Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Kým som bol slepý, otvorili sa mi oči!

Kým som bol slepý, otvorili sa mi oči!

 Životný príbeh

Kým som bol slepý, otvorili sa mi oči!

ROZPRÁVA EGON HAUSER

Po dvoch mesiacoch doslovnej slepoty sa mi otvorili oči a ja som spoznal biblické pravdy, ktoré som celý život prehliadal.

KEĎ premýšľam o uplynulých vyše 70 rokoch, ktoré som prežil, môj život bol z mnohých stránok veľmi uspokojivý. Keby som však mohol na ňom niečo zmeniť, bol by som radšej, keby som bol spoznal Jehovu Boha oveľa skôr.

Narodil som sa v roku 1927 v Uruguaji, malej krajine, ktorá tvarom pripomína hrušku. Leží medzi Argentínou a Brazíliou a je obdarená kilometrami krásnej scenérie pozdĺž pobrežia Atlantiku. Obyvateľstvo tu tvoria zväčša potomkovia talianskych a španielskych prisťahovalcov. Moji rodičia však prišli z Maďarska. Keď som bol malý, žili sme v skromnej, no zomknutej komunite. Nepotrebovali sme zámky na dverách ani mreže na oknách. Ľudia tu nemali žiadne rasové predsudky. Cudzinci a domorodí obyvatelia, čierni i bieli — všetci sme sa navzájom priatelili.

Moji rodičia boli aktívni katolíci, a keď som mal 10 rokov, stal som sa miništrantom. Ako dospelý som pracoval na miestnej fare a bol som členom skupiny, ktorá plnila funkciu konzultantov biskupa v diecéze. Keďže som vyštudoval medicínu, dostal som pozvanie na seminár do Venezuely, ktorý organizovala katolícka cirkev. Naša skupina, ktorá pozostávala z lekárov špecializujúcich sa na gynekológiu, bola poverená preskúmať orálnu antikoncepciu, ktorá bola v tom čase uvedená na trh.

 Moje prvé dojmy počas štúdia medicíny

Keď som sa ako študent medicíny učil o ľudskom tele, stále viac som žasol nad tým, s akou múdrosťou je naše telo vytvorené. Ohromovala ma napríklad jeho schopnosť samouzdravenia a zaceľovania rán. Pečeň a niektoré rebrá dokážu dokonca dorásť do pôvodnej veľkosti, keď sa nejaká časť z nich odstráni.

No videl som aj mnoho obetí vážnych nehôd a bol som smutný, keď niekto zomrel preto, lebo mu bola podaná krvná transfúzia. Dodnes si pamätám, aké ťažké bolo rozprávať sa s príbuznými tých, ktorí zomreli následkom komplikácií po podaní krvi. Väčšinou sme im nepovedali, že smrť ich blízkeho človeka spôsobila krvná transfúzia. Radšej sme uviedli iné príčiny. Hoci odvtedy uplynulo už mnoho rokov, stále si pamätám, aký zlý pocit vo mne tento lekársky postup vyvolával. Nakoniec som prišiel k záveru, že na podávaní krvi nie je niečo v poriadku. Keby som bol už vtedy poznal Jehovov zákon o posvätnosti krvi, mohol som sa vyhnúť všetkej tej neistote, ktorú táto bežná lekárska prax vo mne vzbudzovala! — Skutky 15:19, 20.

Pomoc ľuďom mi prináša uspokojenie

Začal som pracovať ako chirurg a stal som sa riaditeľom centra lekárskej pomoci v Santa Lucía. Pracoval som aj pre Národný inštitút biológie. To mi prinášalo veľké uspokojenie. Pomáhal som ľuďom, ktorí boli chorí, prinášal som im úľavu od fyzického utrpenia, mnohým som zachránil život a privádzal som na svet nový život, keď som pomáhal matkám pri pôrodoch. Vzhľadom na svoje skoršie skúsenosti s krvnými transfúziami som sa vyhýbal ich podávaniu a urobil som tisíce operácií bez krvi. Argumentoval som tým, že krvácanie je ako vytekanie vody zo suda. Jediným skutočným riešením je zastaviť vytekanie vody, nie dopĺňať sud novou vodou.

Liečim svedkov

S Jehovovými svedkami som sa stretol už v 60. rokoch 20. storočia, keď začali prichádzať na našu kliniku kvôli beztransfúznym operáciám. Nikdy nezabudnem na prípad jednej pacientky, ktorá bola priekopníčkou (služobníčkou celým časom). Volala sa Mercedes Gonzalezová. Bola taká anemická, že lekári vo fakultnej nemocnici ju nechceli operovať, lebo boli presvedčení, že by operáciu neprežila. Hoci stále krvácala, na našej klinike sme sa podujali na jej operáciu. Operácia bola úspešná a Mercedes 30 rokov ďalej slúžila ako priekopníčka až do svojej smrti vo veku 86 rokov.

Vždy sa mi páčilo, s akou láskou a záujmom sa svedkovia starali o svojich kresťanských bratov, ktorí boli v nemocnici. Keď som chodil po vizitách, rád som svedkov počúval, keď mi rozprávali o svojej viere, a bral som si od nich publikácie, ktoré mi ponúkli. Nikdy som si nepomyslel, že po čase budem nielen ich lekárom, ale aj ich duchovným bratom.

Do užšieho kontaktu so svedkami som sa dostal, keď som sa oženil s Beatriz, dcérou jedného z mojich pacientov. Väčšina členov  jej rodiny bola spojená so svedkami, a po našom sobáši sa aj Beatriz stala aktívnou svedkyňou. Ja som však bol úplne pohltený svojou prácou a tešil som sa z toho, že som si medzi lekármi vybudoval určité postavenie. Život sa mi zdal uspokojujúci. Netušil som, že môj svet sa mi zakrátko zrúti.

Nešťastie mení môj život

Jedna z najhorších vecí, aká sa môže chirurgovi stať, je strata zraku. Práve to sa mi stalo. Náhle sa mi na oboch očiach roztrhla sietnica a ja som oslepol a nevedel som, či niekedy opäť uvidím. Keď som po operácii ležal v nemocnici a obe oči som mal zaviazané, upadol som do depresie. Cítil som sa úplne zbytočný a taký prázdny, že som sa rozhodol ukončiť svoj život. Keďže som ležal na treťom poschodí, vstal som z postele a popri stene som sa snažil dostať k oknu. Chcel som z neho vyskočiť a zomrieť. Skončil som však na nemocničnej chodbe a sestrička ma zaviedla späť do postele.

Druhý raz som sa o to už nepokúsil. V tom svete tmy som však ďalej trpel depresiou a bol som podráždený. Kým som bol slepý, dal som Bohu sľub, že ak budem opäť vidieť, prečítam si celú Bibliu od začiatku až do konca. Napokon sa mi zrak čiastočne obnovil, a tak som mohol čítať. No už som nemohol pracovať ako chirurg. V Uruguaji sa často hovorí: „No hay mal que por bien no venga“, teda „Nič nie je také zlé, že by z toho nemohlo vzísť niečo dobré“. Čoskoro som spoznal pravdivosť týchto slov.

Zlý začiatok

Chcel som si kúpiť Jeruzalemskú Bibliu s veľkým písmom, ale dozvedel som sa, že Jehovovi svedkovia majú lacnejšiu Bibliu, a jeden mladý svedok sa ponúkol, že mi ju prinesie domov. Nasledujúce ráno stál pri našich dverách aj s Bibliou. Manželka mu otvorila a začala sa s ním rozprávať. Hrubo som na neho zo zadnej časti domu zakričal, že ak mu už za Bibliu zaplatila, nemá dôvod ďalej zostávať v mojom dome a môže odísť. Samozrejme, ihneď nato odišiel. Ani ma nenapadlo, že práve tento človek zakrátko zohrá v mojom živote dôležitú úlohu.

Raz som manželke dal sľub, ktorý som potom nemohol splniť. Keďže som jej to chcel nejako vynahradiť a nejako ju potešiť, povedal som jej, že s ňou pôjdem na výročnú Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Keď ten deň prišiel, pamätal som na svoj sľub a išiel som s ňou. Priateľská atmosféra a láskavé privítanie, ktorého sa mi dostalo, na mňa urobili dobrý dojem. Keď však rečník začal svoj prejav, s prekvapením som zistil, že je to práve ten mladý muž, ktorému som tak nezdvorilo povedal, aby z môjho domu odišiel. Jeho prejav na mňa hlboko zapôsobil a mal som výčitky svedomia, že som sa k nemu vtedy správal tak neláskavo. Ako som to mohol napraviť?

Poprosil som manželku, aby ho pozvala na večeru, ale ona mi nato povedala: „Nemyslíš, že by bolo vhodnejšie, keby si ho pozval ty? Počkajme chvíľu tu a on určite príde za nami.“ Mala pravdu. Prišiel nás pozdraviť a s radosťou pozvanie prijal.

Rozhovor v ten večer, keď k nám prišiel, bol pre mňa začiatkom mnohých zmien. Ukázal mi knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu * a ja som mu nato ukázal šesť výtlačkov tej istej knihy. Mal som ich od rôznych svedkov, ktorí ležali v nemocnici, ale nikdy som ich nečítal. Počas večere i po nej som mu dlho do noci kládol jednu otázku za druhou — na všetky mi odpovedal pomocou Biblie. Náš rozhovor trval až do skorých ranných hodín nasledujúceho dňa. Pred odchodom mi tento mladý muž ponúkol, že  bude so mnou študovať Bibliu pomocou knihy Pravda. Túto knihu sme preštudovali za tri mesiace a po nej sme prešli na knihu „Veľký Babylon padol!“ Božie kráľovstvo panuje! * Potom som svoj život oddal Jehovovi Bohu a dal som sa pokrstiť.

Opäť sa cítim užitočný

Vďaka doslovnej slepote sa mi otvorili ‚oči môjho srdca‘ a spoznal som biblické pravdy, ktoré som dovtedy prehliadal! (Efezanom 1:18) Spoznanie Jehovu a jeho láskyplného predsavzatia úplne zmenilo môj život. Opäť sa cítim užitočný a som šťastný. Pomáham ľuďom telesne i duchovne a ukazujem im, ako si môžu predĺžiť život o niekoľko rokov v tomto systéme vecí a na večnosť v novom systéme.

Stále držím krok s vývojom medicíny a zaoberám sa skúmaním rizík podávania krvi, alternatívnymi metódami liečby, právami pacientov a bioetikou. Mal som možnosť podeliť sa o tieto informácie aj s miestnou lekárskou komunitou, keď ma viackrát pozvali, aby som hovoril o týchto námetoch na lekárskych seminároch. V roku 1994 som navštívil prvý kongres bezkrvnej liečby v brazílskom Riu de Janeiro, kde som mal prednášku o tom, čo robiť v prípade krvácania. Časť z týchto informácií som zahrnul do svojho článku s názvom „Odporúčané stratégie liečby pri krvácaní“, ktorý bol uverejnený v časopise Hemoterapia.

Skúšky rýdzosti

Spočiatku boli moje pochybnosti o správnosti krvných transfúzií založené predovšetkým na vedeckom poznaní. No keď som sa sám ocitol v nemocnici ako pacient, zistil som, že odmietnuť krvnú transfúziu a zachovať si vieru zoči-voči tlaku zo strany lekárov nie je také ľahké. Po silnom srdcovom infarkte som musel svoj postoj vysvetľovať chirurgovi vyše dve hodiny. Bol synom mojich veľmi dobrých priateľov a povedal mi, že ma nenechá zomrieť, keď si bude myslieť, že transfúzia by mi mohla zachrániť život. Potichu som sa modlil k Jehovovi a prosil som ho, aby pomohol tomuto lekárovi pochopiť môj postoj a rešpektovať ho, aj keď s ním nebude súhlasiť. Napokon mi lekár sľúbil, že moje prianie bude rešpektovať.

Pri inej príležitosti mi museli vyoperovať veľký nádor na prostate. Keďže som krvácal, opäť som musel vysvetľovať, prečo odmietam krvné transfúzie, a hoci som stratil dve tretiny objemu krvi, lekári môj postoj rešpektovali.

Zmena postoja

Ako člen Medzinárodného bioetického združenia pociťujem uspokojenie, že môžem pozorovať zmenu postoja zdravotníckych pracovníkov a právnikov k právam pacientov. Lekári teraz upúšťajú od paternalistického postoja a začínajú rešpektovať právo pacienta na informovaný súhlas. Umožňujú pacientom, aby rozhodli o svojej liečbe. Jehovových svedkov už nepovažujú za fanatikov, ktorí si nezaslúžia lekársku starostlivosť. Skôr ich považujú za dobre informovaných pacientov, ktorých práva treba rešpektovať. Na lekárskych seminároch a v televíznych programoch sa známi odborníci vyjadrili: „Vďaka úsiliu Jehovových svedkov teraz chápeme ...“, „Od svedkov sme sa naučili...“ a „Pomohli nám zlepšiť sa...“

Donedávna panoval názor, že život je dôležitejší než čokoľvek iné, lebo sloboda a dôstojnosť by bez neho nemali význam. Dnes však mnohí prijímajú nadradené chápanie ľudských práv a uznávajú, že každý jednotlivec má osobné práva a len on môže rozhodnúť, ktoré z týchto práv treba za určitých okolností uprednostniť. Tak je teraz dôstojnosť a sloboda voľby a náboženského presvedčenia prednejšia ako čokoľvek iné. Pacient má právo na autonómiu. Nemocničné informačné služby, ktoré vytvorili Jehovovi svedkovia, už mnohým lekárom pomohli lepšie pochopiť tieto záležitosti.

Vďaka stálej podpore zo strany mojej rodiny môžem byť užitočný v službe Jehovovi a slúžiť ako starší v kresťanskom zbore. Ako som už uviedol, ľutujem, že som nespoznal Jehovu skôr vo svojom živote. Napriek tomu som vďačný, že mi otvoril oči, aby som spoznal úžasnú nádej na život pod Božím Kráľovstvom, kde už „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ — Izaiáš 33:24. *

[Poznámky pod čiarou]

^ 24. ods. Vydali Jehovovi svedkovia.

^ 24. ods. Vydali Jehovovi svedkovia.

^ 34. ods. Počas prípravy tohto článku brat Egon Hauser zomrel. Keďže zomrel vo vernosti, tešíme sa, že jeho nádej je už istá.

[Obrázok na strane 24]

Pri práci v nemocnici v Santa Lucía, keď som mal asi 35 rokov

[Obrázok na strane 26]

S manželkou Beatriz v roku 1995