve vo všetkých krajinách, kde sa nachádzajú. Radi rozprávajú o tomto Kráľovstve s ľuďmi akejkoľvek viery, rasy, národnosti či spoločenského postavenia. Jehovovi svedkovia zostávajú tiež neutrálni v záležitostiach sveta, čo im pomáha čeliť politickému, kultúrnemu, spoločenskému i komerčnému tlaku, ktorý spôsobuje medzi ľuďmi rozdelenie. Všetci svedkovia prijímajú zodpovednosť podporovať jednotu tým, že uvádzajú svoje správanie do súladu s biblickými normami.

Jednota priťahuje ďalších

Táto jednota často vzbudzuje záujem jednotlivcov, ktorí nie sú svedkami. Pouvažujme napríklad o Ilse, * ktorá bola kedysi katolíckou mníškou v jednom kláštore v Nemecku. Čo ju priťahovalo na Jehovových svedkoch? Ilse hovorí: „Sú to najlepší ľudia, akých som kedy stretla. Nezapájajú sa do vojny; nerobia nič, čo by druhým škodilo. Chcú pomôcť ľuďom, aby žili šťastne na rajskej zemi pod Božím Kráľovstvom.“

Ďalším príkladom je Günther, ktorý bol počas druhej svetovej vojny ako nemecký vojak poslaný do Francúzska. Raz protestantský kňaz konal bohoslužbu pre vojakov v Güntherovom útvare. Kňaz sa modlil o požehnanie, ochranu a víťazstvo. Po bohoslužbe bol Günther poverený držať stráž. Cez ďalekohľad sledoval nepriateľské vojsko na druhej strane bojovej línie, ako sa tiež zúčastňuje na bohoslužbe. Günther neskôr poznamenal: „Zrejme aj tam sa kňaz modlil o požehnanie, ochranu a víťazstvo. Kládol som si otázku, ako je možné, aby boli kresťanské cirkvi počas vojny na odporujúcich si stranách.“ Táto otázka zostala v Güntherovej mysli nevyriešená. Keď sa neskôr stretol s Jehovovými svedkami, ktorí sa nezúčastňujú na vojne, pripojil sa k ich celosvetovému bratstvu.

Ašok a Fíma patrili k istému východnému náboženstvu. Doma mali oltárik svojho boha. Keď ich rodinu postihla vážna choroba, začali sa hlbšie zamýšľať nad svojím náboženstvom. Ašok a Fíma sa stretli s Jehovovými svedkami a zapôsobilo na nich učenie Biblie i láska, akú medzi týmito ľuďmi videli. Teraz sú horlivými zvestovateľmi dobrého posolstva o Jehovovom Kráľovstve.

Ilse, Günther, Ašok a Fíma sú zjednotení s miliónmi Jehovových svedkov v celosvetovom bratstve. Veria biblickému sľubu, že tie isté faktory, ktoré teraz zjednocujú v uctievaní ich, budú zakrátko zjednocovať celé poslušné ľudstvo. Potom už nebude ukrutností, nejednotnosti ani rozdelení v mene náboženstva. Celý svet bude zjednotený v uctievaní pravého Boha, Jehovu. — Zjavenie 21:4, 5.

[Poznámka pod čiarou]

^ 16. ods. Niektoré mená v tomto článku boli zmenené.

[Obrázky na stranách 4, 5]

Raní kresťania boli jednotní, hoci pochádzali z rôzneho prostredia