Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Jehova priťahuje k pravde pokorných

Jehova priťahuje k pravde pokorných

 Životný príbeh

Jehova priťahuje k pravde pokorných

ROZPRÁVA ASANO KOŠINOVÁ

V roku 1949, len niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny, navštívil rodinu, pre ktorú som v Kóbe pracovala, jeden vysoký priateľský cudzinec. Bol to úplne prvý misionár Jehovových svedkov, ktorý prišiel do Japonska. Jeho návšteva mi otvorila cestu k biblickej pravde. Ale dovoľte mi, aby som vám najprv porozprávala niečo o svojom pôvode.

NARODILA som sa v roku 1926 v jednej dedinke na severe prefektúry Okajama. Bola som piate z ôsmich detí. Otec bol oddaným vyznávačom boha miestnej šintoistickej svätyne. My deti sme sa preto po celý rok tešili z osláv a rodinných stretnutí na náboženských sviatkoch.

Od detstva som mala veľa otázok týkajúcich sa života, ale najviac ma znepokojovala smrť. Podľa tradície mali ľudia zomierať doma a pri smrteľnej posteli členov rodiny mali byť aj deti. Bola som veľmi, veľmi smutná, keď zomrela moja babička a brat, ktorý nemal ešte ani rok. Desila ma myšlienka, že by aj moji rodičia mali raz zomrieť. ‚Je to naozaj všetko, čo nás čaká? Mohli by sme od života očakávať aj niečo viac?‘ Veľmi som túžila nájsť odpovede na tieto otázky.

V roku 1937, keď som bola v šiestom ročníku základnej školy, sa začala čínsko-japonská vojna. Mužov odvádzali do armády a posielali na bojisko do Číny. Školáci odprevádzali svojich otcov a bratov a na slávu cisárovi volali: „Banzai!“ ​(Nech žije!) Ľudia boli presvedčení, že Japonsko zvíťazí, pretože bolo božím národom a jeho cisár bol žijúcim bohom.

 Zakrátko začali rodiny dostávať z frontu úmrtné oznámenia. Pozostalých nebolo možné utešiť. V ich srdci rástla nenávisť a tešili sa, keď na nepriateľskej strane boli ťažké straty na životoch. Ale zároveň som uvažovala: ‚Ľudia na nepriateľskej strane musia predsa trpieť rovnako ako my, keď zomierajú ich milovaní.‘ V čase, keď som ukončila základnú školu, sa vojna rozšírila hlboko do vnútrozemia Číny.

Stretnutie s cudzinkou

Keďže sme boli roľníkmi, naša rodina bola vždy chudobná. Otec mi však nebránil, aby som sa venovala vzdelaniu, pokiaľ to nič nestálo. Preto som v roku 1941 nastúpila na dievčenskú školu v meste Okajama vzdialenom asi 100 kilometrov. Cieľom školy bolo poskytnúť dievčatám také vzdelanie, aby sa z nich stali dobré manželky a matky. Škola prideľovala študentky do bohatých rodín v meste, kde sa učili viesť domácnosť. Ráno študentky pracovali v týchto domácnostiach a poobede išli do školy.

Po skončení otváracieho ceremoniálu ma moja učiteľka oblečená v kimone zobrala do jedného veľkého domu. Ale z nejakého dôvodu ma domáca pani neprijala. „Máme teda ísť do domu pani Kodovej?“ spýtala sa učiteľka. Zobrala ma k domu postavenému v západnom štýle a zazvonila na zvonček. O chvíľu vyšla nejaká vysoká sivovlasá pani. Bola som ohromená! Nebola to totiž Japonka a ja som nikdy v živote nevidela nikoho zo Západu. Učiteľka ma predstavila pani Maud Kodovej a rýchlo odišla. Celá napätá som vošla do domu a vliekla si so sebou svoje tašky. Neskôr som sa dozvedela, že pani Maud Kodová je Američanka. Vydala sa za Japonca, ktorý študoval v Spojených štátoch. Učila angličtinu na obchodných školách.

Hneď nasledujúce ráno sa začal život plný práce. Manžel pani Kodovej trpel epilepsiou a ja som jej mala pomáhať starať sa o neho. Trošku som sa obávala, pretože som po anglicky vôbec nerozumela. Uľavilo sa mi, keď pani Kodová ku mne prehovorila po japonsky. Každý deň som počula, ako sa medzi sebou rozprávajú po anglicky, a postupne som si na tento jazyk začala zvykať. Mala som rada príjemnú atmosféru v tomto dome.

Zapôsobila na mňa starostlivosť, akú Maud prejavovala svojmu chorľavému manželovi. Veľmi rád si čítal Bibliu. Neskôr som sa dozvedela, že v antikvariáte si kúpili japonské vydanie knihy Božský plán vekov a niekoľko rokov boli predplatiteľmi anglického vydania Strážnej veže.

Jedného dňa som ako darček dostala Bibliu. Bola som šťastná, pretože som prvýkrát v živote mala vlastnú Bibliu. Čítala som si ju po ceste do školy, ale rozumela som z nej málo. Keďže som bola vychovávaná ako japonská šintoistka, Ježiš Kristus mi pripadal veľmi cudzí. Neuvedomovala som si, že je to začiatok cesty, ktorá ma nakoniec privedie k prijatiu biblickej pravdy, ktorá zodpovie moje otázky o živote a smrti.

 Tri smutné udalosti

Dva učňovské roky sa čoskoro skončili a ja som sa musela s rodinou Kodovcov rozlúčiť. Po skončení školy som sa pripojila k dievčenskej dobrovoľníckej brigáde a podieľala som sa na výrobe uniform pre vojenské námorníctvo. Začali sa vzdušné útoky amerických bombardérov B-29 a 6. augusta 1945 bola zhodená atómová bomba na Hirošimu. O niekoľko dní som dostala telegram a dozvedela som sa, že matka je vážne chorá. Nastúpila som na prvý vlak domov. Keď som vystúpila z vlaku, stretla som sa s jedným príbuzným a ten mi povedal, že matka zomrela. Stalo sa tak 11. augusta. To, čoho som sa roky obávala, sa stalo skutočnosťou! Už nikdy ku mne neprehovorí ani sa na mňa neusmeje.

Dňa 15. augusta bolo Japonsko porazené. Teda v krátkom rozmedzí desiatich dní som musela čeliť trom smutným udalostiam: prvou bol výbuch atómovej bomby, potom matkina smrť a nakoniec historická porážka Japonska. Utešujúce bolo aspoň to, že ľudia už nemuseli zomierať vo vojne. S prázdnotou v srdci som odišla z továrne a vrátila som sa domov na dedinu.

Jehova ma priťahuje k pravde

Jedného dňa som nečakane dostala list od Maud Kodovej z Okajamy. Pýtala sa, či by som jej nemohla prísť pomôcť s domácimi prácami, pretože si ide otvoriť anglickú školu. Uvažovala som, čo by som mala urobiť, ale napokon som jej pozvanie prijala. O niekoľko rokov som sa s Kodovcami presťahovala do Kóbe.

Začiatkom leta 1949 navštívil rodinu Kodovcov jeden vysoký priateľský gentleman. Volal sa Donald Haslett a prišiel do Kóbe z Tokia pohľadať nejaký dom pre misionárov. Bol to úplne prvý misionár Jehovových svedkov, ktorý prišiel do Japonska. Dom sa našiel a v novembri 1949 prišlo niekoľko misionárov do Kóbe. Jedného dňa piati z nich navštívili Kodovcov. Lloyd Barry a Percy Iszlaub hovorili k tým, čo sa zhromaždili v dome, po anglicky, každý po desať minút. Pre misionárov bola Maud kresťanskou sestrou a ona bola týmto spoločenstvom zjavne povzbudená. Vtedy som dostala motiváciu učiť sa po anglicky.

S pomocou horlivých misionárov som postupne začala chápať základné biblické pravdy. Našla som odpovede na otázky, ktoré ma trápili už od detstva. Áno, Biblia dáva nádej na večný život v pozemskom raji a sľubuje vzkriesenie ‚všetkých v pamätných hrobkách‘. (Ján 5:28, 29; Zjavenie 21:1, 4) Bola som vďačná Jehovovi, že nám sprístupnil takú nádej prostredníctvom výkupnej obete svojho Syna, Ježiša Krista.

Radostné teokratické činnosti

Od 30. decembra 1949 do 1. januára 1950 sa v misionárskom domove v Kóbe konal prvý teokratický zjazd v Japonsku. Išla som tam s Maud. Tento veľký dom predtým vlastnil nejaký nacista. Mal pôsobivý výhľad na Vnútorné more a ostrov Awadži. S mojím obmedzeným poznaním Biblie som chápala len málo z toho, čo sa hovorilo. Ale hlboko na mňa zapôsobili misionári, ktorí voľne komunikovali s Japoncami. Na verejnej prednáške bol vrcholný počet prítomných 101.

Krátko po zjazde som sa rozhodla, že sa zapojím do zvestovateľskej služby. Musela som nabrať odvahu, aby som mohla ísť od dverí k dverám, pretože som bola od prirodzenosti plachá. Jedného rána k nám prišiel brat Lloyd Barry a zobral ma do služby. Začal hneď vedľa domu sestry Kodovej. Takmer som sa za ním schovávala a počúvala som jeho úvod. Keď som išla druhýkrát do služby, pracovala som s dvoma misionárkami. Jedna staršia Japonka nás pozvala dovnútra, počúvala a potom nám ponúkla pohár mlieka. Súhlasila s domácim biblickým štúdiom a časom sa  stala pokrstenou kresťankou. Bolo povzbudzujúce vidieť jej pokrok.

V apríli 1951 prišiel po prvýkrát do Japonska brat Nathan H. Knorr zo svetového ústredia v Brooklyne. Na verejnú prednášku v hale Kjoricu v časti Kanda v Tokiu prišlo asi 700 ľudí. Na tomto mimoriadnom zhromaždení sa všetci zúčastnení potešili, keď bolo oznámené, že Strážna veža bude vychádzať aj v japončine. Nasledujúci mesiac brat Knorr navštívil Kóbe a tu som bola na mimoriadnom zhromaždení pokrstená na znak svojej oddanosti Jehovovi.

Asi o rok nato som dostala povzbudenie, aby som vstúpila do služby celým časom, do priekopníckej služby. V tom čase bolo v Japonsku len niekoľko priekopníkov a ja som uvažovala, ako sa o seba postarám. Premýšľala som tiež o tom, ako to bude s mojimi vyhliadkami na manželstvo. Ale potom som si uvedomila, že služba Jehovovi by mala byť na prvom mieste v živote, a preto som sa v roku 1952 pripojila k priekopníkom. Našťastie som mohla počas priekopníckej služby pracovať na čiastočný úväzok u sestry Kodovej.

Približne v tom čase sa môj brat, o ktorom som si myslela, že ho zabili vo vojne, vrátil s rodinou z Taiwanu. Moja rodina nikdy predtým neprejavovala záujem o kresťanstvo, ale s priekopníckou horlivosťou som im začala posielať naše časopisy a brožúrky. Neskôr sa môj brat kvôli práci presťahoval s rodinou do Kóbe. „Čítala si tie časopisy?“ spýtala som sa švagrinej. „Sú to zaujímavé časopisy,“ odpovedala na moje prekvapenie. Začala študovať Bibliu s jednou misionárkou a moja mladšia sestra, ktorá s nimi bývala, sa k nej v štúdiu pridala. Časom sa obe dali pokrstiť.

Spoznávam medzinárodné bratstvo

Zakrátko som bola veľmi prekvapená, keď som dostala pozvanie navštevovať 22. triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower. Brat Cutomu Fukase a ja sme boli prvými Japoncami, ktorí boli pozvaní do školy. V roku 1953 sme ešte pred začiatkom školy navštívili zjazd Spoločnosť nového sveta, ktorý sa konal na Yankee štadióne v New Yorku. Veľmi na mňa zapôsobilo medzinárodné bratstvo Jehovovho ľudu.

Na piaty deň zjazdu si mali japonskí delegáti, väčšinou misionári, obliecť kimono. Keďže kimono, ktoré som si dala poslať vopred, neprišlo načas, požičala som si kimono od sestry Knorrovej. Počas zjazdu začalo pršať a bála som sa, že kimono zmokne. Ale vtedy cezo mňa niekto zozadu jemne prehodil nepremokavý plášť. „Vieš, kto to je?“ opýtala sa ma sestra, ktorá stála vedľa mňa. Neskôr som sa dozvedela, že to bol brat Frederick W. Franz, člen vedúceho zboru. Veľmi sa mi páčila srdečnosť v Jehovovej organizácii.

Dvadsiata druhá trieda Gileádu bola naozaj medzinárodná, bolo v nej 120 študentov z 37 krajín. Hoci tu boli isté jazykové bariéry, plne sme sa tešili z medzinárodného bratstva. Jedného zasneženého dňa vo februári 1954 sa konala naša graduácia a ja som bola pridelená späť do Japonska. Mojou partnerkou v meste Nagoja mala byť moja spolužiačka  Inger Brandtová zo Švédska. Tam sme sa pripojili ku skupine misionárov, ktorí boli pre vojnu evakuovaní z Kórey. Tých niekoľko rokov, ktoré som strávila v misionárskej službe, bolo pre mňa veľmi vzácnych.

Radostná služba vo dvojici

V septembri 1957 som dostala pozvanie slúžiť v tokijskom Bételi. Poschodový drevený dom slúžil ako odbočka v Japonsku. V odbočke boli len štyria členovia vrátane brata Barryho, dozorcu odbočky. Zvyšok rodiny tvorili misionári. Mojou úlohou bol preklad a korektúra, upratovanie, varenie, práca v práčovni a podobne.

Dielo v Japonsku sa rozrastalo a do Bételu boli pozývaní ďalší bratia. Jeden z nich sa stal dozorcom v zbore, kam som chodila. V roku 1966 som sa za tohto brata, Džundžiho Košina, vydala. Po našej svadbe bol Džundži pridelený do krajskej služby. Bolo radostné spoznávať toľko bratov a sestier pri našej ceste do rôznych zborov. Keďže som dostala za úlohu robiť aj nejaké preklady, túto prácu som vykonávala vždy tam, kde sme v ten týždeň boli. A tak okrem kufra a ďalších tašiek sme so sebou nosili aj ťažké slovníky.

Z krajskej služby sme sa tešili viac ako štyri roky a videli sme, ako sa organizácia ďalej rozširuje. Odbočka sa presťahovala do Numazu a o niekoľko rokov do Ebiny, kde sú priestory odbočky aj v súčasnosti. Džundži a ja sa už dlho tešíme zo služby v Bételi a teraz tu pracujeme s rodinou, ktorá má asi 600 členov. V máji 2002 láskaví bratia v Bételi usporiadali oslavu, ktorou si pripomenuli 50 rokov mojej služby celým časom.

Teším sa zo vzrastu

Keď som začala v roku 1950 slúžiť Jehovovi, v Japonsku bola iba hŕstka zvestovateľov. Teraz je tu viac ako 210 000 zvestovateľov Kráľovstva. Skutočne, tisíce ľudí podobných ovciam boli pritiahnuté k Jehovovi tak ako ja.

Tí štyria bratia a sestra v misionárskej službe, ktorí nás navštívili v dome sestry Kodovej v roku 1949, zomreli vo vernosti, tak ako aj sestra Maud Kodová, môj brat, ktorý bol služobným pomocníkom, a moja švagriná, ktorá bola približne 15 rokov v priekopníckej službe. Aké budú vyhliadky do budúcnosti pre mojich rodičov, ktorých smrti som sa v detstve obávala? Biblický sľub o vzkriesení mi dáva nádej a útechu. — Skutky 24:15.

Keď sa obzerám späť, myslím, že stretnutie s Maud v roku 1942 znamenalo v mojom živote obrat. Keby som sa s ňou v tom čase nebola stretla a nezareagovala by som na pozvanie po vojne opäť u nej pracovať, zrejme by som sa bola usadila na našom hospodárstve v odľahlej dedine bez akéhokoľvek kontaktu s misionármi v tých raných rokoch. Som veľmi vďačná Jehovovi za to, že ma pritiahol k pravde cez Maud a prvých misionárov!

[Obrázok na strane 25]

S Maud Kodovou a jej manželom. Ja som vľavo vpredu

[Obrázok na strane 27]

S misionármi z Japonska na Yankee štadióne v roku 1953. Ja som úplne vľavo

[Obrázky na strane 28]

V Bételi s manželom Džundžim