Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mali by kresťania uctievať vo svätyniach?

Mali by kresťania uctievať vo svätyniach?

KAŽDÝ rok sa viac než šesť miliónov ľudí vydá na púť do odľahlého cédrového lesa na polostrove Šima v Japonsku. Prichádzajú k Veľkej svätyni v Ise, kde je už asi dve tisícročia uctievaná šintoistická bohyňa slnka Amaterasu Ómikami. Pútnici si najprv obradne umyjú ruky a vypláchnu ústa a potom pred časťou svätyne nazývanou haiden (obradný priestor) pokračujú rituálom, v rámci ktorého sa klaňajú, tlieskajú a modlia sa k tejto bohyni. * Šintoizmus dovoľuje svojim prívržencom praktizovať aj iné náboženstvá. A niektorí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, buddhizmu a ďalším náboženstvám, zas považujú za prijateľné pripojiť sa k šintoistickým rituálom v tejto svätyni.

Svätyne * sa spájajú s mnohými svetovými náboženstvami a navštevujú ich nespočetné milióny ľudí. V krajinách, kde sa väčšina obyvateľov hlási ku kresťanstvu, je mnoho kostolov a svätýň zasvätených Ježišovi, Márii a rôznym svätým. Ďalšie svätyne sú na miestach, kde sa údajne odohrali udalosti zaznamenané v Biblii alebo kde sú uložené náboženské relikvie, prípadne na miestach údajných zázrakov z nedávnych rokov. Mnohí tam chodia preto, lebo veria, že je pravdepodobnejšie, že ich modlitby budú vypočuté, ak ich predložia na svätom mieste. Pre ďalších je svätyňa cieľom na konci dlhej púte, ktorou chcú prejaviť svoju zbožnosť.

Návštevníci pri Veľkej svätyni v Ise v Japonsku a v Massabiellskej jaskyni v Lurdoch vo Francúzsku

Ale naozaj je pravdepodobnejšie, že ľudia budú vypočutí, ak modlitby a prosby predkladajú vo svätyni? Páči sa Bohu, keď ľudia dávajú zbožnosť najavo tým, že chodia na púte? A mali by vlastne kresťania uctievať vo svätyniach? Odpovede na tieto otázky nám pomôžu pochopiť nielen to, ako by sme sa mali pozerať na uctievanie vo svätyniach, ale aj to, aké uctievanie sa skutočne páči Bohu.

UCTIEVAŤ BOHA „DUCHOM A PRAVDOU“

Čo tým Ježiš myslel, keď povedal, že musíme Boha uctievať „duchom a pravdou“?

Boží pohľad na uctievanie na svätých miestach alebo vo svätyniach je zjavný z toho, čo Ježiš povedal istej Samaritánke. Oslovil ju, keď cestoval cez Samáriu a odpočíval pri studni neďaleko mesta Sychar, kam si prišla načerpať vodu. V rozhovore žena poukázala na jeden podstatný rozdiel v tom, ako uctievali Boha Židia a ako Samaritáni. Povedala: „Naši predkovia uctievali na tomto vrchu, vy však hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa má uctievať.“ ​(Ján 4:5–9, 20)

Samaritánka hovorila o vrchu Gerizim, ktorý sa nachádza asi 50 kilometrov severne od Jeruzalema. Samaritáni tam kedysi mali chrám, v ktorom oslavovali sviatky, ako napríklad Pesach. Ježiš však nezačal rozoberať spomenutý rozdiel v uctievaní.  Povedal: „Ver mi, žena, prichádza hodina, keď nebudete uctievať Otca ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ ​(Ján 4:21) To bol naozaj nečakaný výrok, zvlášť od Žida! Veď prečo by sa malo prestať s uctievaním Boha v jeruzalemskom chráme?

Ježiš ďalej povedal: „Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali.“ ​(Ján 4:23) Celé stáročia Židia považovali chrám v Jeruzaleme za centrum svojho uctievania. Trikrát v roku podnikali cestu do tohto chrámu, aby tam predkladali obete svojmu Bohu, Jehovovi. (2. Mojžišova 23:14–17) Ježiš však povedal, že to všetko sa zmení a že „praví ctitelia budú uctievať“ Boha „duchom a pravdou“.

Židovský chrám bol niečím viditeľným, skutočnou stavbou na konkrétnom mieste. Ale duch a pravda, to nie je niečo hmotné, závislé od konkrétneho miesta. Ježiš tým vysvetlil, že uctievanie pravých kresťanov nebude viazané na nejaké konkrétne miesto či budovu, teda ani na vrch Gerizim, ani na chrám v Jeruzaleme, ani na žiadne iné posvätné miesto.

V rozhovore so Samaritánkou sa Ježiš zmienil o tom, že „prichádza hodina“, keď nastane táto zmena v uctievaní Boha. Kedy sa to malo stať? Tá hodina prišla, keď Ježiš svojou obetnou smrťou ukončil židovský systém uctievania stanovený v mojžišovskom Zákone. (Rimanom 10:4) No Ježiš povedal aj to, že táto „hodina... už je tu“. Prečo? Lebo Ježiš ako Mesiáš už zhromažďoval učeníkov, ktorí mali neskôr konať v súlade s jeho slovami: „Boh je Duch, a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ ​(Ján 4:24) Čo teda znamená uctievať Boha „duchom a pravdou“?

Keď Ježiš hovoril o uctievaní „duchom“, nemyslel tým spôsob uctievania charakteristický prehnane oduševnenými, nadšenými či charizmatickými prejavmi. Mal na mysli skôr to, že človek sa má dať viesť Božím svätým duchom, ktorý mu okrem iného pomáha správne porozumieť Biblii. (1. Korinťanom 2:9–12) A „pravda“, o ktorej Ježiš hovoril, sa vzťahuje na presné poznanie biblického učenia. Preto keď chceme, aby bolo naše uctievanie Bohu prijateľné, nie je dôležité, či ho uctievame na nejakom zvláštnom mieste, ale to, či je naše uctievanie v súlade s učením Biblie a či sa dávame viesť svätým duchom.

 BIBLICKÝ NÁZOR NA SVÄTYNE

Aký by teda mali mať kresťania názor na púte a na uctievanie vo svätyniach? Keď sa zamyslíme nad Ježišovými slovami o tom, že praví ctitelia budú uctievať Boha duchom a pravdou, je jasné, že uctievanie v akejkoľvek svätyni či na akomkoľvek svätom mieste nemá pre nášho nebeského Otca nejakú zvláštnu hodnotu. Okrem toho Biblia odhaľuje, ako sa Boh pozerá na používanie sôch a obrazov pri uctievaní. Píše sa v nej: „Utekajte pred modlárstvom“ a „chráňte sa pred modlami“. (1. Korinťanom 10:14; 1. Jána 5:21) Praví kresťania preto neuctievajú Boha na žiadnom mieste, ktoré sa považuje za posvätné alebo ktoré povzbudzuje k uctievaniu obrazov a sôch. Preto ak vezmeme do úvahy charakter svätýň, chápeme, prečo do nich praví kresťania nechodia uctievať.

To neznamená, že by nám Boh zakazoval mať nejaké obľúbené miesto, kde sa modlíme, študujeme či rozjímame. Miesto zhromažďovania, ktoré je pekne upravené a dôstojné, umožňuje prítomným dobre sa sústrediť, učiť sa o duchovných veciach a rozprávať sa o nich. Nesprávne nie je ani to, keď niekto dá postaviť náhrobný kameň. Možno to chápať ako prejav lásky k zosnulému a toho, že naňho pamätáme. No považovať také miesto za sväté alebo na ňom uctievať sochy či relikvie by bolo v úplnom rozpore s Ježišovými slovami o uctievaní duchom a pravdou.

Je teda zbytočné chodiť do svätýň v nádeji, že tam Boh s väčšou pravdepodobnosťou vypočuje našu modlitbu. Okrem toho tým, že sa zúčastníme na púťach, sa Bohu ani nezapáčime, ani od neho nezískame zvláštne požehnanie. Biblia hovorí, že Boh Jehova, ktorý je „Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch vytvorených rukami“. To však neznamená, že je od nás príliš vzdialený. Môžeme sa k nemu modliť kdekoľvek a on nás môže vypočuť, pretože „nie je ďaleko od nikoho z nás“. (Skutky 17:24–27)

^ 2. ods. Rituály sa môžu v jednotlivých šintoistických svätyniach líšiť.

^ 3. ods. Pozri rámček „ Čo je svätyňa?“