Prejsť na článok

Prejsť na obsah

 ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Bývalé mníšky spojilo pravé uctievanie

Bývalé mníšky spojilo pravé uctievanie

„UŽ PRESTAŇ!“ kričala moja mladšia sestra Araceli. „Nechcem už o tvojom náboženstve ani počuť. Je mi z toho nanič. Nenávidím ťa!“ Hoci mám už 91 rokov, stále si pamätám, ako ma tie slová ranili. Ale v Kazateľovi 7:8 sa píše: „Lepšie je zakončenie nejakej veci ako jej začiatok.“ Presne tak to bolo aj s nami. (Felisa)

Felisa: Pochádzam z veľmi nábožnej rodiny. Trinásti naši príbuzní boli kňazmi alebo členmi nejakého katolíckeho rádu. Bratranca mojej mamy, kňaza, ktorý vyučoval v katolíckej škole, dokonca blahorečil pápež Ján Pavol II. Naša rodina žila veľmi skromne. Otec bol kováč a mama pracovala na poli. Ja som bola najstaršia z ôsmich detí.

Keď som mala 12 rokov, v Španielsku vypukla občianska vojna. Po vojne bol otec zatknutý, lebo jeho liberálne názory sa nepáčili diktátorskej vláde. Pre mamu bolo ťažké starať sa o rodinu, a tak jej jedna priateľka navrhla, aby poslala moje tri mladšie sestry Araceli, Lauri a Ramoni do kláštora v Bilbau, kde aspoň nebudú hladovať.

Araceli: Vtedy sme mali len 14, 12 a 10 rokov, takže nám bolo veľmi smutno za rodinou. V kláštore sme mali za úlohu upratovať. O dva roky nás mníšky preložili do veľkého kláštora v Zaragoze, kde sa starali o starých ľudí. Tam sme upratovali kuchyňu, čo bola pre mladé dievčatá poriadna drina.

Felisa: Keď moje sestry odišli do Zaragozy, mama a strýko, ktorý bol kňazom, sa rozhodli, že tam pošlú aj mňa. Mysleli si, že ma tak udržia ďaleko od jedného miestneho chlapca, ktorý sa okolo mňa točil. Keďže som bola veľmi pobožná, páčila sa mi predstava, že budem nejaký čas žiť v kláštore. Aj dovtedy som každý deň chodievala na omšu a dokonca som sa pohrávala s myšlienkou, že sa stanem  misionárkou tak ako môj bratranec, ktorý slúžil v Afrike.

Vľavo: kláštor v Zaragoze v Španielsku; vpravo: preklad Biblie od Nácara a Colungu

Mníšky ma v túžbe slúžiť Bohu v ďalekých krajinách vôbec nepodporovali. Život v kláštore mi pripadal ako väzenie. A tak som sa po roku rozhodla, že sa vrátim domov a budem sa starať o môjho strýka, kňaza. Pomáhala som mu v domácnosti a každý večer sme spolu odriekavali ruženec. Páčilo sa mi aj to, že som mohla v kostole aranžovať kvety a obliekať sochy Panny Márie a svätých.

Araceli: Náš život v kláštore sa medzičasom zmenil. Keď som zložila prvé sľuby, mníšky sa rozhodli, že nás rozdelia. Ramoni zostala v Zaragoze, Lauri išla do Valencie a mňa poslali do Madridu, kde som zložila druhé sľuby. Kláštor v Madride poskytoval ubytovanie pre študentov, starších ľudí a iných návštevníkov, takže tam bolo vždy kopec práce. Ja som pomáhala v ošetrovni.

Musím priznať, že od života v kláštore som čakala viac. Tešila som sa na to, že si budem čítať Bibliu a porozumiem jej. Ale Biblia sa tam vôbec nečítala a nikto nehovoril ani o Bohu a Ježišovi. Naučila som sa iba trochu po latinsky, študovala som životy svätých a uctievala Máriu. Všetko ostatné bola len ťažká práca.

To, čo som zažívala, ma začalo znepokojovať, a tak som zašla za matkou predstavenou. Povedala som jej, že nechápem, prečo tu mám drieť, aby si iní mohli napchať vrecká, zatiaľ čo moja rodina potrebuje moju pomoc viac. Zamkla ma v nejakej cele, dúfajúc, že ma to prinúti zmeniť názor a zostať v kláštore.

Mníšky ma pustili z cely trikrát, no iba preto, aby zistili, či chcem ešte stále odísť. Bola som rozhodnutá, a tak mi povedali, nech napíšem vyhlásenie: „Odchádzam, lebo chcem radšej slúžiť Satanovi ako Bohu.“ To ma šokovalo, no hoci som zúfalo chcela odísť, niečo také by som nikdy nenapísala. Nakoniec som požiadala o rozhovor so spovedníkom a všetko som mu vyrozprávala. Zariadil, aby ma diecéza preložila naspäť do kláštora v Zaragoze. Tam som strávila ešte niekoľko mesiacov a potom som mohla odísť. Krátko nato opustili kláštor aj Lauri a Ramoni.

ROZDEĽUJE NÁS „ZAKÁZANÁ“ KNIHA

Felisa

Felisa: Časom som sa vydala a presťahovala do Kantábrie. Ďalej som pravidelne chodievala na omše. Jednu nedeľu sa stalo niečo nezvyčajné. Kňaz z kazateľnice nahnevane kričal: „Pozrite  sa na túto knihu!“ Bola to kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Pokračoval: „Ak ju od niekoho dostanete, buď mi ju odovzdajte, alebo ju zahoďte!“

Ja som ju nemala, ale okamžite som po nej zatúžila. A čo sa nestalo — o niekoľko dní stáli pred mojimi dverami dve Jehovove svedkyne a ponúkali mi „zakázanú“ knihu. Do rána som ju mala prečítanú a keď sa tie ženy vrátili, prijala som ich ponuku biblického štúdia.

„Zakázaná“ kniha

Pravda sa rýchlo dotkla môjho srdca. Niekdajšia náboženská oddanosť sa zmenila na hlbokú lásku k Jehovovi a planúcu túžbu slúžiť mu. V roku 1973 som sa dala pokrstiť. Nemala som veľa príležitostí hovoriť o pravde svojej rodine, preto som si žiadnu nenechala ujsť. Ale tak ako som opisovala v úvode, rodina mi tvrdo odporovala, najmä moja sestra Araceli.

Araceli: To, čo som zažila v kláštore, spôsobilo, že som zatrpkla. Napriek tomu som stále chodievala v nedeľu na omšu a denne sa modlila ruženec. Túžba rozumieť Biblii vo mne neprestajne horela a prosila som Boha, aby mi pomohol. Ale keď mi Felisa celá nadšená hovorila o svojom novom náboženstve, nepočúvala som, lebo som ju považovala za fanatičku. Vôbec som s ňou nesúhlasila.

Araceli

O niekoľko rokov som sa vrátila do Madridu, kde som si našla prácu, a vydala som sa. Stal sa zo mňa veľmi skeptický človek. Videla som, že ľudia, ktorí pravidelne chodia na omše, nežijú podľa toho, čo sa píše v evanjeliách. A tak som prestala chodiť do kostola a na spoveď a neverila som viac vo svätých ani v peklo. Zbavila som sa tiež všetkých obrazov a sošiek. Nevedela som, či to, čo robím, je správne. Bola som sklamaná, ale modlila som sa k Bohu: „Chcem ťa spoznať. Pomôž mi!“ Spomínam si, že u mňa viackrát zazvonili Jehovovi svedkovia, ale nikdy som im neotvorila. Už som nedôverovala žiadnemu náboženstvu.

 Niekedy po roku 1980 začali moje sestry Lauri a Ramoni študovať Bibliu so svedkami. Jedna žila v tom čase vo Francúzsku a druhá v Španielsku. Povedala som si, že sa dali oklamať tak ako Felisa. Neskôr som sa spriatelila so susedou, ktorá sa volala Angelines. Aj ona bola Jehovova svedkyňa. S manželom mi opakovane ponúkali biblické štúdium. Videli, že pod maskou skepticizmu sa skrýva človek túžiaci po biblickej pravde. Nakoniec som im povedala: „Dobre. Budem s vami študovať, ale len pod podmienkou, že môžem používať vlastnú Bibliu.“ Myslela som na preklad od Nácara a Colungu.

BIBLIA NÁS NAKONIEC ZJEDNOTILA

Felisa: Keď som sa v roku 1973 dala pokrstiť, bolo v meste Santander, hlavnom meste španielskej provincie Kantábria, asi 70 svedkov. Mali sme obrovský obvod, do ktorého sme cestovávali najprv autobusom a neskôr autom. Prechádzali sme dedinu za dedinou, až sme ich nakoniec v celej oblasti prešli stovky.

Za tie roky som mala možnosť viesť veľa biblických štúdií a 11 záujemcov sa dalo pokrstiť. Väčšinou to boli katolíci, a keďže ja sama som bola predtým zanietenou katolíčkou, vedela som, že musím byť trpezlivá a prejavovať im pochopenie. Uvedomovala som si, že na to, aby opustili hlboko zakorenené náuky, potrebujú čas. A že pravdu rozpoznajú iba pomocou Jehovovho svätého ducha a toho, čo sa dozvedia z Biblie. (Hebr. 4:12) Môj manžel Bienvenido, ktorý kedysi pracoval ako policajt, sa dal pokrstiť v roku 1979, a krátko pred smrťou začala študovať aj mamička.

Araceli: Keď som začala študovať, bola som voči svedkom veľmi nedôverčivá. Ale ako týždne plynuli, uvedomila som si, že moja zatrpknutosť sa vytratila. Najviac ma na nich upútalo, že žijú podľa toho, čo učia. Môj skepticizmus vystriedala viera a bola som oveľa šťastnejšia. Dokonca aj niektoré susedky ma povzbudzovali: „Len tak ďalej, Araceli!“

Pamätám sa, ako som sa modlila: „Ďakujem ti, Jehova, že si to so mnou nevzdal a dal si mi toľko príležitostí, aby som našla to, čo som hľadala — presné poznanie Biblie.“ Felisu som poprosila, aby mi prepáčila všetky tie tvrdé slová, ktorými som jej ublížila. Naše hádky sa zmenili na živé rozhovory o Biblii. Bola som pokrstená v roku 1989, keď som mala 61 rokov.

Felisa: Teraz mám 91 rokov, som vdova a už nemám toľko síl čo kedysi. Ale každý deň si čítam Bibliu a nakoľko mi to zdravie dovolí, chodím na zhromaždenia a do služby.

Araceli: Možno práve preto, že som sama bola mníškou, rada vydávam svedectvo mníškam a kňazom, ktorých stretnem v službe. Dala som im mnoho publikácií a mala som s nimi niekoľko zaujímavých rozhovorov. Spomínam si na jedného kňaza, ktorý mi po pár návštevách povedal: „Araceli, úplne s vami súhlasím, ale kam by som už v mojom veku šiel? Čo by mi na to povedali farníci a rodina?“ Spýtala som sa ho: „A čo povie Boh?“ Smutne prikývol, ale v tom čase nemal dosť odvahy, aby pokračoval v spoznávaní pravdy.

Nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď mi manžel prvý raz povedal, že chce ísť so mnou na zhromaždenie. Hoci mal vtedy vyše 80 rokov, potom už žiadne zhromaždenie nevynechal. Študoval Bibliu a stal sa nepokrsteným zvestovateľom. Mám krásne spomienky na to, ako sme spolu chodievali do služby. Zomrel dva mesiace pred tým, ako mal byť pokrstený.

Felisa: Jedna z vecí, ktoré ma v živote najviac tešia, je to, že moje tri mladšie sestry, ktoré mi spočiatku odporovali, sa stali mojimi duchovnými sestrami. Keď môžeme byť spolu a rozprávať sa o našom drahom Bohu, Jehovovi, a o jeho Slove, sú to pre nás tie najkrajšie chvíle. Pravé uctievanie nás nakoniec spojilo. *

^ 29. ods. Araceli má dnes 87 rokov, Felisa 91 a Ramoni 83. Všetky stále horlivo slúžia Jehovovi. Lauri zomrela verná Jehovovi v roku 1990.