Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mlyny, vďaka ktorým máme chlieb na stole

Mlyny, vďaka ktorým máme chlieb na stole

 Mlyny, vďaka ktorým máme chlieb na stole

HOVORÍ sa o ňom ako o najdôležitejšom zo všetkých pokrmov, ktorý bol od nepamäti hlavnou zložkou jedla a obživy človeka. Áno, od staroveku je chlieb základnou potravinou. Jednou z najnaliehavejších potrieb človeka bolo zaobstaranie chleba na každý deň.

Základnou zložkou chleba je múka, ktorá sa získava drvením obilnín. Drvenie alebo mletie obilia je preto starovekým umením. Bez technických vymožeností, ktoré máme dnes, muselo byť v minulosti drvenie zrna na múku namáhavou prácou. V biblických časoch sa zvuk ručného mlyna spájal s normálnymi, pokojnými podmienkami. Keď nebolo počuť jeho zvuk, bolo to znakom spustošenia. — Jeremiáš 25:10, 11.

Ako sa teda v minulých vekoch drvilo a mlelo obilie? Aké spôsoby a nástroje sa na to používali? A vďaka akým mlynom dnes máme chlieb na stole?

Prečo ich potrebujeme?

Jehova prvému ľudskému páru, Adamovi a Eve, povedal: „Hľa, dal som vám všetko rastlinstvo nesúce semeno, ktoré je na povrchu celej zeme, a každý strom, na ktorom je ovocie stromu nesúce semeno. Nech vám to slúži ako potrava.“ ​(1. Mojžišova 1:29) K jedlu, ktoré Jehova Boh dal ľudstvu, patrili aj semená obilných klasov. Táto potrava bola pre človeka nevyhnutná, pretože všetky obilniny — vrátane pšenice, jačmeňa, raže, ovsa, ryže, prosa, ciroku a kukurice — obsahujú škrobové sacharidy, ktoré si ľudské telo dokáže premeniť na dôležitý zdroj energie, glukózu.

Človek však nedokáže stráviť nespracované obilniny. Pre ľudí sú ľahšie stráviteľné, ak sa najprv rozdrvia na múku a potom tepelne spracujú. Najjednoduchší spôsob, ako z určitého množstva obilia urobiť múku, je rozmliaždiť ho v mažiari alebo rozdrviť medzi dvoma kameňmi, či kombináciou oboch spôsobov.

Namáhavé ručné drvenie

Sochy zo starovekých egyptských hrobiek zobrazujú, ako sa používal jeden z najstarších druhov drvičov obilia, ktorý tvarom pripomínal sedlo. Tento nástroj pozostával z dvoch kameňov — spodného kameňa, ktorý bol na jednej strane mierne vydutý, a z menšieho vrchného kameňa. Človek, ktorý používal tento nástroj — zvyčajne to bola žena —, kľačal za spodným kameňom a vrchný kameň uchopil oboma rukami. Potom celou váhou tlačil vrchný kameň od seba a zase k sebe, a tak drvil zrno medzi kameňmi. Aký jednoduchý, ale účinný nástroj!

No hodiny kľačania si vyžiadali svoju daň. Takýto spôsob drvenia obilia neustále  zaťažoval chrbticu, ruky, stehná, kolená a prsty na nohách. Skúmanie zdeformovaných kostier zo starovekej Sýrie viedlo paleontológov k záveru, že obsluha podobných nástrojov na drvenie zanechávala na mladých ženách následkom jednostranného dlhodobého zaťaženia rôzne stopy — zárezy na jabĺčkach, poškodenie posledného hrudníkového stavca a ťažkú osteoartritídu palca na nohe. V starovekom Egypte bola podľa všetkého obsluha týchto ručných mlynov údelom slúžok. (2. Mojžišova 11:5) * Niektorí učenci sú presvedčení, že keď Izraeliti odišli z Egypta, zobrali si so sebou práve tento typ ručného mlyna.

Tieto pomôcky na drvenie boli neskôr vylepšené o drážku na oboch kameňoch, ktorá mala zvýšiť účinnosť tohto nástroja. Vytvorenie lievikovitého otvoru na vrchnom kameni umožňovalo nasypať doň zrná, ktoré sa postupne dostávali medzi kamene. V štvrtom alebo piatom storočí pred n. l. bolo Grécko svedkom vynájdenia jednoduchého mlecieho stroja. Horizontálna páka, ktorá mala jeden koniec zasadený do ložiska, bola v strede pripevnená k vrchnému kameňu. Keď sa voľným koncom páky pohybovalo dopredu a späť, vrchný kameň sa trel o spodný kameň.

Všetky spomenuté pomôcky na drvenie obilia mali jeden vážny nedostatok. Na ich obsluhu bol potrebný priamočiary pohyb vpred a vzad, na ktorý sa nedalo vycvičiť žiadne zviera. Tieto nástroje boli preto odkázané na ľudskú silu. Ale potom prišiel nový vynález — otáčavý mlyn. Teraz už mohli byť použité zvieratá.

Otáčavé mlyny uľahčujú prácu

Otáčavý mlyn bol s veľkou pravdepodobnosťou vynájdený okolo druhého storočia pred n. l. v oblasti Stredomoria. V prvom storočí n. l. už Židia v Palestíne tento mlyn veľmi dobre poznali, pretože Ježiš hovoril o ‚mlynskom kameni, akým otáča osol‘. — Marek 9:42.

Mlyn na zvierací pohon sa využíval v Ríme a na väčšine územia Rímskej ríše. Mnohé takéto mlyny ešte stále stoja v Pompejach. Pozostávajú z ťažkého vrchného kameňa v tvare presýpacích hodín, ktorý slúžil ako násypník, a z kužeľovitého spodného kameňa. Vrchný kameň sa otáčal na spodnom kameni a drvil obilné zrná, ktoré sa medzi ne dostali. Nájdené vrchné kamene tohto typu dosahujú priemer od 45 do 90 centimetrov. Tieto mlyny boli vysoké až 180 centimetrov.

Či sa ručné otáčavé mlyny vyvinuli z veľkých otáčavých mlynov poháňaných zvieratami, alebo naopak, nie je známe. Nech to bolo akokoľvek, ručný otáčavý mlyn mal tú výhodu, že bol prenosný a ľahko použiteľný. Pozostával z dvoch kamenných kotúčov s priemerom približne 30 až 60 centimetrov. Spodný kameň bol zvrchu mierne vypuklý a spodok vrchného kameňa mal miernu priehlbeň, aby priliehal na spodný kameň. Vrchný kameň bol osadený na os a otáčal sa drevenou rúčkou. Väčšinou sa na ňom mlelo tak, že dve ženy sedeli tvárou oproti sebe, jednou rukou uchopili rúčku a otáčali vrchným kameňom. (Lukáš 17:35) Jedna žena voľnou rukou sypala v malých množstvách obilie do plniaceho otvoru vrchného kameňa a druhá  žena zbierala múku, ktorá sa sypala z okraja mlyna na podnos alebo na látku rozprestretú pod mlynom. Tento druh ručného mlyna používali vojaci, námorníci alebo malé domácnosti, ktoré žili ďaleko od veľkých mlynov.

Poháňané vetrom alebo vodou

Okolo roku 27 pred n. l. opísal rímsky staviteľ Vitruvius vodný mlyn, ktorý sa používal v jeho dňoch. Vertikálne lopatové koleso, ktoré bolo pripevnené na horizontálny hriadeľ, roztáčala tečúca voda. Tento pohyb prenášali ozubené kolesá na zvislý hriadeľ, ktorý potom uvádzal do pohybu veľký vrchný mlynský kameň.

Aký bol výkon vodného mlyna v porovnaní s inými typmi? Ručnými mlynmi bolo možné za hodinu zomlieť necelých 10 kilogramov obilia a najúčinnejšie mlyny poháňané zvieratami zomleli za hodinu do 50 kilogramov obilia. No Vitruviov vodný mlyn dokázal zomlieť za hodinu 150 až 200 kilogramov obilia. Základný princíp, ktorý opísal Vitruvius, využívali s mnohými obmenami a vylepšeniami zruční stavitelia mlynov celé stáročia.

Tečúca voda nebola jediným prírodným zdrojom sily na poháňanie mlynských kameňov. Keď koleso vodného mlyna nahradili plachty veterného mlyna, dosiahol sa rovnaký výkon. Veterné mlyny sa v Európe začali používať pravdepodobne v 12. storočí a na mletie sa vo veľkej miere používali v Belgicku, Holandsku, Nemecku a na iných miestach. Používali sa až dovtedy, kým ich nenahradili mlyny poháňané parou a ďalšími druhmi pohonnej sily.

„Náš chlieb na tento deň“

Napriek pokroku mnohé spôsoby drvenia obilia prežili v rôznych častiach zeme až dodnes. V niektorých oblastiach Afriky a Oceánie sa dodnes používa mažiar s tĺčikom. V Mexiku a Strednej Amerike sa kukurica na tortilly drví nástrojom, ktorý pripomína sedlo. A na rôznych miestach sa stále používajú vodné i veterné mlyny.

No veľká časť múky na výrobu chleba sa dnes vo vyspelom svete melie v plne automatizovaných valcových mlynoch. Obilné zrná sa postupne melú na múku, keď sa drvia medzi dvoma drážkovanými oceľovými valcami, z ktorých sa každý krúti inou rýchlosťou. Tento systém umožňuje vyrábať múku rôznych akostí za nízku cenu.

Výroba múky na pečenie už nepochybne nie je takou ťažkou prácou ako kedysi. No môžeme byť vďační nášmu Stvoriteľovi za to, že nám dal obilie a tiež vynachádzavosť, aby sme z neho dokázali urobiť „chlieb na tento deň“. — Matúš 6:11.

[Poznámka pod čiarou]

^ 10. ods. V biblických časoch sa na drvenie obilia využívali zajatci, ako bol napríklad Samson a iní Izraeliti. (Sudcovia 16:21; Plač Jeremiáša 5:13) Ženy mleli obilie pre svoju rodinu a domácnosť. — Jób 31:10.

[Obrázok na strane 23]

Egyptský nástroj na drvenie obilia pripomínajúci sedlo

[Prameň ilustrácie]

Soprintendenza Archeologica per la Toscana, Firenze

[Obrázok na strane 23]

Mlyn poháňaný zvieraťom sa používal na lisovanie olivového oleja

[Prameň ilustrácie na strane 22]

Z diela Self-Pronouncing Edition of the Holy Bible, ktoré obsahuje preklad King James a Revised version