Rút 1:1–22

  • Elimelechova rodina odchádza do Moábu (1, 2)

  • Noemi, Orpa a Rút sa stávajú vdovami (3 – 6)

  • Rút je oddaná Noemi a jej Bohu (7 – 17)

  • Noemi sa vracia do Betlehema spolu s Rút (18 – 22)

1  V čase, keď vládli* sudcovia,+ v krajine nastal hlad. A istý muž odišiel so svojou manželkou a dvoma synmi z judského Betlehema,+ aby býval ako cudzinec na území* Moábu.+  Ten muž sa volal Elimelech,* jeho manželka sa volala Noemi* a ich synovia sa volali Machlon* a Kiljon.* Boli to Efraťania z judského Betlehema. Prišli do Moábu a usadili sa tam.  Po nejakom čase Noemin manžel Elimelech zomrel a ona zostala sama s dvoma synmi.  Tí si neskôr vzali za manželky Moábky. Jedna sa volala Orpa a druhá Rút.+ A bývali tam asi desať rokov.  Potom zomreli aj Noemini dvaja synovia, Machlon a Kiljon, a ona zostala bez synov i bez manžela.  Keď sa dopočula, že Jehova obrátil pozornosť na svoj ľud a dal mu bohatú úrodu,* vydala sa so svojimi nevestami na cestu, aby sa z Moábu vrátila domov.  Noemi teda s oboma svojimi nevestami odišla z miesta, kde bývala. Keď boli na ceste späť do judskej krajiny,  povedala svojim nevestám: „Choďte, vráťte sa každá do domu svojej matky. Kiež vám Jehova prejaví vernú lásku,+ tak ako ste ju vy prejavovali svojim manželom, ktorí zomreli, i mne.  Kiež Jehova dá,* aby ste našli bezpečie* každá v dome svojho manžela.“+ Potom ich pobozkala a ony sa hlasno rozplakali. 10  A hovorili jej: „Nie, my pôjdeme s tebou k tvojmu ľudu.“ 11  Ale Noemi povedala: „Vráťte sa, dcéry moje. Načo by ste išli so mnou? Môžem ešte porodiť synov, ktorí by sa mohli stať vašimi manželmi?+ 12  Vráťte sa, dcéry moje. Choďte, lebo som už príliš stará na to, aby som sa mohla vydať. Keby som aj mala nádej, že sa dnes večer vydám, a keby som aj mohla porodiť synov, 13  čakali by ste na nich, kým vyrastú? Zostali by ste kvôli nim dovtedy bez manžela? Nie, dcéry moje, veď moje srdce je plné horkosti, keď pomyslím na to, čo sa vám stalo, lebo Jehovova ruka sa obrátila proti mne.“+ 14  A znova sa hlasno rozplakali. Potom Orpa pobozkala svoju svokru a odišla. Ale Rút s ňou zostala. 15  Noemi jej teda povedala: „Pozri, tvoja ovdovená švagriná sa vrátila k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa s ňou.“ 16  Rút však povedala: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila a nešla s tebou. Veď kam pôjdeš ty, pôjdem i ja, a kde stráviš noc ty, tam ju strávim i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.+ 17  Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja a tam budem aj pochovaná. Nech ma Jehova prísne potrestá,* keby ma malo od teba odlúčiť niečo iné než smrť.“ 18  Keď Noemi videla, že Rút trvá na tom, že pôjde s ňou, prestala ju prehovárať. 19  A obe pokračovali v ceste, až prišli do Betlehema.+ Hneď ako tam prišli, nastal v celom meste rozruch. Ženy hovorili: „Nie je to Noemi?“ 20  Povedala im: „Nevolajte ma Noemi.* Volajte ma Mara,* lebo Všemohúci naplnil môj život horkosťou.+ 21  Keď som odchádzala, mala som všetko, ale Jehova spôsobil, že sa vraciam s prázdnymi rukami. Prečo by ste ma mali volať Noemi, keď sa sám Jehova postavil proti mne a Všemohúci na mňa priviedol nešťastie?“+ 22  Tak sa Noemi vrátila z Moábu+ a s ňou jej nevesta, Moábka Rút. Do Betlehema prišli na začiatku žatvy jačmeňa.+

Poznámky pod čiarou

Dosl. „súdili“.
Dosl. „na poliach“.
Význ. „môj Boh je Kráľ“.
Význ. „moja príjemnosť“.
Možno z hebrejského slova, ktoré znamená „zoslabnúť; ochorieť“.
Význ. „zlyhávajúci; pomíňajúci sa“.
Dosl. „chlieb“.
Al. „Kiež vám dá Jehova dar“.
Dosl. „miesto odpočinku“.
Dosl. „Nech mi Jehova tak urobí a k tomu pridá“.
Význ. „moja príjemnosť“.
Význ. „horká“.