Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Jehova ma podporoval po všetky moje dni

Jehova ma podporoval po všetky moje dni

 Životný príbeh

Jehova ma podporoval po všetky moje dni

ROZPRÁVA FORREST LEE

Polícia nám práve zhabala gramofóny a biblickú literatúru. Druhá svetová vojna bola pre odporcov zámienkou, pod ktorou presvedčili nového generálneho guvernéra Kanady, aby činnosť Jehovových svedkov vyhlásil za nezákonnú. Stalo sa tak 4. júla 1940.

NEDALI sme sa zastrašiť tým, čo sa stalo, ale z miesta, kde sme mali uskladnenú literatúru, sme si vzali ďalšiu a kázali sme ďalej. Nikdy nezabudnem na oteckove slová, ktoré vtedy povedal: „Neprestaneme s tým tak ľahko. Kázať nám nariadil Jehova.“ V tom čase som bol desaťročným chlapcom plným energie. Ale aj dnes mi je oteckovo odhodlanie a jeho horlivosť v službe neustálou pripomienkou toho, ako náš Boh, Jehova, podporuje tých, ktorí sú mu lojálni.

Inokedy, keď nás polícia zastavila, nielenže nám zobrali literatúru, ale otecka zavreli do väzenia a mamičku nechali samu so štyrmi deťmi. To sa stalo v septembri 1940 v Saskatchewane. Krátko nato ma vylúčili zo školy, lebo som sa riadil svojím biblicky školeným svedomím a nezdravil som zástavu ani som nespieval štátnu hymnu. V štúdiu som pokračoval diaľkovo, vďaka čomu som mal pružný rozvrh, a plnšie som sa zúčastňoval na kazateľskej činnosti.

V roku 1948 zaznela výzva, aby sa priekopníci, služobníci celým časom spomedzi Jehovových svedkov, presťahovali na východné pobrežie Kanady. A tak som išiel slúžiť ako priekopník do Halifaxu v Novom Škótsku a do Cape Wolfu na Ostrove princa Eduarda. Nasledujúci rok som prijal pozvanie pracovať dva týždne v odbočke Jehovových svedkov v Toronte. Z tých dvoch týždňov bolo nakoniec viac ako šesť uspokojujúcich rokov služby. Napokon som  spoznal Myrnu, ktorá mala takú lásku k Jehovovi ako ja, a v decembri 1955 sme sa zosobášili. Usadili sme sa v Miltone v provincii Ontário a zakrátko tam bol vytvorený nový zbor. Zo suterénu nášho domu sa stala sála Kráľovstva.

Túžime rozšíriť službu

V nasledujúcich rokoch sa nám dosť rýchlo za sebou narodilo šesť detí. Prvá bola dcéra Miriam. Potom sa narodili Charmaine, Mark, Annette, Grant a napokon Glen. Pri príchode z práce som často nachádzal deti sedieť na zemi okolo kozuba a Myrna im čítala z Biblie, vysvetľovala biblické správy a vštepovala im do srdca skutočnú lásku k Jehovovi. Vďaka jej láskyplnej podpore nadobudli všetky naše deti už v útlom veku dostatočné poznanie Biblie.

Horlivosť môjho otca v službe zanechala v mojej mysli a srdci nezmazateľnú stopu. (Príslovia 22:6) Preto v roku 1968, keď boli rodiny Jehovových svedkov vyzvané, aby sa presťahovali do Strednej a Južnej Ameriky a pomohli tam v kazateľskej činnosti, naša rodina túžila na túto výzvu zareagovať. Vtedy mali naše deti od 5 do 13 rokov a nikto z nás nevedel ani slovo po španielsky. Podľa pokynov, ktoré sme dostali, som vycestoval navštíviť rôzne krajiny, aby som preskúmal životné podmienky. Keď som sa vrátil, na modlitbách sme ako rodina zvažovali, aké máme možnosti, a rozhodli sme sa presťahovať do Nikaraguy.

Služba v Nikarague

V októbri 1970 sme už bývali v novom dome a o tri týždne som dostal krátky bod na programe zborového zhromaždenia. Horko-ťažko som si so svojou veľmi obmedzenou španielčinou poradil s týmto bodom programu a v závere som celý zbor pozval do nášho domu na cervezu v nedeľu o 9.30. Chcel som povedať servicio, čo je slovo znamenajúce zvestovateľskú službu, ale v skutočnosti som všetkých pozval na pivo. Naučiť sa tento jazyk bolo naozaj náročné!

Spočiatku som si úvody písal na ruku a cestou k dverám som si ich precvičoval. Hovoril som: „S touto knihou prichádza bezplatné domáce biblické štúdium.“ Jeden človek, ktorý túto ponuku prijal, neskôr povedal, že musel prísť na naše zhromaždenie, aby zistil, čo som sa mu vlastne snažil povedať. Tento muž sa stal Jehovovým svedkom. Aké je očividné, že tým, kto v pokorných srdciach dáva vzrast semenu pravdy, je Boh, ako to uznal aj apoštol Pavol! — 1. Korinťanom 3:7.

Asi po dvoch rokoch života v hlavnom meste Manague sme boli požiadaní, aby sme sa  presťahovali do južnej časti Nikaraguy. Tam sme spolupracovali so zborom v meste Rivas a so susednými izolovanými skupinami záujemcov. Pri návštevách týchto skupín ma sprevádzal Pedro Peña, starší verný svedok. Jedna z týchto skupín bola na vulkanickom ostrove na jazere Nicaragua, kde bola len jedna rodina Jehovových svedkov.

Hoci členovia tejto rodiny mali v hmotnom ohľade veľmi málo, vynaložili veľké úsilie, aby prejavili vďačnosť za našu návštevu. Keď sme večer prišli, už sme mali pripravené jedlo. Zostali sme celý týždeň a mnohí tamojší milí ľudia, ktorí milovali Bibliu, sa s nami delili o jedlo. Boli sme nadšení, keď sme v nedeľu mali na verejnej biblickej prednáške 101 prítomných.

Prejav Jehovovej moci, ktorou ma podporoval, som pocítil, keď sme mali pri inej príležitosti navštíviť skupinu záujemcov v horách blízko hraníc s Kostarikou. V deň odchodu prišiel Pedro po mňa, ale ja som ležal v posteli s maláriou. „Pedro, nemôžem ísť,“ povedal som mu. Položil mi ruku na čelo a povedal: „Máš vysokú horúčku, ale musíš ísť! Tí bratia čakajú.“ Potom vyslovil jednu z najvrúcnejších modlitieb, aké som kedy počul.

A tak som povedal: „Daj si fresco (ovocný nápoj). O desať minút som hotový.“ V oblasti, ktorú sme navštívili, bývali dve rodiny svedkov a postarali sa o nás znamenite. Na druhý deň sme s nimi išli kázať, hoci som bol ešte slabý od horúčky. Aké posilňujúce bolo vidieť na nedeľnom zhromaždení prítomných viac ako sto ľudí!

Ďalšie sťahovanie

V roku 1975 sa nám narodilo siedme dieťa Vaughn. Nasledujúci rok sme sa z finančných dôvodov museli vrátiť do Kanady. Odísť z Nikaraguy nebolo ľahké, lebo počas tamojšieho pobytu sme skutočne pociťovali, že Jehova nás podporuje svojou silou. Keď sme odchádzali, zhromaždenia v obvode nášho zboru navštevovalo vyše 500 ľudí.

Ešte predtým, keď sme boli s dcérou Miriam v Nikarague vymenovaní za zvláštnych priekopníkov, Miriam sa ma opýtala: „Ocko, dovolíš mi tu zostať, keby si sa niekedy musel vrátiť do Kanady?“ Nemal som v úmysle niekedy odísť, a tak som povedal: „No pravdaže!“ A tak keď sme odišli, Miriam zostala a pokračovala v službe celým časom. Neskôr sa vydala za Andrewa Reeda. V roku 1984 absolvovali 77. triedu Gileádu, misionárskej školy Jehovových svedkov, ktorá sa vtedy konala v Brooklyne v New Yorku. Miriam teraz spolu s manželom slúži v Dominikánskej republike a napĺňa túžbu, ktorú jej vštepili znamenití misionári v Nikarague.

Medzitým mi v srdci horeli oteckove slová: „Neprestaneme tak ľahko.“ A tak sme sa v roku 1981, keď sme mali našetrených dosť peňazí na návrat do Strednej Ameriky, presťahovali opäť, tentoraz do Kostariky. V čase, keď sme tam slúžili, dostali sme pozvanie pomôcť pri výstavbe nových budov odbočky. No v roku 1985 náš syn Grant potreboval lekársku starostlivosť, a tak sme sa opäť vrátili do Kanady. Glen zostal v Kostarike pracovať na výstavbe odbočky, zatiaľ čo Annette a Charmaine slúžili ako zvláštne priekopníčky. My, ktorí sme z Kostariky odchádzali, sme ani len nepomysleli na to, že by sme sa sem nevrátili.

Vyrovnávam sa s nepriaznivými okolnosťami

Ráno 17. septembra 1993 bolo jasné a slnečné. Spolu s najstarším synom Markom sme  pokrývali strechu šindľom. Pracovali sme vedľa seba, a ako obyčajne, rozprávali sme sa o duchovných veciach. Akosi som stratil rovnováhu a skotúľal som sa zo strechy. Keď som sa prebral z bezvedomia, videl som len jasné svetlá a ľudí oblečených v bielom. Bolo to v nemocnici na oddelení lekárskej pohotovosti.

Pre to, čo hovorí Biblia, mojou prvou reakciou bolo: „Žiadnu krv, žiadnu krv!“ ​(Skutky 15:28, 29) Veľmi ma utešilo, keď som počul Charmaine povedať: „To je v poriadku, otecko. Všetci sme tu.“ Neskôr som sa dozvedel, že lekári videli moju kartu Záväzný pokyn pre lekára a otázka, či použiť, alebo nepoužiť krv, vôbec nevznikla. Mal som zlomenú krčnú chrbticu a bol som úplne ochrnutý, pričom som sám nedokázal ani dýchať.

Keďže som sa nemohol pohybovať, potreboval som Jehovovu podporu viac než kedykoľvek predtým. Tracheotómiou, ktorú lekári vykonali, aby mi mohli vložiť respiračnú trubicu, bol zablokovaný prívod vzduchu k hlasivkám. Nemohol som rozprávať. Ľudia mi museli čítať z pier, aby pochopili, čo sa pokúšam povedať.

Výdavky rýchlo rástli. Spolu s manželkou a väčšinou detí sme boli v službe celým časom, a tak som si kládol otázku, či budú musieť túto službu opustiť, aby sa mohli postarať o tieto finančné záväzky. No Markovi sa podarilo získať prácu, vďaka ktorej len za tri mesiace dokázal zaplatiť väčšinu týchto výdavkov. Výsledkom bolo, že všetci okrem nás s manželkou mohli zostať v službe celým časom.

Steny mojej nemocničnej izby pokryli stovky pohľadníc a listov zo šiestich krajín. Jehova ma skutočne podporoval. Aj členovia zboru pomáhali mojej rodine tak, že jej istý čas varili, keď som bol päť a pol mesiaca na jednotke intenzívnej starostlivosti. Každý deň so mnou strávil popoludnie niektorý kresťanský starší, čítal mi z Biblie a z biblických publikácií a rozprával mi povzbudzujúce skúsenosti. Dvaja členovia rodiny sa so mnou pripravovali na každé zborové zhromaždenie, a tak som nikdy neprišiel o životne dôležitý duchovný pokrm.

Kým som bol ešte v nemocnici, podarilo sa zariadiť, aby som sa mohol zúčastniť programu zvláštneho zjazdového dňa. Nemocničný personál sa postaral o to, aby bola so mnou celý deň zdravotná sestra a asistentka respiračného zariadenia. Byť opäť s mojimi kresťanskými bratmi a sestrami bolo pre mňa veľkým potešením.  Nikdy nezabudnem, ako sa stovky z nich postavili do radu a čakali, kým ma budú môcť pozdraviť.

Udržiavam si duchovnosť

Asi rok po nehode som sa mohol vrátiť domov k rodine, hoci som ešte stále potreboval 24-hodinovú starostlivosť. Špeciálne vybavené dodávkové auto mi umožňuje navštevovať zhromaždenia, ktoré vynechávam iba zriedka. Musím však pripustiť, že ísť na zhromaždenie si vyžaduje odhodlanie. Odkedy som doma, podarilo sa mi navštíviť všetky oblastné zjazdy.

Napokon som vo februári 1997 v obmedzenej miere opäť nadobudol schopnosť hovoriť. Niektoré moje ošetrovateľky vďačne počúvali, keď som sa s nimi delil o svoju biblicky podloženú nádej. Jedna ošetrovateľka mi prečítala celú knihu Jehovovi svedkovia — hlásatelia Božieho Kráľovstva a aj iné publikácie spoločnosti Watch Tower. S ľuďmi si píšem pomocou paličky, ktorou ovládam počítač. I keď takýto spôsob písania je veľmi únavný, je uspokojujúce môcť byť naďalej zapojený do služby.

Veľmi trpím bolesťami nervového pôvodu, ale zdá sa mi, že keď hovorím druhým o biblických pravdách alebo keď počúvam tých, ktorí mi čítajú, pociťujem istú úľavu. Príležitostne spolu s manželkou, ktorá mi je veľkou oporou a ktorá mi tlmočí, keď potrebujem pomôcť, vydávam svedectvo na ulici. Niekoľkokrát som slúžil ako pomocný priekopník. To, že slúžim ako kresťanský starší, mi dáva radosť, a to zvlášť vtedy, keď za mnou prídu bratia na zhromaždení alebo keď ma navštívia doma a ja im môžem pomôcť alebo ich povzbudiť.

Musím pripustiť, že je ľahké upadnúť do depresie. Preto sa zakaždým, keď sa cítim skľúčený, okamžite modlím o radosť. Dňom i nocou sa modlím k Jehovovi, aby ma ďalej podporoval. List alebo návšteva ma veľmi potešia. Aj čítaním časopisov Strážna veža Prebuďte sa! si napĺňam myseľ budujúcimi myšlienkami. Niekedy mi tieto časopisy čítajú opatrovateľky. Od nehody som si sedemkrát vypočul čítanie Biblie na magnetofónových páskach. To sú niektoré z rozmanitých spôsobov, ktorými ma Jehova podporuje. — Žalm 41:3.

Zmena okolností spôsobila, že som mal mnoho času rozjímať o tom, ako nás Vznešený Učiteľ Jehova školí pre život. Dáva nám presné poznanie jeho vôle a predsavzatia, zmysluplnú službu, rady odhaľujúce tajomstvo rodinného šťastia a rozlišovaciu schopnosť, aby sme vedeli, čo robiť za nepriaznivých okolností. Jehova ma požehnal úžasnou, vernou manželkou. Lojálne ma podporujú aj moje deti a mám radosť, že sa všetky zúčastňujú na službe celým časom. Jedenásteho marca 2000 absolvoval náš syn Mark s manželkou Allyson 108. triedu školy Gileád a boli pridelení do Nikaraguy. Spolu s manželkou sme sa zúčastnili ich graduácie. Pravdivo môžem povedať, že nepriaznivé okolnosti zmenili môj život, ale nie moje srdce. — Žalm 127:3, 4.

Ďakujem Jehovovi za múdrosť, ktorú mi dal, aby som dokázal odovzdať svojej rodine duchovné dedičstvo, ktoré som dostal. Posilňuje a povzbudzuje ma pohľad na to, že moje deti slúžia svojmu Stvoriteľovi s podobným postojom, aký mal môj otec, ktorý povedal: „Neprestaneme s tým tak ľahko. Kázať nám nariadil Jehova.“ Skutočne, Jehova podporoval mňa i moju rodinu po všetky naše dni.

[Obrázok na strane 24]

S oteckom, bratmi a sestrou vedľa obytného prívesu, ktorý sme používali v priekopníckych dňoch. Ja som vpravo

[Obrázok na strane 26]

S manželkou Myrnou

[Obrázok na strane 26]

Nedávna fotografia našej rodiny

[Obrázok na strane 27]

Ďalej vydávam svedectvo prostredníctvom listov