Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Napredovanie po Jehovovej ceste nám dáva silu a radosť

Napredovanie po Jehovovej ceste nám dáva silu a radosť

 Životný príbeh

Napredovanie po Jehovovej ceste nám dáva silu a radosť

ROZPRÁVA LUIGGI D. VALENTINO

„Toto je tá cesta. Choďte po nej,“ nabáda nás Jehova. (Izaiáš 30:21) Poslúchať túto radu mám za cieľ už od svojho krstu pred 60 rokmi. V detstve mi tento cieľ dali svojím príkladom moji rodičia, ktorí sa v roku 1921 prisťahovali z Talianska a usadili v Clevelande v štáte Ohio v USA. Tam vychovali tri deti — môjho staršieho brata Mika, mladšiu sestru Lydiu a mňa.

MOJI rodičia preskúmali rôzne náboženstvá, ale napokon sa sklamaní vzdali. Potom jedného dňa v roku 1932 otecko počúval nejaké rozhlasové vysielanie v taliančine. Bolo to vysielanie Jehovových svedkov a otcovi sa páčilo to, čo si vypočul. Napísal žiadosť o ďalšie informácie a prišiel nás pozrieť jeden taliansky svedok z ústredia Jehovových svedkov v newyorskom Brooklyne. Po živej diskusii, ktorá trvala do svitania, boli moji rodičia presvedčení, že našli pravé náboženstvo.

Otecko s mamičkou začali navštevovať kresťanské zhromaždenia a s radosťou poskytovali ubytovanie cestujúcim dozorcom. Hoci som bol iba chlapec, títo muži mi dovolili, aby som ich sprevádzal v kazateľskej činnosti, a podnietili ma uvažovať o službe Jehovovi celým časom. Jedným z týchto hostí bol Carey W. Barber,  ktorý je teraz členom vedúceho zboru Jehovových svedkov. Zakrátko, vo februári 1941, som bol vo veku 14 rokov pokrstený a v roku 1944 som začal v Clevelande slúžiť ako priekopník. Aj Mike a Lydia začali chodiť po ceste biblickej pravdy. Mike slúžil Jehovovi až do svojej smrti a Lydia 28 rokov sprevádzala svojho manžela Harolda Weidnera, ktorý slúžil ako cestujúci dozorca. Dnes slúžia vo zvláštnej službe celým časom.

Väzenie prehlbuje moje odhodlanie napredovať v ceste

Začiatkom roku 1945 som skončil v chillicothskej federálnej väznici v Ohiu, lebo biblicky školené svedomie ma podnietilo konať v súlade s Izaiášom 2:4, kde sa hovorí o prekovaní mečov na radlice. Predstavitelia väzenia v istom období dovolili väzňom spomedzi svedkov vlastniť iba obmedzené množstvo biblickej literatúry vydanej Jehovovými svedkami. Ale pomáhali svedkovia z blízkeho zboru. Občas nechávali niekoľko publikácií na poliach v blízkosti väznice. Nasledujúce ráno, keď boli väzni privádzaní na pracovisko, vyhľadali tieto publikácie a potom ich dostali do väzenia. V čase, keď som prišiel do väzenia, mohli sme už mať viac literatúry. No i tak som sa viac než kedykoľvek predtým naučil ceniť si duchovný pokrm, ktorý Jehova poskytuje — to bolo poučenie, na ktoré si spomeniem zakaždým, keď dostanem nové číslo Strážnej veže alebo Prebuďte sa!

Hoci nám časom vo väzení dovolili usporadúvať zborové zhromaždenia, nesmel tam byť nikto, kto nie je svedkom. Napriek tomu niektorí väzenskí úradníci a väzni zhromaždenia tajne navštevovali a niektorí z nich aj prijali pravdu. (Skutky 16:30–34) Mimoriadnym zdrojom útechy boli návštevy brata A. H. Macmillana. Vždy nás uisťoval, že čas, ktorý trávime vo väzení, nie je premárnený, lebo sa školíme pre úlohy v budúcnosti. Tento drahý starý brat na mňa hlboko zapôsobil a prehĺbil moje odhodlanie chodiť po Jehovovej ceste.

Získavam spoločníčku

Druhá svetová vojna sa skončila, brány väzenia sa otvorili a ja som začal opäť slúžiť v priekopníckej službe, čiže v službe celým časom. Ale v roku 1947 mi zomrel otec. Nastúpil som do svetského zamestnania, aby som mohol podporovať rodinu, a získal som aj kvalifikáciu poskytovať zdravotné masáže — čo je zručnosť, ktorá mi pomohla prekonať ťažké obdobie, ktoré sme spolu s manželkou zažívali asi o 30 rokov neskôr. Ale to už predbieham. Dovoľte mi najprv porozprávať vám o manželke.

Keď som bol raz odpoludnia v roku 1949 v sále Kráľovstva, zazvonil telefón. Zdvihol som slúchadlo a počul som príjemný hlas: „Volám sa Christine Genčurová. Som Jehovova svedkyňa. Presťahovala som sa do Clevelandu, aby som si tu našla prácu, a chcem sa spojiť so zborom.“ Naša sála Kráľovstva bola ďaleko od miesta, kde bývala, ale páčil sa mi jej hlas, a tak som jej povedal, ako sa dostane do našej sály, a povzbudil som ju, aby prišla v najbližšiu nedeľu — v deň, keď som mal mať verejnú prednášku. V nedeľu som bol v sále Kráľovstva prvý, ale žiadna neznáma sestra sa neukázala. Počas celej prednášky som podchvíľou pozeral smerom k dverám, ale nik nevošiel. Na druhý deň som jej zavolal a ona povedala, že ešte nepozná trasy autobusov. Tak som jej navrhol stretnutie, aby som jej to mohol lepšie vysvetliť.

Dozvedel som sa, že jej rodičia, prisťahovalci z Československa, sa začali stretávať s Bádateľmi Biblie po prečítaní brožúrky Kde sú mŕtvi? Pokrstení boli v roku 1935. V roku 1938 sa Christinin otec stal skupinovým služobníkom (dnes predsedajúci dozorca) zboru Jehovových svedkov v Clymeri v štáte Pensylvánia v USA a v roku 1947 bola Christine vo veku 16 rokov pokrstená. Netrvalo dlho a zaľúbil som sa do tejto krásnej, duchovne zmýšľajúcej sestry. Zobrali sme sa 24. júna 1950 a odvtedy je Christine mojou vernou partnerkou, vždy  ochotnou klásť záujmy Božieho Kráľovstva na prvé miesto. Som Jehovovi vďačný, že táto schopná spoločníčka súhlasila, že spojí svoj život s mojím. — Príslovia 31:10.

Veľké prekvapenie

Dňa 1. novembra 1951 sme spolu začali slúžiť ako priekopníci. O dva roky na zjazde v Tolede v štáte Ohio sa bratia Hugo Riemer a Albert Schroeder rozprávali so skupinou priekopníkov, ktorí mali záujem o misionársku službu. Medzi nimi sme boli aj my. Bratia nás povzbudili ďalej slúžiť ako priekopníci v Clevelande, ale hneď nasledujúci mesiac sme na naše veľké prekvapenie dostali pozvanie zúčastniť sa 23. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, začínajúcej sa vo februári 1954!

Cestou autom do školy Gileád, ktorá bola vtedy v South Lansingu v štáte New York, mala Christine veľké obavy, a preto mi neustále hovorila: „Choď pomalšie!“ A ja som jej povedal: „Christine, keby som spomalil, tak parkujeme.“ No krátko po príchode do areálu školy sme sa cítili oveľa uvoľnenejšie. Skupinu študentov privítal brat Nathan Knorr a previedol nás po Gileáde. Povedal nám tiež, ako môžeme šetriť vodou a elektrinou, pričom zdôraznil, že šetrnosť je pri starostlivosti o záujmy Kráľovstva cnosťou. Táto rada sa nám vryla do mysle. Žijeme podľa nej dodnes.

Let na juh do Ria

Zanedlho sme mali graduáciu a 10. decembra 1954 sme v studenom New Yorku nastúpili do lietadla vzrušení vyhliadkou na let na naše nové miesto pridelenia v slnečnom Riu de Janeiro v Brazílii. Cestovali s nami misionári Peter a Billie Carrbellovci. Let mal trvať 24 hodín s medzipristátiami v Portoriku, vo Venezuele a v Beléme na severe Brazílie. Ale pre problémy s motorom sme Rio de Janeiro pod sebou videli až po 36 hodinách. Aký to bol ale veľkolepý pohľad! Svetlá mesta sa jagali ako ohnivé diamanty na zamatovom koberci a na vodách Guanabarskej zátoky sa trblietal strieborný svit mesiaca.

Na letisku na nás čakalo niekoľko členov rodiny Bétel. Vrúcne nás privítali a zaviezli do kancelárie odbočky. Do postele sme sa dostali okolo tretej ráno. O pár hodín nám ranné zvonenie pripomenulo, že sa začína náš prvý misionársky deň!

Lekcia hneď na začiatku

Čoskoro sme dostali dôležité poučenie. Jeden večer sme strávili v rodine svedkov. Keď sme sa chceli vrátiť do odbočky, hostiteľ namietal: „Nemôžete odísť, prší.“ A snažil sa presvedčiť nás, aby sme ostali na noc. „Aj tam, odkiaľ sme prišli, prší,“ so smiechom som mávol rukou nad jeho slovami. A šli sme.

Vrchy v okolí Ria spôsobujú, že dažďové vody sa rýchlo zhromažďujú a stekajú do mesta, pričom často spôsobujú záplavy. Za chvíľu sme sa už po kolená brodili vodou. Ulice blízko odbočky sa zmenili na búrlivé rieky, ktorých voda nám siahala až po hruď. Keď sme sa konečne dostali do Bételu, boli sme celkom premočení. Na druhý deň sa Christine cítila veľmi zle a dostala týfus, čo ju na dlhý čas oslabilo. Netreba ani hovoriť o tom, že ako noví misionári sme mali poslúchnuť radu skúsenejších miestnych svedkov.

Prvé kroky v misionárskej a krajskej službe

Po tomto tak trochu nepríjemnom začiatku sme horlivo začali so zvestovateľskou službou. Každému,  koho sme stretli, sme prečítali úvod v portugalčine a zdalo sa, že v jazyku robíme približne rovnaký pokrok. Jeden domáci pán Christine povedal: „Vám rozumiem, ale jemu nie.“ A ukázal na mňa. Iný domáci povedal mne: „Vám rozumiem, ale jej nie.“ No i tak sme boli nadšení, že sme za tých prvých niekoľko týždňov získali vyše 100 predplatných na Strážnu vežu. Za prvý rok nášho pobytu v Brazílii sa pokrstilo niekoľko našich záujemcov, čo bola malá ukážka toho, aké plodné malo byť nakoniec toto miesto misionárskeho pridelenia.

V polovici 50. rokov mnohé zbory v Brazílii nenavštevovali pravidelne krajskí dozorcovia, lebo bol nedostatok spôsobilých bratov. A tak hoci som sa jazyk ešte stále len učil a ešte som nemal v portugalčine prednášku, bol som v roku 1956 poverený slúžiť ako cestujúci dozorca v štáte São Paulo.

Prvý zbor, ktorý sme navštívili, nemal návštevu krajského dozorcu už dva roky, a preto od tejto verejnej prednášky všetci veľa očakávali. Pri príprave prednášky som si povystrihoval odseky z článkov Strážnej veže v portugalčine a výstrižky som nalepil na hárky papiera. V tú nedeľu bola sála Kráľovstva plná. Ľudia sedeli dokonca i na pódiu a všetci očakávali veľkú udalosť. Začal som prednášať — alebo skôr čítať. Raz za čas som zodvihol oči a na môj údiv sa nikto nehýbal, ani deti. Všetci na mňa hľadeli vypúlenými očami. Pomyslel som si: ‚No nie, Valentino, v portugalčine si sa riadne zlepšil! Všetci títo ľudia dávajú pozor.‘ Keď som po rokoch opäť navštívil tento zbor, jeden brat, ktorý bol pri prvej návšteve, povedal: „Pamätáš sa na svoju verejnú prednášku? Nerozumeli sme z nej ani slovo.“ Priznal som sa, že ani ja som z nej veľa nerozumel.

Prvý rok krajskej služby som si často čítal Zechariáša 4:6. Slová ‚nie mocou, ale mojím duchom‘ mi pripomínali, že dielo Kráľovstva pokračuje jedine vďaka Jehovovmu duchu. A dielo rozhodne napredovalo aj napriek našim zjavným obmedzeniam.

Ťažkosti a požehnania na ceste

K práci krajského dozorcu patrilo prechádzať krajinou a ťahať pritom so sebou písací stroj, škatule s literatúrou, cestovné tašky a aktovky. Christine prejavila múdrosť a očíslovala našu batožinu, aby sme nič neprehliadli, keď sme z jedného autobusu trielili do druhého. Nebolo nič neobvyklé, keď sme do nášho ďalšieho cieľa cestovali 15 hodín autobusom po prašných cestách. Niekedy to bolo hrozné, zvlášť vtedy, keď dva protiidúce autobusy prechádzali naraz cez vratký most a míňali sa len o vlások. Cestovali sme aj vlakom, loďou i na koňoch.

V roku 1961 sme začali slúžiť v oblastnom diele a už sme necestovali zo zboru do zboru, ale z kraja do kraja. Po niekoľko večerov v týždni sme — vždy na inom mieste — premietali filmy natočené Jehovovou organizáciou. Často sme museli konať rýchlo, aby sme prekabátili miestne duchovenstvo, ktoré sa snažilo zabrániť konaniu týchto predstavení. Kňaz v istom meste prinútil majiteľa sály zrušiť zmluvu, ktorú s nami uzavrel. Celé dni sme hľadali iné miesto, až sme ho našli, ale nikomu sme o tom nepovedali a ďalej sme všetkých pozývali na pôvodné miesto. Pred začiatkom programu prišla Christine do pôvodnej sály a potichu nasmerovala ľudí, ktorí si chceli pozrieť film, na nové miesto. V ten večer videlo film, ktorý mal vhodný názov Spoločnosť nového sveta v činnosti, 150 ľudí.

I keď bolo cestovanie v odľahlých oblastiach občas vyčerpávajúce, prostí bratia, ktorí tam žili, si naše návštevy tak veľmi vážili a tak pohostinne sa s nami delili o svoje skromné domovy, že sme Jehovovi vždy ďakovali, že môžeme byť u nich. To, že sme sa s nimi spriatelili, nám prinieslo príjemné požehnania. (Príslovia 19:17; Haggeus 2:7) Preto nám bolo veľmi ľúto, keď sa nám po 21-ročnej službe v Brazílii misionárske dni skončili.

 Jehova nám v kríze ukázal cestu

V roku 1975 podstúpila Christine operáciu. Znova sme začali cestovať, ale Christinino zdravie sa zhoršovalo. Zdalo sa, že najlepšie bude vrátiť sa do Spojených štátov, aby sa mohla liečiť. V apríli 1976 sme prišli do Long Beach v štáte Kalifornia a ubytovali sme sa u mojej matky. Po dvadsiatich rokoch života v zahraničí sme nevedeli, ako túto situáciu riešiť. Začal som dávať masáže a živili sme sa zárobkom z tejto práce. Štát Kalifornia poskytol Christine miesto v nemocnici, ale tam sa cítila zo dňa na deň slabšia, lebo lekári ju odmietli liečiť bez krvi. Boli sme zúfalí, a preto sme Jehovu úpenlivo prosili o vedenie.

Raz popoludní, keď som bol vo zvestovateľskej službe, všimol som si ordináciu lekára a bez dlhého premýšľania som sa rozhodol vojsť. Lekár sa práve chystal domov, ale napriek tomu mi dovolil vojsť do ordinácie a rozprávali sme sa dve hodiny. Potom povedal: „Vážim si vašu misionársku prácu a vašu manželku budem liečiť bezplatne a bez transfúzie krvi.“ Nemohol som uveriť vlastným ušiam.

Tento láskavý lekár, ktorý — ako sa neskôr ukázalo — bol uznávaným odborníkom, previezol Christine do nemocnice, kde pracoval, a v jeho vynikajúcej starostlivosti sa jej stav čoskoro zlepšil. Boli sme Jehovovi veľmi vďační, že nám v tomto náročnom období ukázal cestu.

Nové pridelenia

Keď Christine vyzdravela, slúžili sme ako priekopníci a mali sme radosť z toho, že sme pomohli viacerým ľuďom v Long Beach stať sa ctiteľmi Jehovu. V roku 1982 som bol požiadaný slúžiť ako krajský dozorca v Spojených štátoch. Každý deň sme Jehovovi ďakovali, že nás opäť používa v krajskej službe, ktorú sme milovali. Slúžili sme v Kalifornii a potom v Novom Anglicku, kde bolo v kraji niekoľko portugalsky hovoriacich zborov. Neskôr k nemu patrili aj Bermudy.

Po štyroch osviežujúcich rokoch sme dostali ďalšie pridelenie. Dostali sme pozvanie slúžiť ako zvláštni priekopníci, kdekoľvek chceme. Hoci nám bolo ľúto, že už nebudeme cestovať, boli sme odhodlaní napredovať aj v našom novom pridelení. Ale kde? Keď som bol cestujúcim dozorcom, všimol som si, že portugalský zbor v New Bedforde v štáte Massachusetts potrebuje pomoc — a tak sme zamierili do New Bedfordu.

Keď sme prišli, zbor nám pripravil obrovský uvítací večierok. Cítili sme sa veľmi potrební. Dojalo nás to k slzám. Istí manželia s dvoma dievčatkami nás láskavo prijali do svojho domu, kým si nenájdeme vlastný byt. Jehova požehnal toto naše pridelenie zvláštnych priekopníkov nad naše očakávanie. Od roku 1986 sme v tomto meste pomohli približne 40 ľuďom stať sa svedkami. Sú našou duchovnou rodinou. Okrem toho som mal radosť, keď som mohol pozorovať ako z piatich miestnych bratov vyrástli starostliví pastieri stáda. Podobalo sa to službe na plodnom mieste misionárskeho pridelenia.

Pri pohľade späť pociťujeme radosť, že sme Jehovovi slúžili od mladosti až dosiaľ a že sme pravdu urobili svojím spôsobom života. Prirodzene, dnes nás obmedzuje vek a choroby, ale napredovanie po Jehovovej ceste nám stále dáva silu a radosť.

[Obrázok na strane 26]

Krátko po príchode do Ria de Janeiro

[Obrázok na strane 28]

Naša duchovná rodina v New Bedforde v štáte Massachusetts